Portrét mesta – gruzínske Tbilisi, perla Kaukazu a križovatka medzi Európou a Áziou (fotoreportáž).
Vo svojej sérii “Portréty mesta,” vám chcem pomocou mojich fotoreportáží priblížiť zaujímavé mestá z rôznych kútov sveta. Existujú milióny miest, ale iba niektoré sú výnimočné. Poznáte ich podľa toho, že keď do nich vstúpite, zrazu sa k vám prihovárajú. Z ich ulíc niečo vyžaruje, nie je to len obyčajný ruch, je to pulzujúci život, ktorý vás fascinuje a núti k novým objavom. Ženie vašu zvedavosť. A práve o takýchto mestách chcem písať, pretože majú dostatok fotograficky vizuálne príťažlivých scén, na uliciach je každodenný život, kulisu im tvorí zaujímavá architektúra s početnými historickými pamiatkami. Kráčať ulicami je v každom ohľade inšpiratívne. Naposledy som takto písal o Jeruzaleme, dnes to bude gruzínske Tbilisi.
Tbilisi, hlavné mesto Gruzínska leží na križovatke starých obchodných ciest, prechádzala ním aj bájna hodvábna cesta, vďaka čomu sa stalo taviacim kotlom, kde sa miešal vplyv Európy a Ázie s jej rozmanitými národmi. Viac ako 15. storočí bolo hlavným mestom gruzínskeho kráľovstva, ktoré zažilo svoje zlaté obdobie rozmachu v 12.-13. storočí. Malo viac ako 100 000 obyvateľov, bolo centrom vzdelanosti, kultúry, kresťanstva a politickej sily celého regiónu. Neskôr bolo mnohokrát zdevastované nájazdami nepriateľských vojsk, postupne sa pred jej hradbami vystriedali Mongoli, Timur Veľký, ale aj perzský šáh Agá Muhammad chán, ktorý v roku 1795 mesto takmer kompletne zničil. Dokázalo však vstať z popola a opätovne vyrásť do krásy a svojej veľkosti a to nie je maličkosť. Nie každému mestu sa to podarí. Ulice Tbilisi sú síce staré viac ako 2000 rokov, ale väčšina domov a budov pochádza z 19. a začiatku 20.storočia, keď Tbilisi bolo súčasťou ruského impéria. Mieša sa tu preto klasická architektúra Ruska s francúzskym vplyvom klasicicizmu a obdobím Art Nouveau. Inšpirácie tu čerpali ruskí klasici ako Puškin, Tolstoj, Lermontov, skladateľ Piotr Iľja Čajkovskij, ale aj norský nositeľ nobelovej ceny za literatúru Knut Hamsun či mnoho ďalších historických osobností. Kráčať týmto mestom znamená neustále objavovať skrytú históriu.
Je skutočne zázrak, že historické centrum Tbilisi prežilo sovietske obdobie a nebolo zničené, tak ako sa to stávalo v iných krajinách bývalého sovietskeho bloku. Dnes je preto skutočnou historickou a architektonickou perlou Kaukazu.
V tejto fotoreportáži vás pozývam na krátku prechádzku týmto unikátnym mestom. Sústreďujem sa nato, čo na mňa urobilo najväčší dojem, preto toto nie je blog s radami, čo v meste vidieť a zažiť, ale skôr o tom, ako som s mestom splynul a nechal sa pohltiť jeho ulicami a obyvateľmi. Kladiem dôraz na atmosféru a detaily architektúry. Obrazy zničených ulíc a rozpadajúcich sa domov, ktoré vo mne ostali, vôňa melónov v úzkej uličke pri malom námestí, ktoré si viem prinavrátiť pri pohľade na staré fotografie. Dážď, ktorý si pamätám, pečená baranina na špajdli, baklažán s orechovou pastou a granátovým jablkom. Zbožnosť domácich v starých kostoloch zdobených unikátnymi freskami. Prechádzky okolo rieky Kury, ktorá mesto pretína na dve časti si človek ľahko obľúbi. Historická pevnosť Narikala zo 4.storočia stojí na kopci a už 1600 rokov. Celé staré historické mesto sa prakticky nachádza pod ňou. Sieť historických domov s drevenými balkónmi je očarujúca.
Srdce historického mesta tvoria štvrte, hlavne armenská, gruzínska a židovská. Kedysi tu boli aj ruské a nemecké štvrte, čo je len odraz historických invázii, kultúrno – obchodných spojení, ako aj dôsledok stále živej migračnej politiky. Štvrte a ulice totiž reflektujú gruzínsku históriu náboženskej tolerancie. Vedľa seba tu stojí židovská synagóga a gruzínska ortodoxná katedrála, arménsky kostol či ruská pravoslávna zvonica. A toto na mňa urobilo veľký dojem. Najskôr navštíviť synagógu a potom vstúpiť do katedrály je pre mňa vždy výnimočný duchovný zážitok. Veľká synagóga v Tbilisi sa nachádza na Jeruzalemskej ulici v krásnej budove z červených tehál, jej stavba je inšpirovaná maurským architektonickým štýlom. Arménsky kostol Metekhi, stojaci na skalnom podloží nad riekou Kura.
Ulička s reštauráciami a vysiace čurčely – lieskové a vlašské orechy zaliate v ovocnej šťave.
Azda najviac na mňa zapôsobili uličky starej rezidenčnej časti, kde som sa mohol volne nechať viesť neznámymi ulicami a sledovať každodenný život domácich.
Ulice so starými tehlovými domami, drevenými farebnými balkónmi, vôňou po ovocí a teplom letných dní. Kovové mreže, malé obchodíky s názvami v gruzínskom jazyku, auto na dvore, rádio hučiace na celú ulicu, holičstvo, popínavý vinič na stenách a bedničky s rajčinami. Detská radosť a úsmev na perách. Chlapec čakajúci pri bráne na kamaráta, starí chlapi hrajúci stolnú hru v tieni pod stromomami. Drevené schody zdobené ornamentmi staré viac ako 100 rokov, vôňa sušiaceho prádla, teta škrábajúca zemiaky v postrannej ulici
Rustaveli avenue, hlavný bulvár Tbilisi, kde sa nachádza niekoľko ikonických budov. Parlament, Rustaveliho divadlo, Opera a balet, pamätníky a viaceré kostoly. Práve tu je cítiť vplyv francúzskej architektúry, špeciálne Paríža, mohutné a veľkolepé stavby majú ukazovať politickú moc a prosperitu.
Rustaveli divadlo. Opera a balet Bábkové divadlo. Parlament. Tu sa v roku 2003 odohrala dráma v podobe Ružovej revolúcie, ktorá viedla k zvrhnutiu prezidenta Ševarnadzeho a a jeho nahradenie novým prezidentom Michailom Saakašvilim. Po nových voľbách 100 000 dav skandoval víťazstvo v týchto uliciach. Staré hradby mesta Tbilisi.
Ak sa vám článok páčil, prosím pozdieľajte jeho obsah. Ďakujem za vašu podporu a prosím vás, darujte dnes niekomu svoj úsmev. Poteší sa.
S pozdravom autor Zdeno Somorovský, cestovný sprievodca, fotograf a reportér.
- Ľudia, ktorí sa smejú. I. časť (fotografie)
- Portrét mesta – vietnamský Hanoj, kde sa vôňa jedla mieša s ruchom ulíc. (fotoreportáž)