Územie Strednej Európy má bohatú históriu popretkávanú spoločnými udalosťami z čias Rakúsko – Uhorskej monarchie. Práve tá nás niekoľko storočí formovala a spájala. Rozhodol som sa, že sa vydám na veľkú cestu z Prahy cez Južné Čechy a navštívim pritom tri hlavné mesta bývalej monarchie ako Viedeň a Budapešť.  Na ceste sa zastavím aj v menej známych mestách ako Slavonice, Písek, kde budem oživovať staré a zabudnuté príbehy, ktoré sú súčasťou našich veľkých stredoeurópskych dejín.

Secesná Praha 

Svoju cestu začínam v bývalom hlavnom sídle českého kráľovstva a svätej rímskej ríše – v Prahe. V Strednej Európe má neodškriepiteľné postavenie a iba ťažko by sme hľadali iné mesto s tak neopakovateľnou architektúrou, historickým pôvabom a bohatou kultúrou. Praha bola zrodená pre slávu a kráčať jej starými ulicami, znamená objavovať 1000 ročné dejiny nášho regiónu. Takmer každá budova tu má svoj vlastný príbeh, vo viacerých uliciach sa premleli udalosti európskeho významu. A to  púta pozornosť návštevníkov zo všetkých svetových strán.

Som ubytovaný v Hoteli Central z konca 19.storočia, kde noblesné raňajky podávajú v krásnom secesnom priestore s ornamentami a presvetleným plafónom. Som tu, aby som absorboval čo najviac z atmosféry starej Prahy z čias Rakúsko – Uhorskej monarchie. Presnejšie, zaujíma ma secesia, známa ako Art Nouveau. Čo o nej vieme? O období, ktoré tak výrazne ovplyvnilo nielen charakter súčasneho pražského urbanizmu, ale neopakovateľne sa zapísalo i do tváre európskych miest ako Paríž, Viedeň či Berlín. Chcem tento umelecký štýl, ktorý vznikol ako liek proti škaredosti masovej priemyselnej výroby znovuobjaviť v uliciach mesta. Stojím pred vchodom budovy a pozerám sa na hotelového poslíčka, ktorý v krásnom červenom obleku ležérne opretý o stenu fajčí cigaretu a pozerá na ruch Hybernskej ulice. Je ráno a mesto sa pomaličky prebúdza. Ľudia kráčajú do práce, českí Vietnamci otvárajú  svoje minipotraviny a vo vzduchu cítiť teplý letný deň. Dnes bude horúco. Prejdem cez ulicu, aby som si pozrel ako ranné slnko ožiaruje fasádu hotelovej budovy. Svojho času to bola iba druhá pražská stavba so secesným štýlom výzdoby, ktorý tu dorazil z avangardnej habsburgskej Viedne. Vidím jemne zelenú farbu fasády s množstvom vegetatívnych motívov. Pod zaobleným oknom sa ťahajú konáre, ktoré symbolizujú strom života. Vznešený vzhľad budovy dopĺňajú jemné línie zlatých písmen rakúskeho architekta Friedricha Ohmanna, ktorý secesnú fasádu v roku 1898 dizajnoval. Keď hotel otvorili, hneď sa stal strediskom spoločenského života. Dokazujú to fotografie znázorňujúce hostinu konanú na počesť slávneho francúzkeho sochára Rodina, ktorý sa tu zastavil v roku 1902. V interiéri sa nachádzal populárny kabaret Červená sedma a na jeho predstavenia tu chodil aj Franz Kafka. Práve jeho som si vybral ako lokálneho sprievodcu, aby mi ukázal premenu starej Prahy s jej stredovekými uličkami na veľkú modernú metropolu. Praha sa v období priemyselnej revolúcie stala najbohatšou oblasťou monarchie a Kafka bol súčasťou mladej generácie, ktorá milovala progres, modernizmus. Vybral som sa preto do židovskej štvrte bývalého ghetta Josefov, kde Kafka kedysi žil a ktorá bola počas jeho života presným opakom modernosti – dekadencie.  

Kde sa rodí národ?

Kráčam okolo Prašnej brány, ktorá je výkladnou skriňou stredovekej pražskej gotiky. Ide o úžasný symbol staromestského bohatstva a moci plynúceho z tranzitného obchodu. Je úchvatné, že tu stále stojí, už viac ako 700 rokov. Pozerám sa na ňu a zároveň na vedľajšiu budovu Obecného Domu z roku 1912. Ide o perlu secesnej architektúry a o jednu z najkrajších stavieb v Prahe. Ulica je tu veľmi rušná, ale napriek tomu som sa postavil do jej stredu a voľným okom pozoroval obe stavby prepojené starou hradbou. Napadla mi pritom takáto otázka: “Dá sa zmodernizovať mesto a zároveň mu pritom nezobrať jeho dušu?” Vidím budovy postavené v úplne inom architektonickom štýle, delí ich priepastný rozdiel v historických obdobiach, napriek tomu harmonicky do seba zapadajú. Akoby starí majstri do nich zakomponovali kus epochy, niečo nesmrteľné a práve to k nám aj dnes prehovára.  Chcel som to počuť. Zatvoril som oči a uvidel pred sebou jasajúce davy ľudí, ktorí  strhávajú vlajky a cisárske sochy – štátne symboly Rakúsko-Uhorska, a volajú na slávu nového štátu. Práve tu pred Obecným domom na Námestí Republiky večer o šiestej vyhlásil Národný výbor 28. októbra 1918 samostatnosť Československa. Tu sa píšu naše spoločné dejiny nezávislosti. Precítim ten moment a v duchu ďakujem za odvahu a odhodlanie otcom národa.

S Franzom Kafkom v kaviarni

Vyberám sa ďalej, hlbšie do mesta. Na rohu Celetnej ulici a Ovocného trhu narazím na Dom U Černé Matky Boží. Nachádza sa tu jediná kubistická kaviareň na svete – Grand Café Orient. Fasáda budovy a predovšetkým interiér kaviarne je ďalším dôkazom tvorivej sily obyvateľov Prahy, ktorí ako jediný dokázali pretaviť kubizmus aj do architektúry a úžitkového umenia. Kráčam hore schodiskom, ktoré je zdobené geometrickými ornamentmi. V kaviarni ma privíta príjemný priestor s kubistickou výzdobou stien, lampičiek a lustrov v zlatistých farbách. Sadnem si do rohu s výhľadom na ulicu. Čašník oblečený v bielom saku mi utrie stôl a položí naň kávu. Kaviarenske povaľačstvo patrí neodmysliteľne k pražskej kultúre a neexistujú pamäti, v ktorých by sa domáci spisovateľ aspoň raz nezmieňoval o kaviarňach z čias monarchie. Otvorím si knihu Hovory s Kafkou od Gustava Janoucha a hľadám v nej odpoveď na to, čo si Kafka myslel o pokroku a demolácii historických častí Prahy, ktorá svojim rozsahom a intenzitou patrila k nejrozsiahlejším asanáciam v Európe na prelome 19. a 20. storočia. Našiel som v nej takýto výrok:  “V nás ešte žijú temné zákutia, tajuplné priechody, slepé okná a špinavé dvory, hlučné hospody a zatvorené hostince. Chodíme širokými ulicami novo postaveného mesta. Naše kroky a pohľady sú však neisté. Vo vnútri sa chvejeme tak ako v starých biednych uličkách. Naše srdce ešte nič nevie o asanácii židovského mesta.” Stredoveký ráz Prahy v priebehu Kafkovho života ustupoval modernizmu. Ničili sa celé štvrte v židovskej časti Josefov, západná časť Nového Mesta v okolí Vltavy, búrali sa staré domy s pavlačou, úzke uličky s priechodmi a na ich miesto nastupovali výdobytky novej doby. V poviedke Obchodník a Pasažér z roku 1907 nám ich Kafka s nadšením popisuje. V jednej sa venuje výťahu v novom bytovom dome a v druhej opisuje fantastické stránky nového dopravného prostriedku – električky. Premýšľam nad tým, čo by dnes povedal na internet, televíziu či lety do vesmíru. Opustil som kaviareň a vybral sa cez Staromestské námestie, ktoré je plné gýčových turistických atrakcií, tancujúcich medveďov panda, ktorí tu nemajú čo robiť, pouĺičných kúzelníkov sediacich vo vzduchu na kovových tyčiach, bublifukových pútačov pozornosti a šmejdov s falošnými peniazmi. Miestami mám pocit, akoby staromák zosobňoval všetok gýč, ktorý rozvoj masového turizmu priniesol do európskych metropol. Za Mikulášskym kostolom, hneď vedľa vône pečených bravčových kotletiek a lacného obchodu so zeleným absintom sa nachádza maličké námestie Franza Kafky. Jeho rodný dom, v ktorom sa narodil (r. 1883) už neexistuje, budovu zbúrali v rámci asanácie. Namiesto toho tu postavili celý rad nových secesných budov. Do jednej z nich na rohu osadili Kafkovu bustu, pripomínajúcu jeho rodný dom. Starému majstrovi som sa úctivo poklonil a v tichosti si pošepkal jeho výrok: „Každý, kto si zachováva schopnosť vidieť krásu, nikdy nezostarne.“ Nato som sa na opätku otočil a vybral sa na krátku prechádzku po židovskej štvrti Josefov.

Josefov stratený svet 

Ani tu som sa nevybral sám, spoločnosť mi robil najvýznamnejší český fotograf 19.storočia Jindřich Eckert. Ten vo svojej tvorbe stratený svet židovského ghetta zdokumentoval. Jeho zábery ukazujú ľudí žijúcich v schátralých preľudnených bytoch so zlými hygienickými podmienkami, s oknami čiernymi od uhlia, s obchodmi na nevydlaždených uliciach, ktoré sa stávali častým ohniskom chorobných nákaz. Okrem toho fotografie približujú svet starobylých príbytkov, uličiek, plynule prechádzajúcich do malebných zákutí, ktoré sa tu budovali viac ako 900 rokov. Keď Židia po revolúcii (r. 1848) získali v monarchii vlastné práva a slobodu pohybu, túto časť mesta postupne opúšťali. Do prázdnych bytov sa nasťahovali chudobní nájomníci a Josefov sa stal strediskom prostitúcie, kabaretov so zlou povesťou, vysokou kriminalitou a nelegálnymi herňami. Radnica mesta preto rozhodla, že sa musí zničiť a na jeho mieste postaviť nová moderná štvrť. Ja sa ňou teraz prechádzam a obzerám si secesné fasády s kovovými balkónmi, široký bulvár na Parížskej ulici plný drahých obchodov s nudnou uniformitou. Okrem niekoľkých synagóg, židovskej radnice a výnimočného cintorína tu zo starej atmosféry židovskej štvrte veľa nezostalo. Nenávratne zanikla. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že Praha v mene progresu zaplatila zničením celej historickej štvrte až privysokú cenu.

Nabudúce sa presunieme do Južných Čiech a navštívime malé pomerne neznáme mestečká ako Písek, Slavonice, ale aj slávny Český Krumlov či Trebíč.

Viac fotografií nájdete aj na mojom instagrame SLOVAKTRAVELER.SK

• ← ŽELEZNÁ CESTA II. – SLÁVA A PÁD RODU COBURGOVCOV (Železné dedičstvo Horehronia)
• PO STOPÁCH RAKÚSKO-UHORSKEJ MONARCHIE časť II. ( Cesta na juh do Písku, Českého Krumlova a Slavoníc) →