Skryté tajomstvá hodvábnej cesty. Púštna oáza v Otrare. Kazachstan. (Reportáž)

Územie Centrálnej Ázie je historicky veľmi jedinečné, pretože práve tu sa po celé stáročia odohrávali udalosti, ktoré zásadným spôsobom zmenili kolobeh svetových dejín a ovplyvňovali  vývoj našej modernej civilizácie. Práve tu v krajine rovných suchých stepí bez života, majestátnych hôr Ťanšanu, rozľahlých a nebezpečných púští a polopúští sa kedysi rozkladala najdôležitejšia obchodná cesta na svete, známa ako „Hodvábna cesta.“  Stačí, keď vyslovím nahlas tieto dve magické slová a už mi tuhne krv v žilách. Smrdí to dobrodružstvom a láka dušu zvedavého cestovateľa.  Na povrch sa totiž vynárajú obrazy o čarovnom oriente, ktorý spájal svet východu so západom. Orient, kde sú zabudnuté príbehy stratené v zrnkách piesku na púšti a živé legendy ukryté v starých palácoch mocných chánov.  Za posledných 5 rokov som sa tu neustále vracal, aby som pochopil slávu a pád najslávnejšej cesty na svete a zároveň objavil čo najviac zo sveta, ktorý sa rýchlo mení.

Na trase Astana – Otrar, Južný Kazachstan. 

Objavovať stopy hodvábnej cesty začínam celkom nečakane v Kazachstane. Prišiel som tu kvôli jednému fascinujúcemu príbehu, pre ktorý som bol ochotný cestovať tisícky kilometrov ďaleko. Udial sa v meste Otrar, ktoré sa nachádza na juhu Kazachstanu. To miesto ma lákalo. Privolávalo si ma. Bol tu však jeden problém –  vzdialenosť. Dostať sa do Otraru znamená stráviť hodiny a hodiny na cestách. Kazachstan je 9. najväčšia krajina na svete, dominuje jej step rovná ako pravítko. Obraz krajiny sa tu mení iba minimálne, a ak tu chce človek niečo vidieť, všetko tu neskutočne trvá. Riadim sa však heslom, že čím je môj cieľ odľahlejší, tým intenzívnejší je môj zážitok. Koľko ale taká cesta do cieľa trvá? Najskôr som musel priletieť do supermodernej Astany, ktorá sa týždeň po mojej návšteve premenovala na Nursultan. Prezident Nursultan Nazarbajev tu totiž vládol viac ako 30 rokov a vybudoval si tu silný kult osobnosti. Jeho portréty, maľby,  bronzové sochy a fotografie sa na mňa očami veľkého brata dívali z každého kútu v meste. Pripomínalo mi to geniálny román 1984 od Georga Orwella, pretože miestami som sa cítil rovnako ako jeho hlavný hrdina. Radšej som hneď sadol na moderný rýchlovlak do Šimkentu, kde mi cesta trvala 12 hodín.  Tam som prestúpil na ďalší vlak a 3 hodiny cestoval do mesta Turkistan. To však nebolo všetko. Odtiaľ som zobral ešte taxík a viac ako hodinu šiel po prašnej suchej stepi do Otraru.

Vlaková stanica v meste Astana, dnes Nursultan. Páčil sa mi štýl ich oblečenia, rovnako ako ich rýchlovlaky. Cestovať v zime naprieč Kazachstanom bola mrazivá skúsenosť.  V Astane bolo -30 Celzia.

                                        Otrar – zabudnuté mesto na hodvábnej ceste

Keď som sa konečne dostal do cieľa, človek by si možno povedal, načo toľko námahy, potu a únavy kvôli jednému mestu, ktoré aj tak nik nepozná?Jeho meno nám totiž dnes už nič nepovie, nezohne sa pred ním žiadne koleno, nikoho nevíta svojou živou atmosférou, bohatými trhmi ani ruchom svojich predajcov. Nie je tu takmer nič, mesto sa stratilo, zmizlo, pohltila ho zem a s ním aj ľudskú civilizáciu. Ostali po ňom iba holé ruiny, kamene, pôdorysy budov, palácov a hradieb.  Ale ja práve na takomto mieste za vrstvami tehál, blata a malty, vidím skryté príbehy, ktoré chcem vyrozprávať. Sú všade okolo mňa, zem po ktorej kráčam je nimi priam nasiaknutá. Napojím sa na starých predkov, ktorí tu stáli predo mnou a vnímam ich minulosť, zmysel pre vysoké umenie, kultúru, ich bohatstvo a predovšetkým ich boj o prežitie. Pretože iba tu si môžem položiť jednu zásadnú otázku. Kde to tie mestá majú napísané, že ich osud najskôr vyzdvihne do výšin a potom im určí smrtiaci pád? Bohatstvo Otraru sa vyparilo, je tu ticho, ktoré prehluší iba šum vetra a vtákov. Iba jeden človek prinavracal týmto ruinám život. Bol to starý pán, sediaci na koberci v tieni malej plechovej búdy, rozpálenej od horúceho slnka. Bola to pokladňa vyrobená z 3 kusov plechu a dreva. Starý pokladník sa práve chystal na poobedňajšiu modlitbu a preto mi iba mávnutím ruky ukázal na chodník smerujúci do kopca a pomedzi dlhé fúzy a opálenú tvár milo odkázal: „Pažalsta, prichodite.“  Práve tento muž symbolizoval hlas mesta, ktoré kedysi patrilo nielen medzi najvýznamnejšie ekonomické centrá ležiace na hodvábnej ceste, ale strategicky spájalo Kazachstan s Indiou, Blízkym Východom, Uralom, Sibírom, Európou a Čínou. Otrar bola veľká oáza uprostred púšte, ktorá kvitla ako kvet napájaný riekou Syrdariou. Región, kde bolo všetkého dostatok, vo vode množstvo rýb, na poliach úroda a zelená vegetácia, ktorá bola domovom zvierat, vtákov a ľudí.  V stredoveku tu žilo viac ako 7000 obyvateľov. Arabskí a perzskí cestovatelia  mesto opisujú ako jedno z politických centier v oblasti „siedmych riek“ a vyzdvihujú jeho geografickú polohu situovanú na križovatke obchodných karaván. Mesto z toho bohatlo a dokonca si pyšne razilo vlastné mince. Dnes to je všetko inak. Som tu sám a hľadám stratené stopy v rozvalinách. Pod nohami mám viac ako 2000 ročnú vrstvu histórie. Prechádzam sa po starých kúpeľoch z 9.stor., ktoré boli napájané horúcou vodou. To znamená, že tu bola vysoká hygiena, luxus, voňavé oleje, parfumy, masáže a s nimi aj prepych. Vidím zvyšky mestskej kanalizácie, ktorou odpad odtekal do rieky. Spomeniem si na naše európske mestá, kde sa v stredoveku splašky vyhadzovali na ulicu. Pôdorys budov prezrádza, že domy tu stáli nahusto vedľa seba, preseknuté úzkou uličkou. Prstami šúcham starú nepálenú tehlu v opevnení, ktoré malo chrániť mesto pred nepriateľom. Neuveriteľné. Čo ma však najviac zaujalo bola keramika. V prachu na zemi sa tu len tak váľajú 400 – 500 ročné črepy. Stačilo natiahnuť ruku a čítať stopy dávnych čias. Otrar bol kedysi jedným z produkčných centier keramiky. Zohnem sa a pozbieram jemne zdobenú keramiku so zachovalou tyrkysovou glazúrou. Tieto kúsky pochádzajú až z ďalekej Mezopotámie. Držím v ruke črep z nádoby, v ktorej sa prepravoval  datľový olej. Vo veľkom sa s ním na hodvábnej ceste obchodovalo, ako to dokladajú nálezy z Indie, či juhovýchodnej Ázie. V duchu sa smejem, pretože toto človek zažije iba na odľahlých miestach.

Ruiny paláca, v ktorom vraj zomrel Timur Veľký.

Správca Otraru mi ukazuje črepiny. To nie sú moje ruky a nechty.

Rozvaliny častokrát rozprávajú zaujímavé príbehy. Stačí im načúvať.  Symbolicky som zanechal svoje stopy v piesku ako znak toho, že kráčať v stopách hodvábnej cesty sa oplatí.

                                 Otrar, privolal Mongolov a tí so sebou šírili morovú epidémiu

Čo sa tu teda stalo, že Otrar zmizol nadobro zo svetových máp a dnes sa označuje ako mesto duchov? Presuniem sa k starým hradbám, kde vôňa zeme naplňuje horúci vzduch. Zatvorím oči a predstavím si príbeh z roku 1218. Vidím prichádzať 450 člennú mongolskú obchodnú karavánu na čele so samotným vyslancom Džingischána, ktorý nesie posolstvo priateľstva a nadviazania obchodných vzťahov. Inalchuq, miestny guvernér Otraru to však vidí inak, skupinu obviní zo špionáže, všetkých uväzní a po súhlase od sultána Muhammada z chorezomskej ríše celú karavánu popraví. Ich bohatý majetok si privlastní a predá na trhu v Buchare. Zvesť o masakri celej karavány sa dostane až k Džingischánovi a ten vyšle novú 3 člennú delegáciu vyslancov priamo k sultánovi a žiada náhradu. Sultán Muhammad jedného z nich popraví a dvom oholí bradu, čo bola smrteľná urážka a priama provokácia Veľkého chána. Ten musel reagovať. Otrar tak roztočil koleso, ktoré navždy zmenilo tok dejín. Mongolská horda sa zdvihla a na prekvapenie všetkých prekročila obrovské horské masívy Ťanšanu ako kedysi Hannibal Alpy a začala jednu z najväčších dobyvačných invázií v ľudskej histórii. Džingischán sa najskôr osobne v roku 1219 dostavil pred brány mesta Otrar a vyrovnal si účty. Viac ako 5 mesiacov mesto obliehal, aby ho nakoniec celé zničil. Guvernéra Inalchuqa popravil tak, že mu do očí a uší  nalial roztavené striebro. Otrar spustil masaker, ktorý zahubil viac ako 1,8 milióna ľudí. Mongolské vojská totiž postupne vyplienili všetky známe mestá na hodvábnej ceste vrátane Samarkandu, Buchary a ich obyvateľov vyvraždili. Dobývanie sa však nezastavilo a pokračovalo ďalej smerom na západ. Armáda vyplienila Perziu, Blízky Východ, Turecko, Rusko, Poľsko a nakoniec aj celé Uhorsko a s ním aj južnú časť Slovenska. Je tu však ešte jedna desivá kapitola, ktorú masaker karavány v Otrare otvoril. Práve tu, v týchto suchých stepiach Centrálnej Ázie sa totiž zrodil mor, ktorí Mongoli počas svojich výprav šírili spolu s kupeckými karavánami presúvajúcimi sa po hodvábnej ceste. Do Európy sa mor rozšíril cez obchodné prístavy, ktoré mali v rukách Benátky. Benátski kupci ho zavliekli takmer do všetkých miest a mor zahubil viac ako 34 miliónov ľudí, takmer dve tretiny európskej populácie. Smrť sa šírila rýchlo, nakazení zomierali v priemere do jedného týždňa. Celé mestá, kláštory, dediny ostali vyľudnené. Nikto nevedel ako proti tomu bojovať a z nákazy obviňovali židov, ktorých začali prenasledovať. Benátky ako prvé zaviedli karanténu,(slovo pochádza od talianskeho quarenta, čiže 40) kupci tak museli 40 dní  čakať na jednom mieste ešte pred tým ako vstúpili do mesta. Dôsledky tejto skazy vidíme dodnes, pretože morový stĺp zdobí takmer každé slovenské námestie. Mestu Otrar sa po mongolskej invázii ešte raz podarí vstať z popola vďaka obchodu plynúcemu z hodvábnej cesty, ale už nikdy nevystúpi zo svojho tieňa. V roku 1405 tu totiž počas svojej invázie do Číny zomiera pokračovateľ mongolskej ríše a ďalší významný dobyvateľ svetových parametrov  –  Timur Veľký. Príbeh tohto muža je veľkolepý a spojený je predovšetkým s jeho sídelným mestom  Samarkand, ktoré je jedným z mojich cieľov. Skazu Otraru spôsobenú Mongolmi zavŕši odklon ramena rieky Syrdaria, ktorá mesto nadobro pochová v púšti v 17. storočí.  Otrar zanikol a podobný osud postihol aj ďalšie bývalé oázy a ja vidím, čo z nich ostalo. Ruiny. Cítil som, že moja misia je splnená a bolo načase pohnúť sa ďalej, do miest, kde duša hodvábnej cesty ešte stále žije. Smerujem do Uzbekistanu.

Nabudúce prinesiem reportáž z uzbeckého mesta Chiva.

Ak sa vám reportáž páčila a máte nejaké otázky, prosím napíšte do komentáru.

Vďaka za podporu.