Mozambický denník I. Beira, mesto, ktoré zničil cyklón Idai.

 Niekde na ceste medzi Gorongosou a Beirou

Ostala tam stáť. Tehotná. Uprostred cesty. Nič okolo, len hustý zelený les. Čo tam bude robiť? Bol to silný moment, vidieť ju vystupovať. Chytila sa za svoje veľké bruško, na sebe farebné šaty, na hlave uviazanú šatku. „Čo tam do pekla bude len robiť?“ Neustále som sa za ňou díval a až keď sme míňali poslednú zákrutu, videl som v spätnom zrkadle, že tam zastavilo auto. Vďaka Bohu, bolo to nehostinné miesto. Sedím vzadu v lokálnej chape (minibus) a za chrbtom mám naložené 2 vrecia čierneho uhlia. Uhlíky trčia spolu so slamou, zviazané vysušenou kôrou stromu. Žiadny špagát, ale kôra stromu. Domáci stromy vyrubujú v okolitých lesoch a vypaľujú z nich uhlie, ktoré potom predávajú pri hlavnej asfaltovej ceste. Kôpky vriec naplnených uhlím stoja pred chudobnými chatrčami ako veľké čierne spálené larvy. Ich majitelia, tie mĺkve postavy sa pri nich na zemi šuchoria ako vrany. Človek sa vydá na cestu a myslí si, že sa naspäť vráti s nejakým zázračným kufríkom novej múdrosti, lenže skutočnosť je relatívna a v živote človeka sú dni, ktoré si vôbec nepamätá, iba prejdú jeho telom, vyparia sa a nezanechajú po sebe ani maličkú vrstvu času, ani kúsok spomienky. Cítim, že tento deň, medzi ne nebude patriť, práve naopak.

Zastavíme. Nastupuje staršia pani spolu s malým bábätkom. Na hlave má oranžovú šatku. Je to babička, niet pochýb. Cobrador (vyberač peňazí) k nej z auta vyskočí a hovorí, že to bude stáť 100 meticais (1,40€). Žena sa smutne pozerá na zem, prevracia očami. Očividne je to pre ňu veľa.

„Por favor, tenho crianca. Ajuda rapaz.“  (Prosím, mám dieťa. Chlapče, pomôž mi.)

„Oitenta, sente se.“ (Osemdesiat, sadnite si.)  Pozerám sa na scénu, ktorá sa mi odohráva priamo pred očami a zisťujem, akú moc má v rukách tento mladý vyberač peňazí. Ledva mu dorástli prvé fúziky pod nosom a už rozhoduje a ľudia ho prosia o zľutovanie. Žena si v tichosti sadne a dieťa začne plakať. Nikto sa o to nestará a nikoho to ani neštve. Pustím sa do reči s chlapcom, čo sedí vedľa mňa. Má 20 rokov a iskry v očiach. Minulý mesiac sa oženil. Jeho žena má 18 rokov. Pýtam sa, ako dlho sa poznajú. „Uma semana.“ (Jeden týždeň.) Neverím vlastným ušiam a pýtam sa ešte raz. „Sim, uma semana.  Agora vou esperar ela e ela vai comigo para minha casa.“ (Áno, jeden týždeň. Práve ju idem čakať a pôjde so mnou do nášho domu.)  Mám pred očami príklad rodičmi dohodnutého sobáša. Deje sa to tu bežne. On má ešte šťastie, keďže sú tu pravidelné sobáše neplnoletých detí. Normálne je, že  13 – 14 ročné dievčatá už rodia deti. Život a chudoba si to tu tak zariadili.

Jedna slečna vedľa mňa spí. Hlavu má opretú o okno. Plecia sa nám lepia o seba, nohami sa dotýkame. Niet tu miesta. Skoro sa pocikala, asi 2 hodiny kričala, že potrebuje ísť na záchod. Mladý cobrador na ňu stále kričal: „Musíš vydržať!“ Nemala na výber, sedela úplne posledná v zadnom rade, kde sme boli štyria natlačení na seba. Pred nami boli štyria sediaci a oproti nim ďalší a za nimi ďalší. Bolo nás tu asi 20. Vedľa mňa sedí chlapík, ktorý má polovicu tváre napuchnutú. Vyzerá veľmi nezdravo. Oko mu vytŕča, vidím krvavé žilky, červené očné viečka sú navreté a vyzerá, že tam má hnis. Je to odporný pohľad.  Hádam ide k lekárovi. Keď sa na mňa otočí, ostávam v strehu, bojím sa, že mu na mňa oko vypadne. Chudoba je v tejto časti Mozambiku všadeprítomná, ale ľudia majú v sebe dôstojnosť. Nenatŕčajú ju agresívne ako som to videl v niektorých častiach Južnej Afriky. Žijú tak, lebo inak nevedia. Fascinuje ma, že život je tu tak pestrý, stále má inú podobu. Radšej sa nejdem zamýšľať nad tým, koľkí z nich nemajú vzdelanie. Z 20 ľudí to bude určite viac ako polovica. Problém tejto krajiny je nevzdelanosť, analfabetizmus. Za zmienku stojí fakt, že keď Mozambik v krvavej koloniálnej vojne s Portugalskom získal v roku 1974 nezávislosť, tak na 25 miliónovú krajinu pripadal iba jeden Mozambičan s Phd. vzdelaním. Iba jeden! Všetko sa tu museli učiť na novo, za pochodu. Koľko rokov trvá vychovať novú generáciu, ktorá bude vedieť administratívne spravovať krajinu vo všetkých oblastiach? Dekády. My na Slovensku sa to doteraz učíme. A to sme neprežili 15 ročnú občiansku vojnu, ktorá sa tu po nezávislosti rozpútala. Boli to jatky, krvavé jatky, ale o tom sa mi v tomto rozheganom minibuse nechce písať.

Opustili sme kopcovitý terén v okolí národného parku Gorongosa a zrazu je všade rovina. Vidím polia s krevetami. Ťahajú sa donekonečna. Mozambik je jeden z najväčších exportérov kreviet v Afrike. Žijú tu hlavne rybári. Prechádzame cez rieku Pungwe, je to obrovská nebezpečná rieka rozlievajúca svoju kalnú vodu široko – ďaleko. Vidím zaplavených veľa domov z hliny a trstiny, ale aj pevnejšie a drahšie tehlové domy sú na tom rovnako. Strechy im vytŕčajú z hladiny spolu s elektrickými stĺpmi, na ktorých pokojne odpočívajú vtáci. Je to bieda. Som tu v období dažďov. V minulosti rozbúrená rieka zapríčinila evakuáciu až 130 000 ľudí. Chlapík s napuchnutým okom sa pozerá, ako si zapisujem do denníka. Snaží sa niečo z toho vyčítať a pritom sa na mňa pozerá s údivom, akoby už dlho nevidel písané slovo.

Strážnici. Mám pocit, že toto je v tejto krajine najčastejšie povolanie. Strážiť budovy, obchody, fabriky. Vidím asi štyroch strážnikov sedieť na stoličke, hlavy opreté o stenu. Niektorí spia, iní fajčia cigarety a ľahostajne sa kolíšu na svojich stoličkách. Musia sa tu unudiť k smrti. Blížime sa k Beire, druhému najväčšiemu mestu v Mozambiku. Asfaltová cesta sa celkom zlepšuje a na chvíľu sa pouliční predavači vytratili, aby sa za ďalšou zákrutou opäť objavili. Sme v meste Dondo, ktoré je vzdialené asi 35 minút od Beiry. Chodidlá mám rozpálené ako uhlíky. Som celý čas vyzutý, bez topánok, pretože som si nemal kde nohy strčiť. Pod nohy mi totiž položili veľký zrolovaný koberec z cukrovej trstiny. Sedadlo oproti je tak blízko, že si necítim stŕpnuté kolená. Nič sa nedá robiť, musím to vydržať rovnako ako domáci. Ich trpezlivosť a apatia ma miestami udivuje. Tam, kde by sme my určite kričali, oni sú ticho. Toto je najnepohodlnejšia cesta zo všetkých, čo som v Mozambiku zažil. Je mi strašne horúco. Prechádza to celým mojim telom a cítim sa veľmi unavený. Už ideme 5 hodín a za ten čas som sa nepohol ani o centimeter. Nedalo sa, nie je tu priestor. Minimum spánku za posledné dni, veľa cestovania, presúvania a neustála horúčava si vyberá svoju daň.

  

Rozpálená Beira, násilie a agresivita

Conductor ma vyhodil pri súkromnej autobusovej stanici City link. Ledva som stál na nohách. Bol som kompletne vyčerpaný nielen z týchto 5 hodín, ale aj z predchádzajúcich dní, ale musel som si ísť kúpiť lístok na ranný presun do Vilancula. V jednom rade sú tu odstavené 4 autobusy. Je tu rušno, stále sa nakladá a vykladá tovar. Ľudia spia na zemi okolo autobusov. Prichádza ku mne šofér. „Chceš tu spať?“ A ukáže rukou na rozpálený betón, kde sa vedľa seba mrvia telá Mozambičanov spiacich na trstinových rohožiach. Nie, nechcem tu spať. Chcem si iba kúpiť lístok do Vilancula. „Bom, vai comigo“ (Dobre, poď so mnou.) Vojdem do malej zapratanej kancelárie so stolom a stoličkou. Všade sú papiere a krabice na zemi, malý ventilátor hučí a sem tam ma jemne osvieži na tvári. Chlapík mi začne vypisovať lístok za 1500 meticais až do Maxixe. Z čela mu kvapká pot. Je tu neskutočne dusno. V tichosti ho zaplatím. Som tak unavený, že sa mi nechce ani rozprávať. „Autobus odchádza o pol 5 ráno,“ hovorí. Preglgnem suchú trpkú slinu. Znamená to, že sa opäť nevyspím, tieto nočné presuny ma zabíjajú. Neskôr sa dozviem, že ma porobil o 200-300 meticais, keďže Maxixe je vzdialené ešte asi 2 hodiny za Vilanculom. Poprosím ho, či nepozná nejakého taxikára, hľadám totiž nejaký hotel na blízku, nech sa aspoň trochu vyspím. Je pol 9 deviatej, tma ako v rohu.  Zavolá taxikára Nasira. Nasadám k nemu do auta. Čierna čínska Honda má predné sklo pri vodičovi rozbité nejakou bejzbalovou palicou. Polka predného skla sú samé pukliny a diera je veľká ako dve dlane. Nasir cez dieru pozoruje rušnú premávku na uliciach a so mnou to nič nerobí, ani trochu sa nečudujem. Týpek vyzerá celkom v pohode, a tak sledujem okolie. Mesto v noci vyzerá otrasne. Všade je špina, veľa bezdomovcov na ulici, viac ako som ich doteraz videl v priebehu dvoch týždňov. Cesta je jedna veľká diera. Skutočne bol zázrak, nájsť asfaltku bez obrovských dier vymytých dažďom. Auto kolesami zapadalo do hlbokých mlák a veľkých priekop, ktoré vyzerali ako po výbuchu granátu v nejakej vojnovej zóne. Beira nemala ani poriadne pouličné osvetlenie. Nefungovali lampy a niektoré domy a budovy boli úplne bez svetla. Na ulici to vyzeralo tak, že 5 pouličných  lámp nesvietilo a potom jedna svietila. Dlhá ulica so stromami bola preto úplne pohltená tmou. Mesto pôsobilo opustene. Nasir mi hovorí, že ešte stále nemajú „luz,“ svetlo, kvôli cyklónu. Už to je viac ako rok, čo tu udrel cyklón Idai s rýchlosťou 230 km za hodinu a doteraz je to cítiť. Na uliciach nie je ani svetlo. Zastavili sme pri bankomate. Zadal som PIN, naťukal sumu 6000 meticais, čo je asi 80€. Zrazu ostala obrazovka modrá, kartu mi po chvíli vypľulo von bez peňazí a storno lístka. „Do riti, hádam mi ich nestiahlo.“ Takto som navštívil ešte ďalšie 3 bankomaty. Vždy plný neistoty. Až štvrtý mi vydal nejaké peniaze. Nastupujem do auta a hneď vedľa mňa sa strhne bitka. V tme vidím utekať nejakého chlapca, ale dobehnú ho a začnú biť na zemi. Kopú ho do hlavy a brucha. Jeden mu skáče nohou po hlave. Chlapec kričí a skuvíňa. Sú v presile. Traja na jedného. Šofér Nasir sa pritom iba usmeje a povie – je to zlodej, teraz ho chytili a dostal čo si zaslúžil. Drsný pohľad. Naštartuje auto a ideme ďalej. Z mesta šlo zúfalstvo, anarchia a agresivita. Konečne sme našli hotel. Zaparkovali sme pred veľkým vysvieteným sklo-betonovým čínskym hotelom. Čínsky recepčný stál pred pultom, tvár ako maska, bez emócií, kožené sedadlá v rohu. Sterilita a umelosť. Nepáčilo sa mi tu. Izba stála 4500 meticais (60€). Otočil som sa na opätku a šiel hľadať niečo iné.

Po krátkej jazde sme našli portugalský hotel Pensão moderno – v preklade „Moderný penzión“ z roku 1975. Pred vstupom boli pohodené špaky cigariet, o dvere sa opieral strážnik v hnedom oblečení a krátkym úsmevom na tvári. Na recepcii ma uvítala mohutná postava hosťa slovami: „Vitaj v diere,“ a krochkavým smiechom sa pobrala preč. Mladý recepčný s fúzikmi vytiahol veľkú starú návštevnú knihu, zatiaľ čo obrovský monitor počítača ležal ticho bez elektriny v rohu stola. Nemajú internet, elektrina vraj vypadáva, ale majú posteľ. Izba stála 1700 meticais (20€). Nasir ma chytí za rameno a vraví, či si najskôr nejdem pozrieť izbu. Vravím, že nie. „Estou muito cansado, senhor Nasir.“ (Pán Nasir, som veľmi unavený.) Recepčný mi podá papier, na ktorý mám napísať svoje údaje. Ako meno uvediem Indiana Jones a recepčnému to vôbec nie je povedomé. Ja sa v tichosti usmievam na svojom fígli.  S Nasirom si dohodnem odvoz o 4.hod ráno. Opakujem, buďte presný: „às 4 horas aqui, senhor Nasir. „Certo, certo,“ (Jasné, jasné) a už vidím, ako si jeho tieň zapaľuje cigaretu s miestnym vrátnikom. Len čo som otvoril dvere do izby číslo 17, ovanul ma zápach zatuchliny, plesnivého koberca, padajúcej omietky, stojacej vody v kúpeľni a zrak mi skončil na posteli s červeným prehozom. Dve zrkadlá viseli na stene, TV bola na drevenom stolíku. Unavený som spadol na posteľ a počúval hluk a vravu, ktoré prichádzali cez okno z ulice. Šiel som na záchod, nefungovalo splachovanie, namiesto toho tam bol kýbeľ s vodou a rozrezanou plastovou fľašou. Keď som pustil sprchu, asi 100 mravcov sa zrazu z kohútika rozutekalo po stene. Hotel bol v rovnakom stave ako samotné mesto. Bol som strašne vyčerpaný a predstava hľadania iného hotela vo mne vzbudzovala ešte väčší des ako tento starý portugalský chrám kolonializmu. Žalúdok som mal ako na vode. Brucho ma už dva dni bolelo a cítil som, že to najhoršie mám ešte iba pred sebou.

Ak sa vám reportáž páčila, prosím pozdieľajte ju ďalej. Ďakujem.

Čo pripravujem:

Mám jednu otázku. Posledné 4 roky som v priebehu zimy písal knihu o Brazílii, kde vo forme reportáží a opisov každodenného života približujem brazílsku históriu, časy otroctva, baníctva, vznik dnešnej národnej kultúry, samby, pestovanie kávy, venujem sa aj politike, imigrácii, kaučukového boomu, plavbe po rieke Amazonke a mnohým ďaľším témam. Keďže nemám rád povrchnosť, snažím sa ísť viac do hĺbky. Mojím cieľom je oboznámiť čitateľa s unikátnou históriou Brazílie a zároveň preniesť čo najviac lásky a vášne, ktorú k tejto 5.najväčšej krajine sveta prechovávam.

Podporili by ste jej vydanie nejakým malým príspevkom, ak by som to skúsil cez crowdfunding?

Ďakujem za úprimnú odpoveď.

Prajem krásny deň.

Autor: Zdeno Somorovsky je sprievodca, fotograf a dlhoročný cestovateľský reportér pre slovenské a české magazíny GEO, Traveller, Lide a Zeme, Koktejl a ďalšie.