Cisárska Viedeň

Viedeň, sídlo bývalej monarchie som dlho nemal rád, bola až príliš mohutná a ťažkopádna. Nevedel som sa s ňou stotožniť, napriek tomu, že jej kultúrne podhubie vyprodukovalo mnoho géniov, počnúc Freudom, Klimtom, architektom Hundertwasserom, Straussom, Mozartom či Beethovenom. Po mnohých návštevách som nakoniec zmenil názor, pomohol mi s tým môj najobľúbenejší rakúsky spisovateľ Stefan Zweig, ktorého kniha Svet Včerajška ma veľakrát inšpirovala. Práve on pre mňa symbolizuje turbulentnú Viedeň na prelome storočí, ktorú som sa chystal navštíviť. Hneď po príchode som sa vybral do Café Landtmann z roku 1873. Kaviareň pre mňa stelesňuje dušu starej Viedne, dobový štýl, príjemná, očarujúca a pritom kozmopolitná atmosféra, kde sa stretávajú viedenské tradície s noblesou z čias monarchie. Človek sa tu cíti vítaný. Čašníci v čiernych sakách, s bielymi rukavičkami a manžetami na košeli, vyvesené noviny v drevených poličkách, ohľaduplný servis, elegantný spôsob stolovania, tradičná viedenská káva melange a jablkové štrúdle. Tomu sa dá len ťažko odolať. Navyše, kaviareň sa nachádza hneď vedľa viedenskej univerzity, a tak sedím na stoličkách, kde popíjal kávu aj Sigmund Freud. Viedeň na prelome storočia bola kultúrnym fenoménom, mnohonárodnostné epicentrum 50 miliónovej monarchie, kde sa rozprávalo 11 rôznymi jazykmi. Bolo to zlaté obdobie bezpečnosti, istoty a prosperity. „Na večné časy“ s cisárom Františkom Jozefom I., ktorý tu vládol 68 rokov. V tieni jeho cisárstva boli kaviarne miestom, kde sa intelektuálna elita monarchie stretávala, vymieňala svoje liberálne názory, neustále diskutovala o novinkách z Berlína, Paríža, o divadelných predstaveniach či o najnovšej podobe viedenského Ringstraße. Práve táto 5 km dlhá okružná trieda obkolesujúca historické jadro sa stala symbolom premeny feudálnej Viedne na európsku metropolu s 2 miliónovou populáciou. Cisár František Jozef I. v roku 1857 rozhodol, že komplex starých obranných hradieb sa môže zbúrať a na ich miesto sa postavia nové budovy symbolizujúce modernizáciu spoločnosti. Na Ringstrasse vyrástli budovy v štýle historizmu, ktorý v sebe spája rôzne architektonické slohy z minulých čias od gotiky, renesancie až po baroko.

Čo znamená umenie pre Viedenčanov?

Z kaviarne som preto vyšiel na ulicu a nastúpil na električku číslo 2, smerom na MuseumsQuartier. Chcel som si tú premenu aspoň trochu pozrieť. Ako prvé som zbadal mestské divadlo Burgtheater s veľkým mestským parkom. Starosta Kajetan Felder už v 19.storočí progresívne vyhlásil:  “Parky sú pľúcami metropoly.” Aj vďaka nemu je dnes Viedeň jednou z najzelenších miliónových metropol sveta. Zeleň a parky sú tu takmer všade, zaberajú až 51% plochy mesta. Kúsok ďalej som prešiel okolo budovy Parlamentu, ktorá vyzerá ako grécky chrám. Celá stavba aj so sochami má symbolizovať demokraciu a víťazstvo práva. Ďalšia zastávka bola MuseumQuartier, vystúpil som. Chcel som si pozrieť, aký význam malo pre Viedenčanov umenie v čase monarchie. Prechádzam sa okolo sochy Márie Terézie a obdivujem architektonickú krásu Kunsthistorisches múzea, ktorého interiér maľoval sám Gustav Klimt. Zbúrali kvôli nemu cisárske jazdiarne, ktoré pojali až 600 koní a 200 kočiarov. Myslím si, že práve tu si človek uvedomí, aké postavenie má umenie vo Viedni, pretože v dobe otvorenia bol MuseumsQuartier ôsmim najväčším kultúrnym areálom sveta. Je to tu obrovské. Bol som tu na výstave venovanej fenomenálnemu flámskemu maliarovi Pietr Bruegelovi, ktorá sa uskutočnila k jeho 450. výročiu úmrtia. Volala sa „Once in a lifetime,“ a nikdy predtým sa žiadnemu svetovému múzeu nepodarilo dať dokopy takú zbierku jeho diel ako vo Viedni. Inak poznáte hanlivé slovo brajgel? Určite áno, vzniklo z jeho obrazov. Videli ste sídlo Európskej Únie v Štrasburgu? Architekt ho ironicky nadizajnoval ako Babylonskú vežu z Bruegelovej maľby. Opustil som muzeálnu časť a vyčerpaný z celého dňa som sa vracal na hotel. Po ceste som sa rozhodol, že návštevu Viedne ukončím niečím osobným, čo ma k mestu ešte viac pripúta. Šiel som nájsť dom Stefana Zweiga.

Dom Stefana Zweiga

Už bola tma, keď som sa k nemu vybral. V maličkom bare hrala miestna kapela jazz. Ľudia sa bavili a vychutnávali si piatkový večer. Ja som kráčal ďalej okolo rozľahlého Rathausplatzu. Zhlboka som sa nadýchol nočného vzduchu. „Blížim sa, cítim to.“ Zahnem na rohu doprava a zrazu zbadám na stene bronzovú plaketu s jeho menom. „Áno, našiel som to,“ šepkám si rozrušený. Práve v tomto dome predo mnou, na ulici Kochgasse 8, býval od roku 1907 do roku 1919 môj idol Stefan Zweig. V minulosti bol najvýznamnejším a najprekladanejším spisovateľom na svete. Jeho knihy sa preložili do 50 jazykov a predalo sa viac ako 1 milión výtlačkov. Úctivo sa pokloním tomuto neúnavnému obhajcovi paneurópskeho humanizmu, vášnivému pacifistovi a predovšetkým neposednému cestovateľovi. Stojím tu pred jeho domom a predstavujem si ako sa pozerá von oknom, alebo ako s klobúkom na hlave v tichosti vychádza z dvier a kráčajúc mizne za rohom ulice, ktorou som práve pred chvíľou prišiel. V tomto dome žil 12 rokov a už mal za sebou prvé literárne úspechy,  precestoval Európu, Indiu, Srí Lanku, USA, Kanadu či Kubu. V očiach obrazy ďalekého sveta, Indický oceán, newyorské mrakodrapy či Panamský kanál, ktorého spoluautorom bol košický rodák Béla Gerster. Ako sám píše vo svojej knihe Svet Včerajška: „Do roku 1914 svet patril všetkým. Ľudia cestovali, kde sa im zachcelo a ostali tam koľko sa im zapáčilo. Nepotrebovali žiadne víza, žiadne povolenia. Mám veľké potešenie z toho, keď môžem teraz mladým rozprávať o tom, ako som cestoval po Európe a Amerike bez pasu a bez toho, aby som nejaký videl.“ Myslím, že náš európsky schengenský priestor by sa dnes Zweigovi páčil, pretože pre neho bola osobná sloboda najvyššie dobro a intelektuálna práca najväčšie potešenie.

Nabudúce sa po stopách monarchie presunieme do klenotu na Dunaji, čaká nás maďarská Budapešť.

Pozrite si aj môj profil na instragrame, mám tam mnoho fotografií z ciest, rôzne odporúčania na literatúru a historické zaujímavosti. Stačí kliknúť na obrázok a presunie vás to na SlovakTraveler.sk

A ksa vám článok páčil, budem rád, ak ho odporúčite aj ďalším kamarátom, čo sa chystajú do Viedne. 

O autorovi

• ← PO STOPÁCH RAKÚSKO-UHORSKEJ MONARCHIE časť II. ( Cesta na juh do Písku, Českého Krumlova a Slavoníc)
• PO STOPÁCH ŽELEZNEJ CESTY. ROD ANDRÁSSYOVCOV – HUTA ETELKA – DRNAVA – HUTA KAROL →