Denník onkologického pacienta

Jeden deň v živote onko pacienta

Dnes som šiel do ústavu s väčšou radosťou ako inokedy. Uvedomil som si, aká obrovská sila sa skrýva za touto budovou. Za týmito stenami. Je to svetský svätostánok. Miesto plné nádeje a vypočutých modlitieb, miesto, ktoré ťažko skúša ľudské telo a dušu. Koľko ľudí sa tu už vyliečilo, koľko z nich sa opäť zaradilo do života a prinášajú radosť svojej rodine a priateľom. Koľko z nich tú už vydýchlo. Nech im je zem ľahká.

Vošiel som do vnútra. Budova ma opäť zhltla na jedno sústo. Zdravotníkov v skafandroch už priateľsky zdravím. Za posledné týždne som tu často.  Prišiel som opäť na krvné testy.  Čaká ma druhá dávka chemoterapie, takže musíme mať istotu, že sú hodnoty v poriadku. V čakárni je plno.
Chlapík so šiltovkou pozerá uprene na kávovar, ako by ho chcel zhypnotizovať. Ja na nápisy, ktorými sú oblepené všetky steny.  “Žite naplno, tu a teraz. Užívajte si každý deň.” Aj nápis vedľa je povzbudivý. “Bude dobre, musí byť.”

Ľudia naokolo sedia ticho, nikto sa nerozpráva, počuť iba zvuk tečúcej kávy. Zrazu zazvoní zvon z neďalekého kostola a vidím, ako si žena listuje maličké Sväté písmo. Zahĺbene číta a ja mám pocit, že ak by som ju teraz oslovil, vedela by vysloviť slovo Boh tak, že by z toho sršala silná viera.

O chvíľu sa v TV zapne Súdna sieň. Snáď, aby tu aspoň niečo bolo počuť. Zatiaľ čo čakám na odber krvi, ostatní čakajú na ďalšiu zázračnú dávku svojho chemického kokteilu. Majú tu v podstate výborný bar. Stačí si iba vybrať a oni vám už nejaký omamný drink namiešajú.  Na ten svoj si však musím počkať. Najskôr krvné  testy. Sestrička je milá, ihlu mi s ľahkosťou pichne do žily. Zoberú mi krv a odchádzam ešte do ďalšej budovy na USG pečene.

Pred vchodom do nemocnice opäť čakám v rade kvôli koronavírusu. Je nás tu asi 20. Dlhý hadík s rozostupom. Pred dverami stojí pán s nabalenou taškou a za ním tehotná žena s manželom. Všetci trpezlivo čakáme v rade. Ešte aj pani na vozíku. Do toho príde rómska rodina. Slušne oblečený muž a žena. Otec drží dieťa na rukách. Postavia sa úplne dopredu a všetkých predbehnú. Tehotná žena s veľkým bruškom sa ozve, že ide na kontrolu a ukáže, kde je rad. Muž povie, že jeho žena ide na zákrok, takže má prednosť. Tehotná iba nesúhlasne zakrúti hlavou. Všetci sme tu ticho, rómska rodina nás predbehne a zmizne v útrobách nemocnice. Stará pani na vozíku so sprevádzajúcim synom musí čakať ďalej. Pustím ich pred seba. Keď na mňa príde konečne rad, prichádza sanitka a zastaví rovno pred vstupnými dverami. Čaká sa ďalej. Záchranár otvorí a pomôže vystúpiť starčekovi s bielymi vlasmi na vozíku s infúziou. Pozerá sa vyľakane dookola.  Oči sa nám stretnú, ja ho zrakom pozdravím a zdvihnem palec na znak víťazstva. Pomaličky zdvihne ruku a palcom ma odzdraví. Je v ňom sila, aj napriek tomu, že mu z úst trčí dýchacia trubica. Povzbudivé. USG dopadne dobre. Vraciam sa na onkológiu.

Začínam druhú dávku chemoterapie.

Do žily mi pichnú kanylu a na stôl položia kokteily. Sestričku si doberám, dúfam, že mi na dnes namiešali jednu brazílsku caipirinhu, potom dobré mojito a na záver Cuba Libre. Nech je poriadne horúco.
Začína to kvapkať. V miestnosti počuť Andreja Bičana z relácie 5proti5. Vedľa mňa sedí na stoličke pán, čo koktá a sestričkám hovorí aké sú „šumné“. Mne stále opakuje, že „čo to za chorobu, čo to za chorobu, moja sestra leží na cintoríne“.
Vidím ľudí, ktorí ležia na posteliach. Spia a relaxujú, ako po užití nejakého upokojujúceho séra, či dávky ópia. Zatvorené oči, kanyla v ruke a kvapkajúca infúzia. Niektoré ženy majú pekné hnedé a čierne parochne. Miestami ani nevidieť, že to nie sú ich prirodzené vlasy. Inak, tie obyčajne padajú už po dvoch týždňoch od prvej chemoterapie. U mňa po 10 dňoch. Zrazu som ráno vstal, umýval si tvár, prešiel rukou po vlasoch a ostali mi v dlaniach. Chumáče veľké ako trsy trávy. Pozrel som sa do zrkadla a v duchu si vravím: “Tak, je to tu. Viditeľná fáza rakoviny.” Ilúzia z predošlých dní, že som ok sa hneď vytratila. Začal som sa teda rukou česať a všetko to padalo. Niežeby som mal predtým na hlave veľa vlasov, to nie, už dávno som nebol žiadny Samson, ale zabolelo to. Ten pocit straty.

Do miestnosti prichádza Američanka Lilly Mc Cloud, černoška známa zo slovenskej a americkej SuperStar. Aj ona je na infúziách. Práve jej pichajú kanylu. Pamätám si, ako som ju tu videl prvýkrát asi pred dvoma týždňami. Nervózne  kráčala po miestnosti, krútila hlavou a opakovala: “This is nonsense. Cannot be true”. Keď ju tu vidím, zdá sa, že už je to pravda. Každého to prekvapí, šokuje. Mám pocit, že čím skôr človek prejde do druhej fázy a teda prestane obviňovať svet okolo a klásť si otázky: “Prečo ja?”, tým skôr sa mu uľaví a akceptuje svoju situáciu. Hnev nikomu nepomôže.

Je ťažké to prijať, ale v živote sa jednoducho stáva, že človek vyjde z nejakých dverí a povie si “takto som to neplánoval.” Život sa zrazu neodvíja podľa mojich predstáv. Ten môj momentálne nabral presne opačnú trajektóriu. Ale ruku na srdce, komu sa to ešte nestalo. Osobné tragédie ako strata práce, milujúceho partnera, smrť blízkeho či rozvod. To všetko sa stáva. Len s tým musíme žiť ďalej. Skutočná tragédia človeka nastáva vtedy, ak ostane stáť a topí sa vo vlastnom nešťastí. A popravde, nikto nemá rád ľudí, čo zostali stáť. Naučil som sa, že ak chce človek prežiť plnohodnotný život, musí byť ochotný skočiť do neznáma. Šťastné konce začínajú u nás samých. Život je neustále jedna veľká skúška. A treba ju zvládnuť.

Na záver našej kokteilovej párty si pustím príjemnú pieseň od Rachel Portman – We had today (Máme dnešok). Prenášam sa s ňou na rozkvitnuté lúky plné kvetov, kde vo vetre počuť šumieť lístie z ovocných stromov, z neďalekého potoka počuť hučanie vody. Niekde v diaľke sa niekto smeje a vzduch je presýtený radosťou. Také sú moje predstavy sediac v kresle s kvapkajúcou chemoterapiou na treťom poschodí onkologického ústavu. Všetko má svoj čas. Aj bolesť, ktorá príde, keď to celé dokvapká. Treba však kráčať ďalej, krôčik po krôčiku. V portugalčine tomu hovoria: “Imaginacao e nosso ultimo santuario.” Predstavivosť je naše posledné útočisko.

Ak sa vám denník onko pacienta páčil, podporte ho pozitívnou myšlienkou, modlitbou alebo pozdravom.

Pekný deň všetkým

Share