„Vamos, vamos amigos e amigas,“  zakričí náš šofér Ricardo a naštartuje džíp. Čaká nás 3 dňová cesta naprieč Altiplanom. Po Tibetskej plošine ide o druhú najrozsiahlejšiu náhornú plošinu na Zemi. Je plná vysokých hôr, aktívnych vulkánov, gejzírov, soľnej púšte, ale aj nádherných jazier plných červených plameniakov. Práve oni sú našim  cieľom. Kolesá zaškrípu a za nami nechávame malé mestečko Salar de Uyuni založené uprostred soľnej púšte, kde sa kedysi ťažilo striebro a minerály v baniach. Na niekdajšie bohatstvo dnes odkazuje už len hŕba starých zhrdzavených lokomotív. Prechádzame aj okolo miestneho cintorína, kde je obrovský neporiadok. Všade sú smeti, ešte aj deti sú špinavé a hrajú sa medzi odpadkami. To je obraz mesta, ktoré je vstupnou bránou do najväčšej soľnej púšte na svete. Až polovicu obyvateľov Bolívie tvorí pôvodné indiánske etnikum, vďaka čomu si Bolívijčania zachovali autentickú kultúru spojenú so starými náboženskými rituálmi a zvykmi. V Južnej Amerike to začína byť vzácny fenomén, keďže aj tu sa postupne dostáva západný vplyv a spôsob života. Z môjho zamyslenia ma prebúdza náš šofér, ktorý prstom ukazuje na polorozpadnutý dom vyrobený z nepálených tehál, na ktorom je natiahnutý plagát nápoja, ktorý azda najviac symbolizuje našu západnú kultúru. „Coca Cola, me gusta mucho,“ vraví Ricardo a prstom ukazuje na plagát a smeje sa od ucha k uchu. Potom si potiahne z cigarety a ja si užívam pohľad na jeho pokazený chrup. Reklamu by som na takomto opustenom mieste nikdy nečakal. Bolívijské kontrasty sa tu naplno prejavujú. Prechádzame prašnou cestou po púštnej krajine na území nikoho. Zrazu sa pred nami objaví malá ošarpaná chatrč, ktorá ma plechovú strechu pokrytú kameňmi. Silný a studený vietor bičuje do jediného malého okna, spoza ktorého vykukne vysmiaty správca. Ja neverím vlastným očiam, že toto je úradná budova. Turizmus je tu skutočne ešte iba v plienkach. Správca vyplní formuláre, vtlačí pečiatku a my vstupujeme do národného parku Laguna Colorado.

Červená lagúna plná plameniakov

„Pozri čo je pred nami,“ ukazuje prstom Francúz Michel, s ktorým sa delíme o miesto v džípe. „El paraíso, el paraíso“ napadne mi ako prvé pri pohľade na tú nádheru. Mám pocit, že doteraz som bol slepý a až priveľmi otupený mestom a jeho ruchom. Pretože teraz tu stojím pred veľkým červeným jazerom a s úžasom pozorujem život v jeho najprirodzenejších podobách. Obklopujú ma mohutné andské hory so zasneženými vrcholmi a pod nimi sa na pokojnej hladine jazera odohráva zvádzajúci tanec červených plameniakov. Sú prekrásne! Takúto scenériu, dokáže zrežírovať iba príroda. Je tu vraj okolo 20 000 plameniakov a ja si pri pohľade na ne pripadám ako v dokumente z dielne National Geographic. Čilské, andské ale aj vzácne Jamesove plameniaky sa priamo predo mnou prechádzajú a spoločne kŕmia červeným sedimentom rôznych kolónií rias, ktoré tu žijú vďaka vysokej koncentrácii soli. Práve tie spôsobujú netradičnú červenú farbu jazera.  Okrem nich sú tu malé boraxové ostrovčeky s bielou farbou, ktoré ostro kontrastujú s červenou farbou lagúny.  Na malú chvíľu som zatvoril oči a nechal celý priestor do seba nasiaknuť ako huba. Verím totiž, že keď sa ocitneme ďalej od mesta, tam, kde nás jeho ruch nedobehne, konečne pocítime voľnosť krajiny a prevahu prírody nad ľuďmi. Červená lagúna plná plameniakov to spĺňa do bodky.

Zelené jazero v objatí vulkánu Licancábur

Po nejakom čase sa dostávame k vysokej vulkanickej hore Licancábur, kam Inkovia posielali mladých mužov zamrznúť, aby si zaistili priazeň bohov pri rozhodujúcich bojoch. Okolie vulkánu ma opäť dostane! Pod horou sa totiž skrýva ďalší prírodný unikát – Zelená lagúna (Laguna Verde). Nachádza sa na južnom cípe Bolívie, iba 20 km od hraníc s Chile a Argentínou. Jej farba sa mení cez zelenú až modrú. Vďaka bohatému minerálnemu a jedovatému zloženiu (arzén) zamŕza len pri veľmi silných mrazoch. Oproti iným lagúnam je preto úplne bez života. Americká vládna agentúra NASA toto miesto porovnávala s podmienkami na planéte Mars a ja sa miestami skutočne cítim, akoby na inej planéte. Odhodlane ako astronaut vykročím na pomyslený Mars smerom k tejto nádhernej scenérii a nechám si ju ako elixír života tiecť dole hrdlom. Každý pohľad na zelené jazero a obrovskú vyhasnutú sopku uhasína môj smäd, príroda sa do mňa vpíja, prechádza mi údmi ako keď krv napája tepnami srdce. Úžasne hrejivý pocit. O ďalších 18 km ďalej v púšti Siloli narazíme na Árbol de Piedra, čo v preklade znamená “kamenný strom.” Tento jedinečný prírodný útvar bol neúprosným časom a silou veternej erózie vyformovaný do dnešnej podoby zakrpateného kamenného “stromu”, ktorý stojí sám uprostred veľkej púšte a pripomína sopečnú minulosť celej oblasti. Pre svoju výnimočnosť je Árbol vyhlásený za prírodnú pamiatku. Cez púšť sa vraciame k vstupnej bráne do parku, kde je horúci termálny prameň. Niektorí odvážlivci sa šli dokonca v tej krutej zime kúpať. Mne sa však opäť potvrdilo, že Bolívia je plná kontrastov. Krásna príroda v národnom parku je miestami obklopená smeťami a špinou. Nikde nie je ani jeden kôš. Ľudia sú tu dosť tvrdí, akoby sa prispôsobili drsnému podnebiu. Za použitie WC pýtajú od bielych „gringov“ horibilné peniaze, pričom je záchod tak nechutne špinavý od hovien, že je človeku na zvracanie. Služby sú rozhodne odvrátenou stranou mince, ale to sú veci na ktoré sa ľahko zabúda.

Blízke stretnutie s červenými plameniakmi

Lagúna Honda a Hedionda. Dve krásne perly na náhrdelníku južnej Bolívie. Dva izolované zázraky prírody. Čakal som, že zažijem intenzívny dotyk prírody, ale toto prekonalo všetky moje očakávania. Košatosť mojich radostných pocitov sa iba ťažko dá uväzniť do riadkov. Náš džíp sme zastavili na okraji kopca a pešo vyšliapali na jeho vrchol. Výhľad na jazero Honda je ohromujúci, ale ešte väčší zážitok mám s plameniakmi pri jazere Hedionda. Približujem sa k nim pomaličky a emócie vo mne praskajú ako uhlíky v horúcej pahrebe. Vzrušenie kmása mojou hruďou. So zatajeným dychom pozorujem ako jemne skláňajú hlavy k hladine a so žltými zobákmi vyberajú výživné riasy z jazera. Plameniaky sú známe tým, že po celý život žijú v jednom spoločenstve ako veľká rodina. Pohľad na ne ma upokojuje. Očami sa snažím zachytiť každý ich elegantný pohyb a pritom prst nespúšťam z fotoaparátu. Je to raj pre všetkých milovníkov fotografie. Na pozadí jazera dokonca vyčnieva do výšky 5868 m. vulkán Ollagüe. Dokázal by som tu stráviť celé hodiny a pozorovať ich život. V srdci cítim živý dotyk prírody a napĺňa ma to pocitom šťastia. Miestami mám dojem, akoby som bol súčasťou nejakého prírodopisného filmu. Nie každý deň má totiž človek možnosť byť tak blízko panenskej a neporušenej prírody. Bolívia je vyhľadávaná práve kvôli nej. Najchudobnejšia krajina Južnej Ameriky skrýva svoj prírodný poklad vysoko v andských horách a nie každému sú prístupné miesta vo výškach okolo 5000 m. Vzduch je tu riedky a ťažko sa dýcha. Nevoľnosť, bolesť hlavy a niekedy až zvracanie sú sprievodné príznaky výškovej choroby. Aj ja som ju cítil prvých pár dní, ale dostatočne som sa aklimatizoval v hlavnom meste La Paz. Azda aj vďaka svojej nedostupnosti a možným zdravotným ťažkostiam tu masový turizmus ešte nedorazil a nezničil toto úchvatné dielo matky zeme. Výhodou je, že prídu iba tí odhodlanejší a odvážnejší, ktorým nevadí jednoduchá strava a ani stará, špinavá a nepohodlná ubytovňa bez teplej sprchy, v ktorej sú všetci cestovatelia natlačení. V izbách sa nekúri a je v nich taká zima, že je potrebné sa obliecť do všetkého, čo pri sebe máte. Ja som zaspával s troma pármi ponožiek, čiapkou a dvoma bundami prikrytý hrubou dekou. Zima bola aj tak veľmi citeľná, veď vonku bolo okolo -15 stupňov C. Ak človek prekoná tieto prekážky, bolívijská príroda mu to vráti dvojnásobne. Krásne lagúny plné plameniakov, vysoké andské hory, horúce gejzíry, teplé pramene, skalné útvary vytvárané milióny rokov budú čakať, kedy ich pohladia oči  cestovateľa. Bolívia je drsná krajina, ale má krásnu prírodu, ktorá fascinuje, napĺňa a inšpiruje.

Moje skúsenosti vychádzajú z môjho road tripu z roku 2012-13. Vtedy to bolo všetko ešte drsnejšie a surovejšie. Keď som tam bol v rokoch 2015-19, tak situácia s ubytovaním  už bola vyriešená. Ponúkajú široké spektrum krásnych soľných hotelov a bungalovov. Je sa načo tešiť.

Ďakujem, že ste zablúdili na môj blog. verím, že reportáž sa vám páčila.

Vďaka za podporu. Prajem krásny deň

Ak máte chuť a čas na prvý diel z Bolívie,kde píšem o baníkoch v meste Potosi kliknite na fotografiu.

• ← Denník onkologického pacienta
• Rubrika s knihami na cestách – Ďalší deň života od Ryszarda Kapuścińského →