Pre milovníkov portugalskej literatúry. Knižné tipy.
Ak by sme si otvorili literárnu mapu Európy, tak si jednotlivé národy dokážeme rýchlo stotožniť s nejakým slávnym spisovateľom, objaví sa nejaký symbol alebo typický kultúrny fenomén národa. Severania nás kŕmia krvavými detektívkami, Nemci sú spojení s druhou svetovou vojnou a nacizmom. Česi majú svojský humor zosobnený Švejkom a Hrabalom, Rusko je posvätné, bizarné a plné tajomstva. Francúzi sú existencionalisti prevtelení do Jean Paul Sarta. Španieli majú svojho Don Quichota. Cynickí Angličania zase Shakespeara, Sherlocka Holmesa či čarodejnícky svet Harryho Pottera. Balkán je horúci a spojený s krvavými etnickými vojnami. Ale čo také malé Portugalsko? S akými spisovateľmi a literárnym žánrom sa nám stotožní? V tomto momente bude dobré, ak si otvorene priznáme, že táto krajina na konci Európy je na okraji slovenského záujmu. Portugalská literatúra je pre nás stále celkom neznámy pojem. Terra incognita, Terra desconhecida. Na slovenskom knižnom trhu si stále hľadá svojich čitateľov. Som veľký milovník portugalskej kultúry a mrzí ma, že neprávom zanedbávame viac ako 3000 ročné dedičstvo tejto úžasnej krajiny. Dalo by sa tu samozrejme písať o námorných úspechoch Portugalska, o ich prvom globálnom impériu stelesnenom v príbehu Vasca de Gamy, o svetovom úspechu portského vína, o hudobnom štýle fado, ale mňa zaujíma literatúra. Aký spisovateľ nám napadne pri slove Portugalsko? Vedeli ste, že Portugalci sú milovníci poézie a na rozdiel od nás majú nositeľa Nobelovej ceny za literatúru? Je ním svetoznámy José Saramago, ktorého meno by mohlo medzi čitateľmi zarezonovať. Saramagov štýl rozprávania príbehov je síce náročný, dlhé súvetia bez interpunkcie môžu pliesť a odrádzať, ale jeho svojskú a jedinečnú literárnu tvorbu rozhodne odporúčam ochutnať. Z jeho diela vyberám knihy Káin a Mesto Slepých. Obe sú zárukou kvality. Ešte známejší by mohol byť Fernando Pessoa. Tento tajomný a samotársky človek ešte aj dnes, 85 rokov od svojej smrti vzbudzuje vášne. Predstavte si spisovateľa, ktorý za svoj život publikuje iba nepatrný zlomok svojho bohatého literárneho diela a slávnym sa stane až po svojej smrti. V jeho truhlici sa totiž nájde viac ako 27 543 neznámych rukopisov, ktoré z veľkej časti podpísal pod vymyslenými fiktívnymi menami. Takýmto spôsobom vytvoril viac ako 70 nových spisovateľov tzv. heteronymov – teda autorov, ktoré mali svoj vlastný život, svoj štýl písania a svoj osud. Medzi jeho najznámejšie heteronyma patria Alberto Caeiro, básnici Ricardo Reis a Alvaro de Campos alebo prozaik Bernardo Soares, ktorého Pessoa určil ako autora známej Knihy Nepokoja. Neuveriteľný príbeh tohto spisovateľa dodnes inšpiruje mnoho svetových autorov. Pessoa je záhadný, plný myšlienok o existencii, osamelosti a nevyspytateľných vrstvách ľudskej duše. Na otázku prečo si vo svojej fantázii vytvoril toľko nových postáv, odpovedá týmto úryvkom:
„Čo iného môže talentovaný človek robiť pri takom nedostatku literatúry aký je dnes, než sa sám zmeniť na literatúru. Čo iného môže citlivý človek robiť, keď nemá vo svojej dobe ľudí, s ktorými by sa oplatilo stretávať, než si vymyslieť svojich priateľov alebo aspoň duchovných spoločníkov?“
Dnes je Pessoa považovaný za literárneho génia a najväčšieho a najznámejšieho básnika portugalského jazyka. Pustite si doma portugalské fado od Madradeus, zoberte nejakú knižku od Pessoa, usalašte sa do kresla a zaručene spoznáte melancholickú a smutnú dušu portugalského národa. Opakujúce sa melancholické slovo saudade (čítaj saudádži) vám napovie, že Portugalsko pozná tajomstvo veľkej lásky, ale aj strateného raja.
Portugalský inštitút otvára mapu lusofónneho sveta
Dostať sa k nejakému slovenskému prekladu portugalských autorov bol na Slovensku dlhodobo problém. Knihy k nám prichádzali hlavne z Čiech, kde sa portugalskej literatúre samozrejme venujú oveľa intenzívnejšie, ale aj u nás sa už veci začali meniť. Na Slovensku túto iniciatívu prebral Portugalský inštitút. Už 5 rokov systematicky vyberajú a prekladajú skvelé tituly portugalsky píšucich autorov. Vďaka ich aktivite, ktorú veľmi oceňujem, máme možnosť spoznať kultúru lusofónnych národov, teda krajín, kde je oficiálny úradný jazyk portugalčina. Okrem Portugalska sa týmto krásnym jazykom rozpráva aj v iných krajinách, a tak sa pred nami zrazu otvára celkom nový literárny vesmír, veď čo vieme o takých exotických afrických krajinách ako Angola, Mozambik či Kapverdské ostrovy? Rovnako Brazília – najväčšia juhoamerická krajina s viac ako 200 miliónmi obyvateľov je naďalej celkom neznáma literárna galaxia. Mravenčiu prácu tu síce odviedol Paulo Coelho a jeho Alchymista, ale čo iní brazílski autori? Pre nás, ľudí, odchovaných na fungovaní Strednej Európy je to krásna možnosť ponoriť sa do neznámeho prostredia kultúrno – historických reálií ďalekých krajín a spoznávať ich jedinečný a osobitý literárny rukopis.
Requiem
Keďže dobrých kníh o Lisabone je ako šafranu, s radosťou som uvítal útlu knižnú novinku Requeim od Antónia Tabucciho. Tento taliansky profesor mi bol pomerne známy, keďže už predtým som od neho čítal Indické Nocturno a knihu Perreira sa domnieva. Obe vo mne zanechali dojem. Tabucchiho tvorba by sa dala zhrnúť nasledovne. Jedného dňa sa zaľúbil do Márii José de Lancaster, lisabonskej rodáčky a svoju lásku k tejto žene a krajine, ktorá mu ju dala, pestoval po celý život. Na Univerzite v Siene vyučoval portugalský jazyk a stal sa z neho uznávaný odborník na portugalskú literatúru, predovšetkým na diela Fernanda Pessoa. V jeho knižkách je to cítiť a práve v knihe Requiem autor opisuje svoje pôsobenie v Lisabone, kde striedavo žil viac ako 6 mesiacov v roku. Spolu s ním blúdime ulicami, rozprávame sa s rôznymi postavičkami, ktoré vytvárajú zaujímavý a pestrý kolorit mesta, nasávame jeho bohatú históriu, gastronómiu, jazyk a literatúru. V knihe sa miestami prelína sen so skutočnosťou, rovnako sa z textu vynára aj strata otca, ktorá je ďalšou dejovou líniou. Pri čítaní tejto knižky som mal chuť vyraziť do lisabonských ulíc a rovnako ako autor, obdivovať portugalskú kultúru. Páči sa mi akým spôsobom autor približuje svoje myšlienky, svoju lásku k poézii, svoj vrúcny vzťah k rušným lisabonským uliciam.
Návrat
Momentálne jeden z mojich čitateľských highlightov tohto roku. Čítam veľa reportáží, cestopisov a po dlhšej dobe som si prečítal nejaký román. Dej knihy Návrat sa odohráva v Angole a v Lisabone. Dostal som sa k tejto téme po prečítaní reportážnej knižky od poľského reportéra Kapuścińského a jeho knihy Ďalší deň života. Ten opisuje ako Angola získala nezávislosť v roku 1975 po dlhej koloniálnej vojne s Portugalskom. Angola ma začala zaujímať a vyhľadával som ďalšie tituly. Najskôr som si dal angolského autora Agualusu a jeho Všeobecnú teóriu zabúdania. Dobrá kniha, odohrávajúca sa v Luande, kde sa žena zavrie na 30 rokov do bytu a nevychádza von kvôli občianskej vojne. Príbeh sa čítal ľahko, jazyk bol pre mňa miestami až veľmi jednoduchý, chýbala mu trochu vyššia literárnosť a uveriteľnosť. Tak ako tak, bol to dobre investovaný čas. Luandu som si dokázal vďaka Agualusovi predstaviť. Po jej prečítaní som hľadal ďalej, chcel som niečo reálnejšie. Silnejšie. A to som našiel práve v knižke Návrat. Už dlho som nečítal taký silný príbeh o občianskej vojne, o imigrácii, o strate portugalského koloniálneho impéria, o Lisabone a Portugalsku. Autentický štýl písania, miestami drsný jazyk, príbeh jednej rodiny, ktorú si človek obľúbi a vďaka ktorej spozná mnoho pohľadov na život v koloniálnej Angole, ale aj roztrieštenosť Portugalska po karafiátovej revolúcii v roku 1974. Portugalských navrátilcov z bývalých kolónií nikto nevítal s otvorenou náručou. Nikto ich nechcel. Vrátilo sa viac ako 500 000 ľudí, na ktorých sa domáci pozerali cez prsty. Prežiť celý život v Angole, budovať ju, stavať cesty, obchody lepšiu budúcnosť a zrazu o všetko prísť kvôli karafiátovej revolúcii. To je jedna zo silných častí knihy. Začať žiť nanovo v nehostinnom Portugalsku musela byť drsná skúsenosť, ktorou si sama autorka knihy prešla. Okrem toho treba vyzdvihnúť vynikajúci slovenský preklad! Rozhodne odporúčam. Portugalská spisovateľka Dulce Maria Cardoso patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej portugalskej literárnej scény a pre mňa osobne je veľkým literárnym objavom. Teším sa na jej ďalšie knihy.
Hodnotenie 4,5 hviezdy
Na konci života
V Angole a v Lisabone ešte ostaneme, pretože táto kniha je pecka, ktorá vám nedá dýchať! Po prečítaní Návratu som mal chuť ísť ešte hlbšie do témy koloniálnej minulosti Portugalska. Do rúk sa mi dostala kniha Na konci sveta od Antonia Lobo Antunes. O tomto portugalskom autorovi sa hovorí ako o možnom kandidátovi na Nobelovu cenu za celoživotné literárne dielo. Jeho kniha vo mne zanechala obrovský dojem. Jeho strhujúci štýl písania som hltal, prvých 100 strán som čítal so zatajeným dychom. Jednoducho ide o čitateľský zážitok svetovej ligy!
„Medzi mnou a vami je veľký rozdiel. Navždy nás bude rozdeľovať skutočnosť, že vy ste mená mŕtvych vojakov čítali v novinách, a ja som s nimi jedol ovocný šalát z vojenského prídelu a videl, ako zvárajú ich truhly v rotnom sklade medzi debnami munície a hrdzavými prilbami!“
O vojne píše priamočiaro, jeho jazyk je nemilosrdný a veľmi autentický. Kniha je silným svedectvom autora o krutostiach vojnového konfliktu a zároveň je testamentom človeka, ktorý v Angole prežil 2 roky ako lekár a pravidelne amputoval vojakom roztrhané končatiny granátom. Z knihy je cítiť silnú túžbu po návrate a obhajobu mieru rovnako ako aj neschopnosť zaradenia sa naspäť do spoločnosti.
„Napadlo mi, že ak by nám vysielačkou oznámili, že nás prepúšťajú, museli by sme sa znovu bolestne učiť žiť, ako keď si ochrnutí pacienti precvičujú vzdorovité končatiny pripomínajúce rozvarené špagety. Vojsť do prízračnej kaviarni a dať si prvú kávu na slobode, vidieť dôchodcov hrajúcich domino vo večnej póze Cézannových kartárov a cítiť, že už nikdy nebudete patriť do toho jasného, priamočiareho sveta, kde majú veci konzistenciu vecí bez úskokov a skrytých významov a dni nám môžu napriek angínam, poplatkom za auto ponúknuť aj výherný tiket v podobe nečakaného úsmevu.“
Hodnotenie 5 hviezd.
5 Portugalských Novel
Ak máte radi staré zaprášané antikvariáty a zároveň radi čítate krátke novely, mám tu niečo pre vás. V lete som totiž niečo také v jednom košickom antikvariáte našiel. Ide o zbierku 5 starých noviel od 5 rôznych portugalských autorov. Zdá sa mi to ako ideálna voľba pre jesenné večery. Krátky a úderný text. Najviac sa ma dotkla novela Misia od Perreira de Castro, ktorý opisuje príbeh mužského kláštora v malom francúzskom meste počas 2.svetovej vojny. Autor stavia mníchov a zároveň čitateľov pred morálnu dilemu. Označiť strechu kláštora nápisom Misia, aby ju ochránil pred leteckým útokom, alebo rovnaký nápis namaľovať na miestnu továreň a kláštor vystaviť nebezpečenstvu?
Emigranti a Selva – V zajatí kaučuku
Od Pereira de Castro som si potom vyhľadal ďalšie dve knižky, keďže som zistil, že mal veľmi pútavý a zaujímavý život. V roku 1912 emigruje do Brazílie a 4 roky prežije v Amazonskej džungli pri zbere bieleho latexu z kaučukových stromov. Opisuje plavbu parníkom cez Atlantik až do srdca Amazónie, mesta Manaus. Život miestnych robotníkov spoznáme na základe jeho osobných skúseností, drsné pracovné podmienky a biedny život uprostred nehostinnej džungle tu brutálne korešponduje s mocou a bohatstvom kaučukových barónov. Imponuje mi, čo sa autorovi podarilo dokázať po nepríjemnej životnej epoche a návrate do Portugalska. Na základe knižky Selva, ktorú vydal v roku 1930 sa z neho stane medzinárodne uznávaný spisovateľ a kandidát na Nobelovu cenu za literatúru. Prečítal som si aj knihu Emigranti, ktorej dej je rovnako zasadený do Brazílie. Najskôr autor opisuje zber kávy na kávových plantážach a neskôr sa presúvame do ulíc Sao Paolo. Rovnako nesklamala. Po prečítaní jeho kníh sa mi zdá, že všetko zlé je nakoniec v živote na niečo dobré a vždy záleží na nás ako sa k skúsenosti postavíme. Obe knihy vyšli v roku 1948, preto trpia zlým prekladom, s niekoľkými gramatickými chybami, ale dokázal som sa cez to preniesť a užiť si príbeh.
Verím, že táto nádielka skvelých portugalských kníh vás zaujala a sami sa ponoríte do fascinujúceho sveta knižných príbehov.
Ak sa vám môj článok páčil, sledujte novinky na mojej FB stránke. Nabudúce sa skočíme pozrieť do Jeruzalema.
- Mozambický denník I. Beira, mesto, ktoré zničil cyklón Idai.
- Portrét mesta – Jeruzalem (fotoreportáž)