Po stopách gotickej cesty v Gemeri I. – Úžasné nástenné fresky v Ochtinej.

Vonku pred vchodom štekajú psi. Gotický kostol je zahalený v rannej hmle, vo vzduchu cítiť vôňu spáleného uhlia. Z dverí domu sa zrazu vynorí postava miestneho pána diakona Dudáša zahalená do zimnej bundy, s čiapkou na hlave. Usmeje sa na mňa, podáme si ruky. Potom zo svojej  kapsy vytiahne veľký železný kľúč  a vloží ho do zámku. Staré mohutné dvere  sa z vŕzganím otvoria. Nad dverami sú dve čierne kladivá. Banícky symbol. Vchádzame dnu, denné svetlo zrazu zmizne a my vstupujeme do šera krásneho svätostánku.  „Waaw“ zhíknem od prekvapenia. „To je krása.“ Cítim vôňu dreva, puch vlhkosti a ihličnatého stromu. Pri oltári ešte stojí vianočný stromček, ktorý pán Dudáš hneď po našom vstupe upratuje do sakristie. Je tu pomerne zima a vysoká vlhkosť ako v pivnici. Pozerám sa na freskové maľby a neviem sa na ne vynadívať. Pokrývajú takmer celý priestor kostola. Najviac ich je v presbytériu. Sú úžasné. Konečne som tu, 2 roky som si na toto miesto brúsil zuby, ale nevedel som sa tu dostať. Až teraz sa mi to podarilo. Pán Dudáš mi začne rozprávať  históriu tohto kostola. „Pochádza  zo 14.storočia a rôzne výjavy zobrazujú život Ježiša Krista. Sú to tzv. christologické výjavy“ a prstom mi ukáže narodenie Krista, príchod a poklona troch kráľov, slávnostný vstup do Jeruzalema, Poslednú večeru a umučenie. „Tu vnútri sa čas zastavil. Tu to všetko stojí už od stredoveku, ale vonku sa to mení,“ s úsmevom na perách mi hovorí pán Dudáš.  „Máte pravdu, pekná myšlienka,“  a v duchu si hovorím, že toto je krásny klenot v zabudnutom Gemeri.  Pozerám sa na strop a z výklenku za oltárom na mňa zíza hlava s tromi tvárami. Vyobrazenie sv. Trojice ako troch v jednom je vzácny motív, ktorý neskôr zakázal  Tridentský koncil (1545 -1563). Úžasná je aj posledná večera. Gestá apoštolov, záhyby odevov, niektoré postavy sú tak živé akoby chceli vystúpiť zo steny. Takto sa v stredoveku ľudia učili tajomstvá Biblie. Pomocou obrazov.  

„Poznáme meno maliara? Podpísal sa niekde? “ pýtam sa zvedavo.

 „Nie, jeho meno nepoznáme, odborníci ho volajú Majster ochtinského presbytéria. Vymaľoval ešte kostol v Koceľovciach, tu sú však krajšie maľby.“

Neskôr si naštudujem, že tento neznámy taliansky maliar tu bol pravdepodobne pozvaný šľachtickým rodom Bubekovcov, ktorý pôdu na hornom Gemeri dostali darom od uhorského kráľa Bela IV. po mongolskom vpáde.  Ochtiná sa spomína ako ich majetok už v roku 1318, takže to museli byť oni, kto podporil samotnú výstavbu ako aj maľbu kostola.  Po mongolskom vpáde uhorský kráľ Belo IV. pozýval do vyľudnených území nemeckých kolonistov, ktorí zničenú krajinu kultivujú, rozvíjajú baníctvo, hutníctvo, obchod, rozširujú mestské privilégia, zakladajú nové mestá a šíria znalosti o vzácnych kovoch. Niekde to bolo zlato, striebro a meď, tu to bolo železo, ktoré sa tu ťažilo na blízkom vrchu Hrádok. Názov obce Ochtiná je odvodený od staronemeckého výrazu „ocht,“ čiže osem, osem nemeckých rodín. Stopy týchto karpatských Nemcov, ktorí nám tu po sebe zachovali množstvo krásnych pamiatok nachádzam roztrúsené po celom Slovensku.  Stretol som sa s nimi v Kežmarku, v Smolníku, Medzeve, Levoči  či ďalších lokalitách na Spiši.

História v súvislostiach

Ochtinskí stredovekí rímskokatolícki veriaci svoje oči k maľbám obracali až do roku 1545, potom sa všetko zmenilo. V dejinách ma vždy fascinuje úloha jednotlivca, človeka so silnou vôľou, pevným presvedčením, ktorý v určitom okamihu dokáže svojimi činmi na seba strhnúť pozornosť, a  spustiť tak reťazovú reakciu udalostí, ktoré navždy ovplyvnia životy miliónov ľudí. Som tu v Ochtinej, pozerám sa na fresky, ale v mysli spomínam nato, ako som kráčal ulicami Wittenbergu, kde Martin Luther v roku 1517 pribil na dvere kostola svojich 95 téz proti zneužívaniu odpustkov. Svojim činom zapálil požiar v západnom kresťanstve. Vlna reformácie si postupne našla cestičku do Kežmarku, Levoče, duchovných miest regiónu, odkiaľ cez kopce preskočila aj do najposlednejšej gemerskej osady Ochtiná, tisícky kilometrov vzdialenej od Wittenbergu. Všetko sa prepája. V tom istom historickom období sa v Ochtinej na scéne objavil protestantský farár Šimon, ďalší človek so silnou vôľou, ktorý sa v duchu protestantizmu jedného dňa v roku 1545 rozhodol, že všetky stredoveké maľby treba v kostole zamaľovať. Odteraz žiadne stvárňovanie svätcov, iba biele steny, čisté línie, nič, čo by mohlo veriaceho rušiť pri modlitbách. A tak ostali fresky skryté za bielym náterom, čas okolo nich postupne plynul, vo svete vyčíňal mor, vojny a presýpacie hodiny zeme postupne pretočili ďalších 349 rokov. Až potom sa tu udeje ďalšia historická udalosť. Nikto tu o gotických freskách nič netušil, až kým sa tu nezjavil v roku 1894 maďarský reštaurátor Ištván Groh. Ten spoza bielej farby zrazu na svetlo 19.storočia privádzal zabudnutý svet stredoveku na Gemeri. Senzácia. Gotické maľby sa začali objavovať aj v ďalších kostoloch. Groh sa dokonca s nadšením pustil do reštaurovania fresiek a 6 rokov (1901 -1907) pracoval na ich renovácii, miestami veľmi nešetrnej, avšak predsa len obnovil zašlú krásu a bohatstvo tohto regiónu.

 


„Ktorý mladý človek je v dnešnej dobe, v tejto chudobnej dedine ochotný zasvätiť svoj čas starým freskám?


Pre koho sú tieto pamiatky?

A ja tu teraz stojím a zhováram sa s diakonom Dudášom, ktorý mi ukazuje betón na podlahe, ktorý tu naliali niekedy v 20. storočí. „Musím to tu pravidelne vetrať, ináč sa tu udusia.“  Betón totiž nedýcha, vlhkosť sa drží dnu a fresky sa dusia, nemôžu dýchať. Vidím ako sa vlhkosť vpíja do tvári niektorých postáv, miestami mám pocit, že ak by som sa ich dotkol, spadnú celé na zem. Diakon sa pozrie na strechu a hovorí, že 2 roky dozadu sa podarilo vďaka projektu za 35-tisíc eur opraviť deravú šidlovú strechu. Zatekalo tu. Potom ukáže na stredoveké okno. Jeho obnova stála 3500 eur. Vidím, že sa snažia zo všetkých síl, aby pamiatku udržali pri živote.

„Koľko ľudí tu chodí na bohoslužby?“ 

„V samotnej obci je asi 200 ľudí, ale do kostola chodia  tak 4 – 5 ľudia. Prevažne starší“. Prekvapene sa na neho pozriem a vravím: „Iba 5 ľudí, veď to musí byť ťažké slúžiť iba pre nich.“ Mykne plecom a povie, že je rád za každého veriaceho. „Máme v obci dobré vzťahy, ale komunizmus tu urobil svoje. Miestni Rómovia do kostola veľmi nechodia.“  Zdá sa, že o toto gotické  umenie tu nie je veľký záujem. „Nie, ale to platí pre celé Slovensko. Príde tu pár autobusov počas leta, ale inak je tu ticho.“ 

Tichí hrdinovia

Evanjelický diakon pán Dudáš tu slúži sväté omše už 25 rokov. Stará sa o toto vzácne kultúrne bohatstvo, aby ostalo pri živote aj pre budúce generácie. Takých ľudí ako on nachádzam na viacerých slovenských pamiatkach. Všetci sú pre mňa tichí hrdinovia. Stretol som ich v synagógach, v múzeách, v palácoch, v starých kostoloch ako v Žehre, sú chodiacimi kronikami týchto pamiatok a keď títo ľudia vymrú, neviem, kto sa o ne bude starať? Kto nám so zanietením vyrozpráva ich príbeh?  Veľmi ľahko sa môže stať, že si našou nevšímavosťou otvoríme ďalšiu kapitolu o strate nášho kultúrneho dedičstva. Odchádzam z kostola nadšený a mám chuť sa tu ešte trošku poprechádzať. Na ulici stretávam miestneho pána Jána, vracia sa z nákupu. Dáme sa do reči a hovorím mu, že tu majú pekný kostol. „Áno, máme,“ súhlasí. Pán farár mi vravel, že iba 5 ľudí doň chodí. „Pána farára máme radi, ale my sa doma modlíme. My sme tu slušní ľudia, tu sa nekradne.“ Postupne sa dozvedám, že po nedávnych voľbách sa po 24 rokoch vystriedal starosta. Stal sa ním miestny rómsky kandidát, ktorý vyštudoval vysokú školu. „Však nech sa ukáže mladý, má svoju hlavu. Chce tu prestavať škôlku, ihrisko postaviť. Som zvedavý ako to bude.“  Posťažuje sa mi, že práce tu niet. „Je tu mŕtvo. Mladý odchádzajú preč za prácou. Aj do Anglicka, alebo do hory pomáhať. Nedávno magnezitka v Jelšave zobrala nejakých, tak aspoň čosi.“ Rozlúčim sa s ním a držím novému starostovi palce. Môže byť pekným príkladom pre ostatných. Odchádzam z Ochtinej plný dojmov. Chcem spoznávať  ďalšie skvosty tohto zabudnutého regiónu. Čaká ma Štítnik. V duchu si kladiem základnú otázku. Ktorý mladý človek je v dnešnej dobe v tejto chudobnej dedine ochotný zasvätiť svoj čas starým freskám?

Venujem všetkým sprievodcom

Tento článok venujem všetkým svojim kolegom sprievodcom, ktorí so zanietením strážia  dedičstvo minulosti.  Práve v týchto koronavírusových mesiacoch je naše povolanie cestovných sprievodcov  veľmi skúšané. Držte nám palce, pretože vášeň vydrží iba vtedy, ak ju budeme neustále živiť svojou prácou.   

Uvítali by ste viac takýchto reportáži zo Slovenska? Napíšte mi prosím do komentáru.

Vďaka za podporu.