Reportáž z Peru – Život na plávajúcich ostrovoch na jazere Titicaca

„Plavíme sa po jazere Titicaca“ prebleslo mi hlavou, keď som sedel vzadu na člne a pozoroval miznúcu krajinu. Zvuk motora a hučiacich vĺn mi búšili do uší, ostré slnko svietilo do tváre a kvapky vody špliechali všade okolo. Sivastá, šedá až cínová farba sa zrkadlila na hladine. Práve kvôli nej dali aymarskí indiáni jazeru názov „Titicaca“, čiže  „cínové pole.“ Vychutnával som si tento moment blyštiaceho sa jazera v objatí vysokých štítov Andských veľhôr, dosahujúcich výšku až 6000 metrov. Toto miesto malo pre mňa vždy kúzlo klenotu z ďalekej neprístupnej končiny, teraz však bolo jedným z tisícich drahokamov v paláci, ktorého bránu som sa chystal otvoriť. Podľa Andských legiend bola práve oblasť jazera zrodom civilizácie Inkov. Všemohúci boh stvoriteľ „Virakoča“  priniesol svetlo do temného sveta. Slnko, mesiac a hviezdy vzišli z jazera a našli si svoje miesto na oblohe. Neskôr mesiac so slnkom  stvorili svoje deti, ktoré vyslali do 4 kútov sveta, aby osídlili neznáme kraje.

Najvyššie položené sladkovodné jazero na svete (3821 metrov) a najväčšie jazero Južnej Ameriky ukrýva veľa tajomstiev. Jedným z nich je aj život Aymarov, indiánov, ktorí sa v okolí jazera usadili približne pred 500 rokmi. Bolo to v období, keď si Inkovia podmaňovali veľkú časť Južnej Ameriky. O Aymaroch sa hovorí, že ako prví skultivovali pestovanie zemiakov a zvládli techniku ich sušenia. Vo vysokých Andských horách sa vtedy pestovalo až 240 druhov a práve severná oblasť jazera sa pokladá za ich rodisko. Z týchto miest sa neskôr zemiakové hľuzy rozšírili do Európy. Život Aymarov je ešte aj dnes úzko spätý s jazerom. Pre nórskeho dobrodruha a moreplavca Thora Heyerdahla dokonca vyrobili v roku 1970 čln z trstiny, na ktorom sa preplavil zo severnej Afriky do Južnej Ameriky.

Plávajúce ostrovy Uros  

Po vyše hodine plavby sa približujeme ku druhému kmeňu, ktorý žije priamo na jazere, presnejšie na plávajúcich ostrovoch Uros, ktoré sú vyrobené z trstiny menom „totora“. Po dlhé roky bol kmeň Urov považovaný za strážcu posvätného jazera a hrdým rybárskym národom. Zdobil ho jednoduchý spôsob života, hlavne lov rýb,  divých vtákov a chov ošípaných Avšak spôsob života sa tu postupne mení a staré tradičné hodnoty vymierajú. Od 80. rokov minulého storočia sa tu totiž rozšíril turistický ruch. Jedinečnosť tohto miesta postupne zmenil. Dnes je hlavným príjmom turizmus a predaj suvenírov. Prináša to svoje výhody, pokrok, financie, malým deťom umožňuje študovať na škole, rodičom vylepšuje rozpočet. Predsa len turizmus tu nie je po celý rok a musia sa niečím živiť. Treba myslieť aj na zimu, keď tu veľa návštevníkov nepríde. Som zvedavý ako sa domáci naučili využiť poklady jazera Titicaca vo svoj prospech.

„Pozri, tam na nás niekto máva“ ukazujem prstom do diaľky. Približne 20 metrov od našej loďky vidíme usmievajúcu sa rodinku stojacu pri brehu ostrova. Neklamné znamenie, že o chvíľu sme na mieste. Bolo zaujímavé skočiť z lode na plávajúci ostrov. Prvý pocit bol, akoby som stál na vodnej posteli. Všetko sa hýbalo a všade som počul žblnkot vody,  do ktorej som sem tam vstúpil. Domáci preto nepoužívajú topánky, všetci tam behajú bosí, akoby bývali na pieskovej pláži. „Allilanchu, allilanchu“ pýta sa náš sprievodca José po kečuánsky. „Allilan, allilan“, odpovedá otec rodiny a obaja si trasú rukami. Kečuánsky hovorí v Peru až 50 % populácie. Posadali sme si do kruhu na sedačky z rákosia a José začal vysvetľovať. „Na vyše 50 ostrovoch žije viac ako 2000 ľudí. Majú tu vlastnú základnú školu, kostol, nemocnicu a plávajúci minimarket s potravinami. Pre ostatné dôležité veci sa musia doplaviť do prístavného mesta Puno.“ Domáci nám pomedzi jeho výklad ukazovali svoje denné menu. Miestne ryby uložené vo veľkej keramickej mise, mŕtvu kačicu s vajcom a čerstvú dužinu totory, ktorú podávajú k rybe ako prílohu. Obsahuje veľa vitamínov. Mladšia dcéra rukou ukáže na malú piecku s keramickými nádobami podloženú hlinou a nazve to kuchyňou. Pomyslím si, či na tom skutočne varia.

Ako si vyrobiť ostrov z trstiny totora

Sprievodca José spolu so správcom ostrova, ktorý rieši všetky problémy, konflikty a sťažnosti prezentujú, ako sa stavia takýto ostrov z trstiny. Vedľa svojho príbytku si nechajú voľne rásť totoru, ktorá je základným stavebným materiálom pre plávajúce ostrovy, príbytky a lode.  Z trsu rastliny vyrežú kocky so stranami dlhými 1 meter. Naukladajú ich vedľa seba a priečne zviažu, jednu o druhú, aby sa nestalo, že sa im podložie niekedy v noci rozdelí na menšie časti. Keď je toto hotové, už iba navrstvia nasekané rákosie. To sa musí pravidelne dokladať, keďže časom sa opotrebuje a navlhne. Kocky k sebe časom zrastú, ale aj tak treba ešte celý ostrov zaistiť a utužiť lanami, ktoré sú upevnené o dno jazera. Prechádzame sa po ostrove a vchádzame do ich príbytkov. Na streche jedného vidím solárne panely a vo vnútri zapnutý televízor. Dosť ma to zarazilo medzi tým všetkým rákosím. Zdá sa, že „osvietené“ myšlienky západu dorazili už aj tu. Večer pravdepodobne pozerajú venezuelské telenovely, ako je to v Peru a Bolívii zvykom. V malej chyži bol chlapec, ktorý za celý čas nevyšiel von. Vyzeral znudene, a neviem prečo, ale prebleslo mi hlavou, že sa mu možno nepáči, že mu niekto chodí obzerať jeho izbu, že niekto fotí jeho súrodencov a rodičov. Veď nás tam na ostrov vystúpilo asi 10 ľudí a každý niečo fotil. No začínam vidieť tú cenu, ktorú musia domáci platiť za rozvoj miestneho turizmu. Strata súkromia a slobody. Je to však vyvážené, sme tu max.30 -45 minút.

Všade počuť smiech a vravu. Je tu dobrá nálada. Niekoľko jazykov a národností sa stretlo na jednom malom ostrovčeku. Kečuánštine však nikto z nás nerozumie. Pri jednom domčeku domáca pani vyložila všetky jej ručne tkané práce. Začína sa obchodná časť výletu, začína sa vyjednávanie! Mladý chlapec sa mi snaží nanútiť jednu pohľadnicu za 10 solov, pričom normálne stojí 1. Prirážka ako sa patrí, ale biznis je biznis. Obrusy, koberčeky, šatky a rôznofarebné oblečenie máme rozložené pred sebou. Žlté, zelené a červené sukne, modré a ružové vestičky a rôznofarebné punčocháče. Tá farebnosť vecí mi príde až gýčová, ale svetoví módni návrhári by sa určite mohli od Peruáncov učiť, pretože tí sa neboja žiadnej farebnej kombinácie. Niektoré dievčatá si dokonca oblečú sukne, vestičky a nasadia klobúky. Je to veľká zábava. Toto sa nám všetkým páči. Fotíme sa pri loďke z rákosia, na ktorej sa dá za poplatok plaviť po jazere pomedzi ostrovy. „Jakucho, jakucho“ kričí José, čo v preklade znamená „poďme, poďme.“ Nabáda nás, nech sa nebojíme a plavbu si vyskúšame, veď možno sme tu prvý a posledný krát v živote. Jasné, že ideme.

Každý by sa mal aspoň raz plaviť loďou

Nastúpili sme na loď aj s 2 deťmi a vydali sa na našu malú plavbu k ďalšiemu ostrovu. Domáci na jej výrobu použili aj prázdne plastové fľaše. Dozvedám sa, že na našu spotrebovali okolo 4000 fliaš. Tomu sa povie recyklácia. Loď je asi rok stará, vyzerá veľmi dobre, zjavne sa používa iba na prepravu turistov. Pred odchodom sa s nami ženy lúčia tlieskaním, tancom a spevom. Spev je v týchto končinách čisto ženská záležitosť, hra na hudobné nástroje zase výhradne mužská. Domácim opätujem ich srdečné pozdravy a usadím sa na loďke. Nájdem si miesto blízko dvoch detí a sledujem ako spolu s otcom pádlujú. Otec mal rázne črty tváre, úzku bradu, hnedú, vetrom ošľahanú pokožku, tvrdé dlane a bystré oči. Klobúk mal zarazený až k obočiu. Bez slov pádloval. Jeho mladá dcéra sedí na druhej časti lode a rovnako usilovne pádluje. Z času na čas na mňa usmieva. Môže mať tak 12 až 14 rokov. Na svoj vek má až netypicky silné svalnaté ramená z pravidelného pádlovania. Sledoval som ju a premýšľal nad tým, že namiesto učenie pomáha rodičom so zárobkom. Pýtam sa sám seba, ostane jej večer nejaká sila na hranie? Neviem, ale teší ma, že som im práve teraz aspoň trošku finančne pomohol. Základnou hodnotou ayrmarského sociálneho života je totiž rodina a komunitná solidarita, ktorá závisí na dobrých vzťahoch so svojimi susedmi. Tí si medzi sebou vymieňajú pracovné skúsenosti, spolupracujú na spoločných projektoch a vzájomne sa sociálne a morálne podporujú. Ak nastane nejaký problém a rodina sa chce z nejakých dôvodov odsťahovať, je tu miestny starešina, ktorý rýchlo rozhodne. Ak sa nejakej rodine nepáči, môže si ľahko preseknúť svoje spojové lano, odpojiť sa od svojho materského ostrovčeka a odplávať na iné miesto. Ako sa tak pomaličky plavíme, premýšľam nad tým, že opäť v sebe nachádzam to potešenie z cestovania, ten pocit oddávania sa miestam a ľuďom. Myslím, že každý by sa mal aspoň raz v živote plaviť loďou. Nemusí to byť samozrejme takáto z trstiny, ale poriadna loď. Dopriať si ten zážitok, byť na otvorenom mori, veľkom jazere, alebo mohutnej rieke, nechať sa unášať kapitánom a veriť šťastné konce. Pekne sa mi o tom píše a mám pocit, že jediné, čo nato potrebujeme, je dopriať si čas, len škoda, že ten nám akosi vždy chýba. Pamätám si ako som si o tomto mieste čítal doma v obývačke a teraz som tu, všetko je okolo mňa živé, sledujem ľudí, tváre, počujem ich hlas a pozerám na farby slnka a blížiacich sa mrakov. Vietor mi bije do tváre a cítim chladný vzduch. Zbožňujem takto cestovať. Najskôr plánovať, snívať a potom realizovať. Cestovanie je ako umenie, treba k nemu pristupovať s citom, trpezlivosťou, láskou a vášňou.

Po ceste naspäť nás náš starý „el capitan“ vyložil na jednom ostrove, kde sme sa s priateľkou zastavili v miestnej základnej škole. Profesorka nám s pýchou oznamuje, že sa tu učia matematiku, španielčinu, osobnostný rozvoj a náboženstvo. Urobili sme si spoločnú fotku za menší poplatok a deti nám na záver zaspievali dve piesne, a tak sa lúčime s ostrovom nabití pozitívnou energiou. V duchu si na záver prehodnocujem dnešný výlet. Ak prižmúrim oči nad komerčným nádychom celej návštevy, musím povedať, že nahliadnuť do života ľudí spätých s posvätným jazerom Titicaca bola pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť.

Ak sa vám táto reportáž páčila, jej prvé dva bolívijské diely nájdete rovnako na mojom blogu. Viac link nižšie.

Vďaka za podporu a prípadne zdielanie článku.

Peknú nedeľu.