HUTA ETELKA

V obci Nižná Slaná sa nachádza unikátna technická pamiatka, ktorá presahuje slovenské  hranice. Pozerám sa na viac ako storočnú vysokú pec na železo, ktorú dal postaviť gróf Emanuel Andrássy v roku 1867. Pomenoval ju po svojej matke Etelka. Šľachtická rodina Andrássyovcov získala toto územie a s ním aj priľahlé panstvá ako donáciu v 16.stor. po smrti významného rodu Bubekovcov. Ich meno máme spojené hlavne s hradom Krásna Hôrka a kaštieľom Betliar, ale málokto vie, že ich hmotné dedičstvo sa nachádza sa aj tu. Prechádzam sa areálom starej hute, ktorá je vo veľmi zlom stave. Okná sú rozbité, podlahy zničené, strechy sa rozpadávajú, zo stien vytrhali liatinové disky a kusy železa. Na zemi sú porozhadzované banícke dokumenty z bývalého ministerstva hutníckeho priemyslu. Teniskami stúpam po stratenej histórii, ktorá je zasypaná odpadkami, spadnutými drevenými trámami a premýšľam pritom nad grófom Emanuelom. Ako si vážime jeho dedičstvo?

Veď práve on tu zo svojich početných ciest z rôznych kútov sveta priniesol potrebné moderné inovácie a výrazne oživil železiarsku výrobu na Gemeri. V okolí Nižnej Slanej pootváral nové rudné ložiská ako Manó, Gampeľ či Ignác a všetky prepojil úzkokoľajovou železnicou, ktorá rudu prepravovala nielen do pražiacich pecí, ale aj do vysokej pece Etelka. V roku 1870 otvoril  ďalšiu vysokú hutu Karol vo Vlachove, ktorú dnes anglická univerzita v Sheffielde eviduje ako jednu z najvýznamnejších historických vysokých pecí Európy. Na konci 19.stor. tu dosiahla ročná výroba surového železa až 6300 ton. Gróf Emanuel tu svojimi podnikateľskými aktivitami dokázal z malého rodinného podniku vybudovať obrovský konglomerát tovární, fabrík a hutí, čím pozdvihol nielen gemerský región, ale aj celé Uhorsko, pretože sa stal najväčším dodávateľov železa v monarchii.

Jeho výroba pokrývala až 40% uhorského priemyslu a vyrábal diely aj na slávny reťazový most v Budapešti. Vďaka tomu si Emanuel vyslúžil titul železný gróf. Huta Etelka hneď po otvorení začala prežívať svoje obdobie rozmachu, ktoré trvalo až do roku 1907, keď ukončili jeho prevádzku. To už Andrássyovcom nepatrila, pretože Emanuelov syn Gejza, všetky bane a huty predal v roku 1900 spoločnosti RIMA. Po druhej svetovej vojne sa celý areál znárodnil a zmenil na závod Siderit, ktorý v roku 2008 skrachoval. Je smutné, že namiesto toho, aby sme si z takýchto úspešných príbehov z minulosti zobrali inšpiráciu a ukazovali ju verejnosti, nechávame naše kultúrne dedičstvo, jednu z najkrajších vysokých pecí na Slovensku a významnú technickú pamiatku železiarskej výroby v strednej Európe chátrať.

DRNAVA

Andrássyovci podnikali v železiarskom priemysle a ich podniky dosahovali aj medzinárodné úspechy. Práve tu v Drnave neďaleko Krásnej Hôrky vybudovali najlepší železiarsky komplex v Uhorsku. Bol považovaný za vzor. Gróf Juraj IV. Andrássy zveľaďoval podnik na základe poznatkov získaných v rámci študijných ciest v zahraničí. Na stavbu pece si najal anglického odborníka. Keď v roku 1835 navštívil Drnavu známy britský cestovateľ John Paget, ktorý pre Západnú Európu znovu objavoval vtedajšie spoločenské pomery v Uhorsku do svojho denníka si poznamenal, že sa tu nachádza: „zlievareň, ktorú sa oplatí vidieť.“

O vysokej úrovni svedčí aj fakt, že práve tu v roku 1844 odliali nosníky a hlavné časti pre slávny Széchenyiho reťazový most spájajúci Pešť s Budínom, ktorý postavili podľa projektu anglického inžiniera Williama T. Clarka.  Práve táto zákazka patrí medzi najväčšie a najvýznamnejšie v histórii andrássyovskej železiarne v Drnave. Náznaky záujmu Juraja Andrássyho o dodávku železa pre plánovaný most smerujú už do roku 1832. Po vykonaní prísnych technických skúšok porazila Drnava zahraničnú konkurenciu a pri výrobe spracovávala železo dovezené z Anglicka.

V roku 1851 sa železiareň prezentovala ako vzorová továreň v celouhorskom meradle na 1. svetovej výstave v Krištáľovom paláci v Londýne. V roku 1855 jej udelili na priemyselnej výstave v Paríži medailu 2. stupňa. A v roku 1885 získala na krajinskej výstave v Budapešti Veľkú cenu za konkurenčnú schopnosť. Sláva bývalej železiarne však zapadla prachom, z celého komplexu ostala stáť iba budova skladu, ktorá ako jediná zachovaná výrobná budova areálu predstavuje priamy doklad existencie jedného z najvýznamnejších železiarskych podnikov Gemera. Prechádzam sa starými priestormi a nechce sa mi veriť aká unikátna priemyselná história sa tu písala. Széchenyiho reťazový most dnes patrí medzi najikonickejšie  pamiatky Budapešti, pretože to bol vôbec prvý permanentný most cez rieku Dunaj v celom Maďarsku. A práve tu sa vyrobila časť jeho konštrukcie. Navrhol ho anglický inžinier Wiliam Tierney Clark v roku 1839 a dĺžka mostu je 375 metrov, čím bol svojho času jedným z najväčších na svete. Okrem toho vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska hlásalo slávu gemerského železa aj zábradlie dunajského korza či kandelábre s nápisom DERNŐI VASGYÁR (Drnavská železiareň).  Koľko z nás pozná túto históriu? Tu sa písali svetové dejiny a my o tom miestami ani nevieme. Na dedičstvo našich predkov by sme nemali zabúdať, ale skôr si častejšie pripomínať. Možno nás inšpiruje.

HUTA KAROL

Nad obcou Vlachovo pri sútoku Dobšinského potoka a rieky Slaná sa nachádza národná kultúrna pamiatka – vysoká pec Karlova huta. Pochádza z 19. storočia a bola súčasťou širšieho hutníckeho komplexu, v ktorom sa nachádzala aj zlievareň. Univerzita v anglickom meste Sheffield eviduje Karlovu hutu ako jednu z najvýznamnejších historických vysokých pecí Európy. Prvú vysokú pec tu nechal postaviť Karol III. Andrássy v roku 1843 a v jej blízkosti dal vybudovať aj dva hámre, ktoré vyrábali najmä materiál pre liehovarnícky priemysel. Spracovávali sa tu rudy z baní vo Vlachove, Rejdovej a Vyšnej Slanej. Táto pec už neexistuje. Vysokú pec, ktorá do dnešných čias pretrvala dal postaviť Karolov syn Emanuel Andrássy v roku 1870. Nazval ju po svojom otcovi, preto má názov Karlova huta. V roku 1877 si Emanuel dal zaregistrovať spoločnosť „Železiarne grófa Emanuela Andrássyho“ a jej sídlom sa stalo Vlachovo. Vysoká pec bola naprojektovaná na výšku 12 metrov a objem 28 štvorcových metrov. Dúchadlo poháňali dve vodné kolesá, požadovaná teplota sa dosahovala spaľovaním dreveného uhlia. Výkonnosť bola taká vysoká, že iba časť produkcie sa spracúvala v hámroch a zvyšok išiel na predaj ako surovina. Napríklad v roku 1884 sa tu vyrobilo 5 162 ton surového železa, a to už pracovala iba súčasná vysoká pec – staršiu vyradili z prevádzky v roku 1880. 

Vysoká pec vo Vlachove z roku 1870 dokumentuje dnes už historickú technológiu výroby surového železa na drevnom uhlí, okrem toho upúta aj svojím architektonickým prevedením.  Reštaurovanie a pamiatková ochrana vysokej pece Karol vo Vlachove sú plne zdôvodnené hutníckymi tradíciami v Slovenskom rudohorí, obzvlášť v Gemeri. Podobné technické pamiatky v celosvetovom meradle sú považované za vzácnosť. Z toho dôvodu pre svetovú informáciu Univerzita v Sheffielde (Anglicko) publikovala v 80. rokoch prehľad o starých vysokých peciach na celom svete, v ktorom je uvedená aj Karlova Huta vo Vlachove.

ĽADOVŇA PRI VLACHOVE

Ľadovňa v obci Vlachovo je ďalšou ukážkou technickej pamiatky vybudovanej rodom Andrássyovcov. V zimných mesiacoch sa tu ukladal ľad nasekaný v blízkych rybníkoch, ktorý potom udržal priestory v chlade aj počas leta. Ochladzoval tak uskladnené mäso zvierat ulovených na početných grófskych poľovačkách.

 Ak sa vám článok páčil, pošlite ho aj kamarátom z regiónu. Ďakujem pekne za podporu. Prajem pekný deň

Zdroje: Knihy Čierne Diery I. II.

Projekt mapovania historického dedičstva železnej cesty vznikol s podporou fondu na podporu umenia.

 O autorovi

• ← PO STOPÁCH RAKÚSKO-UHORSKEJ MONARCHIE časť III. Cisárska Viedeň
• PO STOPÁCH ŽELEZNEJ CESTY. FOTOREPORTÁŽ Z GELNICE A ŽAKAROVIEC – BANÍCKEJ OBCE ZO 14. STOR. →