Brazília V. – Ako som oslavoval Silvester v meste Manaus, v srdci Amazónie.
Je Silvester, posledný deň v roku. Predieram sa davom ľudí na hlavné námestie v amazonskom meste Manaus. Posledné dni v roku sú tu veľmi rušné. Ulice sú zaplnené. Predavači kričia a zvolávajú ľudí okolo, niektorí šikovnejší majú dokonca mikrofóny, a tak sa davom nesú hlasité výkriky. „Ouro, prata barata, agua, cerveza.“ Zlato, lacné striebro, voda, pivo. Predáva sa tu všetko a všade. Na zemi sedí pán a predáva päť kotúčov toaletného papiera, vedľa neho je o stenu opretý muž, ktorý na plné ústa oznamuje, že predáva žuvačky. „Quer aqua? Chceš vodu? narazí do mňa pouličný predavač a cez plece mu visí prenosná chladnička s ľadom. Neodmietam, keďže v tejto horúčave je každá kvapka vody dobrá. „Pastel, pastel,“ na plné ústa zase kričí malý upotený pán v bielej košeli. Otočí sa na mňa a z tváre mu tečú kvapky potu. Z bočnej ulice sa ku mne ťahá lahodná vôňa indiánskej špeciality, polievky tacacá. Prídem bližšie k stánku a pani domáca na mňa kričí: „Oi rapaz, quer provar uma cuia de tacacá? E gostosa e frescinha,“ Chlapče, chceš ochutnať tacacá? Je čerstvá a chutná.” To musím skúsiť. Do rúk dostanem malú čiernu misku horúcej polievky. Ide o kombináciu varených kreviet, jambu (trpkej zelenej amazonskej rastliny), malých žltých papričiek a žltej omáčky „tucupi“, ktorá je extrahovaná z jedovatého druhu manioky. Maniok sa varí až 5 dní, aby stratil nežiaduce účinky na trávenie. Ako milovník streetfoodu si ihneď sadnem na plastovú stoličku uprostred davu ľudí a začnem popíjať tacacá. Je poriadne štipľavá a chuťovo výrazná. Uvarená hľuza manioky chutí podobne ako naše zemiaky. Najchutnejšie sú na tom kúsky kreviet. Na silnú, pikantnú chuť si však jazyk musí zvyknúť. Najviac ma lákajú stánky s exotickým ovocím. Po zemi sa váľajú pichliačmi ozbrojené gravioly, obrovské a nechutne voňajúce plody jaca, sladučké mangá najrôznejších druhov, ananásy voňajúce tak silno, že nektár by prilákal aj spiace bohyne. Zazriem veľké trsy strieborných, jablkových či malých 10 centimetrových banánov. Od ženy na ulici si jeden malý trs kúpim. V ústach pocítim sladkú lahodnú chuť. Tieto v supermarkete určite nedozreli. Kúsok ďalej sú predajcovia nápojov. V debničke zbadám hnedé veľké plody, ktoré vyzerajú ako ragby lopta. Ide však o cupuaçu. Nepoznám to, a tak si nechám naliať džús. Najskôr mi do nosa udrie lahodná mliečna vôňa a potom sa na jazyku rozplýva chuť čokolády spojená s ananásom a banánom. “Dámy a páni, tak toto je niečo!” dvíham pohár do vzduchu na znak uznania. Pitie tohto džúsu je zážitkom pre všetky zmyslové orgány. Z ovocia som tu zatiaľ nič lepšie neochutnal!
Plody ovocia cupuacu, ktoré vyzerajú ako kakao, ale sú jedným z najexotickejších plodov aké som kedy ochutnal.
Námestie plné prostitútok
Snažím sa absorbovať čo najviac z pestrého koloritu mesta. Dav ľudí mi pripomína rieku Amazonku. Aj oni tečú rôznymi smermi, naberajú na sile ako mohutná rieka so svojimi prítokmi a rozlievajú sa na rušnom hlavnom námestí Praça da Matriz. Dominuje mu metropolitná katedrála Matriz s malým parkom. Po založení mesta (r. 1669) bol práve tu postavený prvý misionársky kostol. Viac ako bielo oranžové steny katedrály si všímam život okolo nej. V parku je totiž až priveľké množstvo sporo odetých žien. „Olá gringo!” Pozdravuje ma jedna provokatívne dívajúca sa deva. Vonku pred kostolom, na lavičkách a múroch sedia prostitútky. Niektoré dokonca čakajú pred jeho hlavnou bránou, alebo sa len tak opierajú o jeho steny. Prechádzam okolo nich a rad radom sa na mňa usmievajú a žmurkajú. Pripomenie mi to jednu pasáž z Biblie „a peňazomenci si z chrámu urobili tržnicu.“ Zaujímavé na tom je, že Brazílčania sú veľmi nábožní ľudia, ale fakt, že pred katedrálou prostitútky zvádzajú svojim telom tu nikoho nezaujíma. Frívoľnosť je frívoľnosť. Vo vnútri sa snažím načerpať duševný pokoj. Sedia tu iba štyria ľudia. Je tu príjemný chládok a ticho. Začnem si obzerať barokovú výzdobu chrámu a až po chvíli si všimnem, že sa pripravuje svätá omša a do kostola rázne vstúpi kňaz. Má naponáhlo. „Bom dia senhor,“ skúsim sa s ním dať do reči. Prehadzujeme pár slov a ja sa ho opýtam na prostitútky pred kostolom. „Viete pane, už dlhšie s nimi zvádzam boj, ale keďže ide o verejné miesto nemám veľa právomoci. Aspoň že tam nepredávajú drogy, pretože s tými máme ešte horšie skúsenosti,“ smutne mi ozrejmuje celú situáciu. „Musím sa ísť pripraviť na svätú omšu, prepáčte.“ Celá katedrála je obkolesená starými múrmi, okolo ktorých sa ako had točí jedno veľké trhovisko. Stánok vedľa stánku. Stoly sa tu prehýbajú pod rôznymi exotickými plodmi, churrasco sa pečie na roštoch a vôňa grilovanej kukurice sa šíri navôkol.
Prístav a jeho nebezpečné zákutia
Z námestia sa vyberám pešo k prístavu a starej tržnici Mercado principal, ktorá je kópiou slávnej parížskej tržnice Les Halles. Teším sa tam, milujem trhy a prístavy. Keď dorazím na miesto, ihneď zistím, že tržnicu práve opravujú. Zase je to celé zapratané pouličnými stánkami. Mám pocit, že tu snáď všetci pracujú ako pouliční predavači. Pozerám sa na ženu, ktorá zbiera papierové kartóny a ukladá ich na kopu. Stojí pri starej na červeno namaľovanej koloniálnej budove. Je bez okien a strechy. Rozpadáva sa. Napriek tomu si udržala kus zo svojej noblesy. V minulosti to musela byť krásna stavba. Na štíte rozpoznám nápis anno 1906. Podobný havarijný stav tu majú aj iné historické pamiatky. Mnohé staré meštianske domy sú bez strechy, fasády z obchodných budov z čias kaučukovej horúčky opadávajú alebo stoja opustené celkom bez života. Vyberiem sa do prístavu, ktorého okolie na mňa nepôsobí prívetivo. Je to podobné ako v Porto Velho. Aj tu sa potuluje priveľa podivných individualít. Necítim sa tu veľmi bezpečne. Celé to tu smrdí po zločine. Veľa špiny, smetí a podgurážených ľudí, ktorým nejde nič dobré z očí. Pred sebou vidím skupinku opitých mladíkov s potetovanými hnedými telami. Stoja vedľa polorozpadnutého mostu, popod ktorý musím prejsť. Za ním sú lode a prístav. Vidím, ako si medzi sebou podávajú fľašu najlacnejšej cachacy. Pijú vo veľkom štýle. Priamo z fľaše. Jeden z nich sa na mňa dlho a nepríjemne zazerá ako na potenciálnu korisť. V duchu si hovorím: “Len pokoj.” A kráčam sebaisto ďalej. Nemôžem na sebe ukázať čo i len náznak strachu. Pocítili by to ako psi. Bol by som pre nich ľahké sústo. Keď okolo nich prechádzam, srdce mi bije ako zvon. Našťastie ma nechali prejsť. Som rád, že som nespanikáril. Zbrklá otočka by ma určite prezradila a upútal by som na seba ešte väčšiu pozornosť. V Manaus musí mať človek oči neustále na pozore. Popri rieke sa nakoniec dostanem až k Porto Flutuante. Jeho oficiálny názov znie Estacão Hidroviária de Manaus – Plávajúci prístav. Otvorený bol v roku 1902 a projekt vypracovali Angličania. Stavba sa považuje za technický unikát, pretože je postavená tak, aby sa vedela prispôsobiť meniacej sa hladine vody. Počas obdobia dažďov môže vystúpiť až o 15 metrov. Celý komplex je zrenovovaný a vnútri pôsobí moderne. Prístav je najdôležitejším centrom obchodu a prekladiskom tovaru pre celý amazonský región. Práve odtiaľto lode vyplávajú do okolitých brazílskych štátov ako je Roraima, Rondônia, Pará, ale aj do Venezuely či Kolumbie. V prístave si kupujem lístok na loď do mesta Belém, ktoré sa nachádza v ústí rieky Amazonky a podobne ako Manaus ho založili Portugalci. 
Samba a tanec až do skorého rána v rušných uliciach amazonského Manausu
V Manaus boli posledné dni v roku plné večierkov a zábavy. Zoznámil som sa tu s Portugalčankou Sofiou z Porta, ktorá bola couchsurferka. Našiel som ju na cestovateľskom portáli couchsurfing, kde ľudia z celého sveta zadarmo ponúkajú svoj gauč na prespanie pre zvedavých cudzincov. Študovala biológiu na federálnej univerzite v Manaus. Zobrala ma do svojej partie a zoznámila s mnohými jej priateľmi. Bolo veľmi príjemné pohybovať sa v ich spoločnosti. V Brazílii je úplne bežné, že v mestách sú silné komunity ľudí s inou sexuálnou orientáciou, a tak sme tu boli pomiešaní. Po večeroch sme chodili na pouličné festy, kde sa tancovalo až do skorého rána. Prehýril som posledné tri noci. Brazílčania sa chceli neustále zabávať. Žili bohémsky život, cez deň spali a po večeroch chodili do tanečných barov. Spomínam si na Lucianu, ktorá bola mizerná šoférka, ale na mužov vedela zapôsobiť. Vždy ich mala okolo seba dostatok. Ešte teraz ju vidím pred sebou ako neobratne šoféruje svoje malé auto Fiat. V ústach cigareta, všade kúdele dymu, na podlahe smetie a v igelitkách kôpky oblečenia pre prípad, že by u niekoho prespala. Hrubým prefajčeným hlasom hovorila: “Som ako passarinho, vtáčik, ktorý stále lieta a nevie pristáť.” Bola to koketa. Svojimi rečami a nezáväzným správaním si dokázala na každej feste omotať okolo prstu nejakého nového chlapa. Videl som to. Tancovala s každým, ale pre ňu to bola hra, ktorú potrebovala pre život. Ako herečka, ktorej honorárom sú pohľady pobláznených mužov. V oboch baroch za ňou po tanci muži utekali. Bolo úsmevné pozorovať, ako elegantne sa vie vyhnúť tým štekajúcim psom. Ako v tom bare so živou hudbou. Najskôr pol hodiny venovala pozornosť jednému blondiakovi a potom si šla zatancovať s dievčatami. On okolo nej tancoval ako zajac pred párením, ale ona ho úplne ignorovala. Koľkokrát už toto divadielko hrala, nevie ani ona sama. Bol tam aj Tiago, príjemný chalan, ktorý sa s každým kamarátil a úprimne sa zaujímal o človeka. Ana, zosobášená so Sárou, ktorá mala iba jednu ruku. Žili spolu už 6 rokov, ukazovali mi obrúčky na rukách a ja som videl, že sa majú naozaj radi. V partii bol aj fúzatý hudobník Gabrielo s priateľkou Evelyse, ktorá mi povedala, že mám nad hlavou nejakú neviditeľnú auru, ktorá ľudí priťahuje. A nakoniec tu bola Sofia. Žena, ktorá na seba vždy upútala pozornosť. Jej oči a úsmev nezvádzali ako Lucianine. Na nič sa nehrala. Jej úsmev bol jemný a keď sa zasmiala, zasmiali sa všetci okolo nej. Keď tancovala, vytvorila okolo seba kruh, nikto jej nestíhal a ani nemohol. Keď sme boli v bare ET, kde miestni muzikanti hrali naživo sambu, ešte aj spevák na ňu kričal. “Sofia, estou apaixionado sobre voce.” Sofia, som do teba zaľúbený. Vtedy začali viaceré jej kamarátky okolo nej na parkete kričať: “Sofia, Sofia!” Právom bola hviezdou večera. Teší ma, že poslednú noc som si s ňou na chvíľu zatancoval sambu. Nech som sa snažil akokoľvek, nechytal som sa na ňu. Mohol som sa na parkete aj roztopiť. Mala v sebe elektrinu, ktorá ju poháňala ešte k väčším výkonom. Nestíhal som jej ani s dychom. Každý, kto s ňou tancoval, pocítil už pri prvom dotyku, že ona bude viesť a udávať tempo tanca. Otáčať sa raz, dva alebo trikrát. Muž tam bol na to, aby poslúchal. Ako figurína. Bolo jednoduché sa do nej platonicky zaľúbiť, ale ťažké ju bolo ľúbiť. Ona nebola pre jedného človeka, ale pre všetkých. Okolo seba mala neustále hlúčik kamarátok, akoby bolo privilégium byť s ňou. Rád som to celé pozoroval. Sofia mala zvláštny hlas. Páčila sa mi jej hrdelná portugalčina. Malo to nádych arabštiny. Keď rozprávala, akoby som počul ťahavé tóny z violončela. Posledný večer sa k nám pridal aj Peruánec so zvláštnym menom Ber. Z očí mu šla veľká dobrota. Po 8 rokoch vzťahu ho opustila priateľka. Mal 33 rokov a nikdy predtým nebol mimo Peru. Keď povedal rodine, že ide do Manaus, brali to ako čistú “locoura,” bláznovstvo. Nikto v ich v rodine necestoval. Presviedčali ho, aby nešiel, ale on cítil, že musí odísť nielen kvôli nim, ale hlavne kvôli sebe. Prišiel tu zabudnúť na trápenie a načerpať novú silu. Život je jedno veľké umenie, nenašli sme ešte pre ten odbor školy, píše Ján Kostra vo svojich básňach. Pre mňa bol Manaus dobrou školou. Prežiť Silvester vo víre tanca a spevu, sledovať brazílskych muzikantov, ktorí milujú svoju energickú sambu, a pretancovať s dobrou partiou ľudí celý večer v amazonskom meste Manaus si zapamätám navždy.
Viac o Brazílii sa dozviete v knihe ÚŽASNÁ BRAZÍLIA 
O autorovi
