Cesta na juh po malebných mestách Bohémie – Písek

Z Prahy som sa vybral na juh. Prvá zastávka bol malebný Písek. Atmosféra malého pokojného mesta s gotickým kostolom mi po rušnej Prahe prišla vhod. Uličkami starého mesta som sa ľahko preštrikoval až k najstaršiemu kamennému mostu v Čechách. Stál tu dokonca skôr ako známy Karlov most v Prahe! Pochádza z 13.stor. a stavitelia ho postavili s veľkým dôvtipom, za to dosť bizarným spôsobom. Najskôr ho na suchu vybudovali, potom umelo presmerovali rieku Otavu do nového koryta a tá potom prechádzala práve pod most. Písek sa tak stal dôležitou obchodnou spojnicou na Zlatej ceste, ktorá spájala baltské oblasti so Stredomorím a z Bavorska sa tu dovážala soľ. V miestnej poľovníckej reštaurácii U Reineru s drevenými stolmi pre štamgastov a hlavou diviaka na stene, som si dal výbornú plzničku od Františka Šlapáka, ktorý vyhral titul najlepšieho výčapného v celých Čechách. Vie načapovať skutočne bezkonkurenčné pivo s krásnou krémovou penou. Spomínam si, ako som tu raz sprevádzal skupinku turistov a pán Šlapák nám pri čapovaní vyrozprával jeho spomienku na prezidenta Václava Havla, ktorý Písek navštívil v roku 1990. „Predstavte si, nedal si tu pivo, ale biele víno, a k tomu si prial hrianky s cesnakom, čo bola dosť neobvyklá kombinácia.”

Kamenný most v Písku je starší ako Karlov most v Prahe. Pochádza z 13.storočia.

Český pán dôchodza cestuje po regióne s bedekrom z roku 1924.

Český Krumlov za čias Egona Schieleho

Moja ďalšia zastávka bol rozprávkový Český Krumlov. Ubytoval som sa v hoteli Latrán, hneď vedľa reštaurácie v starom železničnom depe a miestnom  500 – ročnom pivovare Eggenberg. Pri prechádzke po historickom centre som si veľmi rýchlo uvedomil, že aj tu rovnako ako v Prahe treba počúvať reč starých kamenných stredovekých krčiem, gotických kostolov, meštianskych domov s výzdobou, nasávať atmosféru úzkych uličiek a malebných priechodov či dominantného hradu na skale, idylicky obkoleseného meandrom rieky Vltava. Všetko to k nám prehovára stredovekou krásou a vďaka tomu má Český Krumlov úžasnú schopnosť človeka inšpirovať. Vedel o tom aj jeden z najslávnejších rakúskych secesných maliarov – Egon Schiele. Práve jeho príbeh si chcem v tomto meste priblížiť, pretože mi čo to napovie o vnímaní progresu v tomto malom provinčnom meste za čias Rakúsko-Uhorskej monarchie. Egon bol unavený zo života v rušnej Viedni, a tak sa tu v roku 1910 presťahoval. Prišiel tu  načerpať nový tvorivý impulz pre svoje obrazy. Schieleho matka totiž pochádzala z Krumlova. V tom čase tu žilo okolo 10 000 obyvateľov. Egon aj so svojou mladučkou priateľkou Valériou tu žili bohémskym spôsobom života, nezosobášený pár poburoval ostatných mešťanov. Schiele si tu otvoril ateliér a snažil sa zachytiť atmosféru čarovného mesta, ale zároveň maľoval aj portréty mladých dievčat, ktoré mu slúžili ako modelky. Častokrát ich zobrazoval nahé v erotických pózach, a to bolo pre mentalitu malého mesta až príliš veľké sústo. Po krátkom 2 ročnom pobyte ho pobúrení mešťania donútili z mesta odísť. Schiele sa podobne ako najznámejší maliar secesie Gustav Klimt snažil pochopiť komplexnosť sexuality, ktorá v čase Sigmunda Freuda ovládala rakúskouhorskú spoločnosť. Dnes je Krumlov aj vďaka jeho pobytu považovaný za umelecké mesto. Historické centrum ponúka veľký počet galérií a múzeí, medzi nimi aj múzeum Egona Schieleho v bývalom mestskom pivovare.Keď slnko zapadá v Krumlove, je parádne sa tu prechádzať a fotografovať.

Krumlov má množstvo malebnýhc obchodíkov a uličiek.

Hrad je prístupný aj počas večerných prechádzok

Unikátne barokové v Krumlove. Pochádza z 18.storočia a spolu s divadlom vo švédskom Štokholme patrí medzi dve najzachovalejšie barokové divadla na svete.

Cisterciánske opátstvo vo Vyššom Brode

Z Českého Krumlova som vyrazil do jedného z najautentickejších cisterciánskych kláštorov v Čechách – Vyšší Brod. Cesta k nemu vedie cez malebné mestečko Rožmberk nad Vltavou. Rieka je tu v lete plná českých vodákov. Spoznáte ich podľa hlasitého spevu, do červena opálených tvárí na pokojne plávajúcich raftoch so sudom piva. Počas vodáckej sezóny sa tu na zelenej tráve v tieni stromov otvoria stanové kempy, a k tomu pribudnú aj malé bufety s čapovaným pivom a klobáskou. Raftovanie na Vltave, ktorá prechádza priamo cez meander Českého Krumlova sa vám určite bude páčiť. Sám som ho veľakrát absolvoval a je to skvelý zážitok vidieť mesto z inej perspektívy. Po pol hodine jazdy som zaparkoval pred kláštorom Vyšší Brod. Pred vchodom ma s veľkým zväzkom kľúčov čakal zavalitý a usmievavý pán František, môj sprievodca. Vonku je horúco, a tak obaja s radosťou vstupujeme do chladného priestoru kláštorných múrov. Je to balzam na dušu. Pán František mi energicky vysvetľuje, že kláštor založil mocný rod Rožmbergov v roku 1259 a celý komplex sa staval zhruba 100 rokov. Unikátny je hlavný oltár so štyrmi obrovskými plátnami obrazov. Tie sa menia podľa jednotlivých sviatkov v ročných obdobiach. „Dříve se to rolovalo, celá staletí, a tím se to vlastně poškozovalo. Teď je to na kladkách. Jsou tam lana a musí být dohromady osm lidí, kteří tahají za lana a obrazy přehazují,“ popisuje mi situáciu pán František. Pozerám sa na farebné vitrážne okná a zdá sa mi, že vidím secesné motívy. “Jo, cisterciácký opat Leopold Wackarž byl novátor, měl rád progres a na konci 19. století klášter nesmírně prosperoval. Založil zde pivovar, soud, věznici, lékárnu, obhospodařovali se pole, lesy, vzkvétalo ovocnářství. Opat byl dokonce zvolen generální opatem celého cisterciáckého řádu.” Dozvedám sa, že opát podporoval chudobných českých študentov a významne rozšíril cisterciánsku knižnicu. Chcel som ju vidieť. Najskôr sme prešli cez galériu plnú barokových obrazov, sôch a starých máp a nakoniec sme vstúpili do filozofickej a teologickej sály. Tam som ostal stáť v nemom úžase. “Toto je nádhera,” šepkám si pod nos. Pozeral som sa na jednu z najkrajších knižníc v Čechách. Má viac ako 70 tisíc zväzkov, z toho 205 rukopisov na pergamone, 1006 rukopisov na papieri a 400 zväzkov prvotlače do roku 1500. Sály knižnice sú vyzdobené krásnymi stropnými maľbami a zbierkou barokových obrazov. Kláštor opúšťam s vedomím toho, že život tu počas monarchie veľmi prosperoval, bohužiaľ po príchode nacistov a potom komunistov nastal pravý opak. Mnísi boli pozatýkaní a umiestnení do internačných táborov a celý komplex viac ako 50 rokov chátral. Po revolúcii sa tu vrátili prví 11 cisterciáni a dodnes sa snažia kláštor obnoviť.

Viac ako 200 ročný dub ochraňuje kláštorom pred vchodom

Kláštor ukrýva knižnicu, ktorá ma viac ako 70 tisíc zväzkov, z toho 205 rukopisov na pergamene, 1006 rukopisov na papieri a 400 zväzkov prvotlače do roku 1500.

Cesta do Slavoníc je plná malých židovských cintorínov so starobylou atmosférou.

Slavonice – malebné mestečko na hraniciach s Rakúskom

Moja posledná zastávka v Čechách je maličké renesančné mestečko Slavonice, ktoré má iba 2300 obyvateľov a nachádza sa 1 km od rakúskych hraníc. Hoci nie je veľmi známe, v roku 2017 získalo titul historické mesto Česka. Keď som tam dorazil, privítal ma pokoj malomesta, ktoré si žije svojim pomalým tempom. Na rohu domu sa strakatá mačka ležérne obtierala o stenu a priadla. Dve domáce panie sedeli na lavičke a vychutnávali si balkánsku zmrzlinu.  Niekto prešiel okolo mňa na bicykli a to bol všetok ruch, ktorý som zažil. Pri Hoteli U Rúže sedel majiteľ Pavel a popíjal suché moravské víno z vlastnej pivnice. Privítal ma pohárom na účet podniku a ukázal útulnú izbu. Z okna som videl celé námestie a vežu kostola. Niekde v diaľke bolo počuť brechot psa. Po celom dni som bol hladný a vybral som sa hľadať niečo pod zub. Z príručky som si prečítal, že Slavonice majú viac ako 700-ročnú históriu. V minulosti tadiaľto prechádzala stredoveká obchodná cesta a mesto slúžilo ako výmenná stanica poštových kočiarov a koní spájajúcich Prahu s Viedňou. Vďaka tomu mesto bohatlo a rástlo. Mešťania si tak mohli dovoliť vyzdobiť fasády svojich domov talianskou sgrafitovou technikou, čím vytvorili unikátnu renesančnú atmosféru tohto najzápadnejšieho moravského mesta. Z takmer každého domu sa na mňa díva nejaká figurálna postava stredovekého malomešťana, biblickej postavy alebo reformátora Martina Luthera. Akoby som bol niekde v severnom Taliansku. Kráčal som k hornému námestiu, pretože odtiaľ ku mne doliehali nejaké zvuky. Vojdem do reštaurácie Besídka, kde bolo “narváno”. Práve hrala partia štyroch miestnych muzikantov. Na okrúhlych stoloch poháre piva, hlučná vrava ľudí, atmosféra pravej českej hospody. Zrazu fúzatý huslista Karol zakričí: “Až ja pujdu povandruju, ej bude bíla hmlíčka,” a hudba začne hrať. Gitara, bendžo a malý bubon. Ostávam tu, zdá sa, že som na správnom mieste.

Hlavné námestie sa nezmenilo už viac ako 100 rokov.

Krásne malebné uličky sú ideálne na fotografovanie.

Reštaurácia a kaviareň Besídka v historickom centre je perfektným miestom, kde zrelaxovať.

Netuším, kde sa tu zobral tento cadilac, ale je krásny.

Nie som veľký fanúšik áut, ale jednu foto som si musel urobiť 🙂

Kozia farma Peníkov

Ráno som vyrazil do Viedne, do sídla bývalej monarchie. Už tradične som sa po ceste zastavil v malej ekofarme Peníkov, kde v starom dvore bývaleho šľachtického statku vyrábajú výborný kozí syr. Pani majiteľka Hanka bola v minulosti v Afganistane a odtiaľ si priniesla lásku k chovu kôz. Začala s jednou a dnes ich má šesťdesiat. Úspešne vedie celú farmu a vyrába ten najlahodnejší kozí syr, aký si len viete predstaviť. Nakúpil som si ich do zásoby a potom sa čo najrýchlejšie vybral do svojho cieľa.

Nabudúce sa po stopách monarchie presunieme do cisárskej Viedne a potom do klenotu na Dunaji Budapešti.

Pozrite si aj môj profil na instragrame, mám tam mnoho fotografií z ciest, rôzne odporúčania na literatúru a historické zaujímavosti.  Stačí kliknúť na obrázok a presunie vás to na SlovakTraveler.sk

• ← PO STOPÁCH RAKÚSKO – UHORSKEJ MONARCHIE (Secesná Praha) I.časť
• PO STOPÁCH RAKÚSKO-UHORSKEJ MONARCHIE časť III. Cisárska Viedeň →