“Stádo oviec, ktoré vedie lev, dokáže poraziť tlupu levov, ktoré vedie ovca.”
Africké príslovie

Afrika v 80. rokoch 20. storočia vrie. Kmeňové konflikty, boje o samostatnosť, revolúcie.
Mozambik, Guinea Bissau a Angola sa už 13 rokov zmietajú v koloniálnej vojne a snažia sa získať nezávislosť.  Studená vojna a geopolitické záujmy ZSSR, Kuby, USA i JAR sa prejavujú aj na tomto kontinente. Sovieti majú záujem vytvoriť z Angoly predvoj socializmu v Afrike. Má sa stať hospodárskym protipólom ekonomicky silnej Juhoafrickej republiky. Odboj je podporovaný Kubáncami a sovietskymi zbraňami (okrem toho aj zbraňami z Československa). Na druhej strane portugalsko-africké jednotky bojujú za kontinuitu kolónie a udržanie moci. Ich snaha však naráža na nepriazeň svetovej verejnej mienky. Výbor OSN schválil v roku 1971 rezolúciu odsudzujúcu Portugalsko za to, že odmieta priznať nezávislosť svojim africkým územiam. Portugalská vláda len v Mozambiku uväzní viac ako 10 000 oponentov režimu.
Masakre sa objavujú na oboch stranách. Domáci odboj vraždí bielych európskych osadníkov a farmárov, ktorí v rýchlosti utekajú pred masakrami. Portugalské jednotky odpovedajú rovnakou mincou a osady spojené s odbojom vypaľujú podľa starých afrických tradícií spolu s dedinčanmi. Tak to bolo aj v osade Wiriym, kde portugalské jednotky zabili 400 ľudí.
Svetová verejnosť sa aj kvôli tomu čoraz viac prikláňa na stranu odboja a kritizuje posledné koloniálne impérium. Vojenské ťaženie na troch afrických frontoch vyčerpáva malé Portugalsko. Ekonomicky aj morálne.
Režim Antónia Salazara po jeho smrti začína slabnúť, jeho nasledovník Marcelo Caetano pokračuje v jeho šľapajách a kolónií sa nechce za žiadnu cenu vzdať. Reformy sú pomalé alebo žiadne. Nespokojné portugalské armádne jednotky sa začnú búriť. Vojna trvá už príliš dlho. Sformujú sa do opozičného hnutia kapitánov. Neskôr do Hnutia ozbrojených síl. Boje v Guinea Bissau sa vymknú z pod kontroly, spustí sa séria brutálnych masakrov, konflikt získa prezývku “Portugalský Vietnam.” O získanie vplyvu sa tu snažia sovieti spolu s Kubáncami, ale aj Američania, aj keď iba veľmi okrajovo, keďže majú dosť problémov vo Vietname. Ich úlohu tu zastupuje JAR.  Ďalšie dve oveľa dôležitejšie kolónie Angola a Mozambik sú na tom podobne. Portugalsko do Afriky pošle viac ako 200 000 vojakov, v Mozambiku ich je takmer 60 000, v susednej Angole ešte viac.  Obrovský počet vojakov postupne ničí domáci odpor, koloniálna vojna sa zdá byť napriek mnohým problémom na viacerých miestach vyhraná. Zrazu príde šok. Blížiace sa víťazstvo politicky zo stola zmietne karafiátová revolúcia, ktorá sa odohrá v lisabonských uliciach 25.apríla 1974. Salazarov režim, ktorý viac ako 50 rokoch budoval štátnu ideu na imperiálnom koncepte zrazu padol. Koloniálny systém skolaboval a po viac ako 400 rokoch nadvlády sa v okamihu rozsypal. Guinea Bissau, Mozambik a Angola vyhlásia nezávislosť.

Ryszard Kapuściński v objatí angolských vojakov

A práve o tom, ako taká nezávislosť chutí, píše bravúrne vo svojej knižke Ďalší deň života Ryszard Kapuściński vydavateľstva Absynt. Geniálny poľský reportér ostáva ako jediný človek z východnej Európy v Angole a podáva nám správu z prvej línie, priamo z frontu z posledných troch mesiacov bojov v roku 1975. Zoberie nás tu presne v tom najhorúcejšom období – keď sa píšu dejiny jedného národa.
“Prezident Agostinho Neto prečítal z tribúny text o výhlasení Angolskej ľudovej republiky. Triasol sa mu hlas. Keď skončil, v neviditeľnom dave zaznel potlesk, ozvali sa radostné pokriky.
Oscar vybral z trezoru fľašu šampanského, ktorú tam schoval na túto príležitosť a k tomu fľašu whisky. Oscar, ktorý bol už dlho na pokraji svojích síl, so zúfalstvom v hlase povedal: “Ak má takto vyzerať nezávislosť, strelím si guľku do hlavy. O chvíľu si uvedomil, že to nebolo vhodné, lebo sa rozosmial, potom stíchol a zaspal na stole medzi prázdnymi pohármi.”

Svojím literárnym umením nám opisuje život v hlavnom meste Luanda, ktoré sa stalo  utečeneckým stanovým táborom. Mesto naplnené strachom, neistotou, nervóznym davom utekajúcich, spálené horúčavou a ťaživou dusnotou. Lepkavé a smradľavé. Vzduch bol naplnený napätím blížiacej sa záhuby. Ako píše Kapuscinki: “Luanda žila v atmosfére hystérie, triasla sa od hrôzy. Ľudia, ktorí bývali pod holým nebom, boli ustavične mokrí, pretože stále lialo. Svoj osud prijímali apaticky nevediac koho preklínať. Salazar už nežil, Caetano utiekol do Brazílie a v Lisabone sa po karafiátovej revolúcii neustále menila vláda. Všetkému bola na vine revolúcia, pred tým bol predsa pokoj. Teraz vláda sľúbila čiernym slobodu a oni sa medzi sebou rujú, pália a zabíjajú. Táto krajina zmizne. Takto sa to celé skončí.”
Je to kniha, ktorá sa číta na jeden dych. Ja som si ju šetril. Po každej strane som kontroloval, koľko mi ešte chýba do konca. Nech si čo najviac predĺžim čitateľský zážitok. Úprimne, ticho závidím tým, ktorí majú túto knižku ešte iba pred sebou. Takú pasáž o confusão – chaose, som čítal znovu a znovu. Existujú nositelia, rozsievači confusão. Ak confusão ovládne veľké územie, milióny ľudí – bude vojna. A to sa stalo v Angole. Chaos, anarchia, bezradnosť, vojna.
Už dlhodobejšie sa venujem portugalskej koloniálnej histórii. Angola ma osobne zaujímala, pretože viac ako 400 rokov slúžila ako čierna matka otrokov. História otroctva ma fascinuje, pretože pupočnou šnúrou prepája všetky krajiny od Angoly, cez Brazíliu až po Portugalsko.  Mám rád brazílsku sambu a capoeiru, ale ich pôvod nájdem v Angole. Ako je to možné? Viac ako 4 milióny ľudí tu totiž násilne zotročili a cez Luandu, ktorá sa stala najväčším svetovým prístavom na prepravu otrokov ich presunuli na druhú stranu Atlantiku, do Karibiku, Južnej a Severnej Ameriky. Tam pracovali na plantážach s cukrovou trstinou, bavlnou, kávou, či dolovali v baniach vzácne rudy. Všade bolo potrebné mať tisíce pracujúcich otrockých rúk. Ak si práve teraz pri čítaní vkladáte cukor do kávy, spomeňte si na Angolčanov. Práve oni svojimi životmi platili Európanom za pôžitok z tohto bieleho zlata. Angola bola pre Portugalčanov trestnou kolóniou, vyhnanstvom pre všetkých zločincov, grázlov a odporcov režimu diktátora Salazara. “O pais dos degredados” krajina vylúčených, ľudí na okraji spoločnosti. Ak hľadáte skvelú reportáž, sondu do života rozpadajúcej sa krajiny, ktorá sa po 400 rokoch zbavuje svojích otrockých okov, reportér  Kapuściński vám ponúkne nielen skvelé čítanie, on vám Angolu opíše v jej najintímnejšej hodine – keď bojuje o svoju holú existenciu, o právo na nezávislosť.  Ak by som cestoval do Angoly, túto knižku si určite beriem so sebou. Zatiaľ si ju vychutnávam doma.

Ak hľadáte ďalšie knižné tipy, prečítajte si aj článok o Planéte Kaukaz a knihe Impérium o sovietskom Rusku. Kliknite na obrázok.

Prajem krásny deň

• ← BOLIVIA I. – Útek do bolívijskych hôr Altiplana – soľná púšť Salar de Uyuni, horské lagúny a tisíce flamengos. (Reportáž)
• Reportáž z Peru – Život na plávajúcich ostrovoch na jazere Titicaca →