Nedávno vo vydavateľstve Absynt vyšla reportážna knižka o Angole – Jeden deň života z pera poľského reportéra Richarda Kapuscinského. Po jej prečítaní sa vo mne ozvala silná túžba dozvedieť sa ešte viac o neznámom africkom svete. Nakoniec som svoju zvedavosť premenil do inšpiratívneho rozhovoru s mojou kamarátkou Terezkou Juríčkovou, ktorá strávila v Angole a Mozambiku dva roky. Rozhodli sme sa, že spolu urobíme krátky exkurz do sveta jej spomienok a skúseností z týchto dvoch afrických krajín.

Terezka najskôr mi povedz niečo o svojom 1,5 ročnom pobyte v Angole. Čo si tam robila?

Do Angoly som prišla v septembri 2011 ako misijná dobrovoľníčka cez saleziánsku organizáciu Savio o.z.. Na aklimatizáciu ma zaviedli do Centra pre chlapcov z ulice Kala-Kala. Centrum sa nachádza asi hodinu cesty z Luandy, v divočine. V jeho okolí nič nebolo. Keďže saleziánska spiritualita vychádza z učenia Dona Bosca a jeho preventívneho systému,  areál slúžil pre tínedžerov zo sociálne vylúčených a nefunkčných rodín, ako aj  detí bez rodičov. Mohli tam ostať do 18. roku života. Chlapcom centrum poskytovalo teoretické i praktické vyučovanie, jedlo a nocľah, ale hlavne im dávalo pocit prijatia, bezpečia, priateľstva a rodiny.

Zamilovala som si to miesto a ostala tam celý čas. Mojou úlohou bolo predovšetkým byť tam s nimi a pre nich, čo som pochopila až neskôr. Roboty tam bolo veľa a ja som na začiatku bola hlavne plná entuziazmu a chcela som deti „zachrániť“ a robiť „veľké veci.“ Po nejakom čase som v januári (začína sa školský rok) dostala na starosť prvákov – 6 ročné detičky z okolitých osád, ktoré k nám dochádzali do školy. Ako vyštudovaná učiteľka biológie som teda začala vyučovať. Okrem toho som doučovala viacerých chalanov z centra, ktorí nemali žiadne skúsenosti so školou. Reálne to boli 12 – 13 roční chlapci, ktorí nevedeli  držať ani ceruzku. Bohužiaľ užívanie drog a fetovanie im veľmi uškodilo. Práca bola od 8.00 do 18.00 h. a po spoločnej večeri sme mali v centre rôzne aktivity až do večierky (21.00 h). Keďže sme tam ako dobrovoľníci žili, cez víkend sme nemali oddych ako väčšina zamestnancov, ktorá  odchádzala domov. Denný harmonogram bol nabitý. Chlapci v centre sa takto učili režimu, ktorý na ulici, ani doma nepoznali. Veľakrát som nemala jediný voľný deň počas niekoľkých týždňov. Sem – tam sme si nejaký pondelok zobrali voľno a zašli na pláž, do mesta alebo niekde, kde ľudia bežne chodia. Na jednej strane to bolo vyčerpávajúce, ale na druhej, naša práca bola veľmi zmysluplná a prinášala radosť a nádej. Ja osobne, som sa časom cítila byť ako jedna z nich.

Prečo si sa rozhodla odísť zo Slovenska a byť dobrovoľník v Angole?

Už ako malé dievča som mala sen učiť africké deti. Kreslila som si slepú mapu Afriky a učila sa jej hlavné mestá. Keď som dostala príležitosť si svoj sen splniť, neváhala som. Ako veriaca som ocenila aj druhý rozmer cesty – duchovný rast.

Nebála si sa Angoly? Predsa len ide o chudobnú africkú krajinu, ktorá nemá u nás dobrú povesť.

Nie, vôbec som sa nebála. Pred odcestovaním som absolvovala ročnú saleziánsku prípravu, celé to bolo z každej stránky naplánované. Tiež som spoznala ľudí, ktorí tam už boli, vedela som, čo ma približne čaká. Navyše na ľuďoch, čo tam už pracovali, som videla ako ich Angola chytila za srdce.

Opýtam sa teda takto. Brala si pri rozhodovaní do úvahy aj fakt, že Angola bola zdecimovaná dlhotrvajúcou občianskou vojnou, ktorá trvala 27 rokov? Skončila až v roku 2002. Určite si o tom vedela. Bola krutá minulosť ešte stále citeľná? Ako si vnímala túto skutočnosť?

Niektorí dobrovoľníci, ktorí boli v Angole krátko po roku 2002 zažili aj nepríjemné veci.  Videli mŕtvoly ležiace len tak na zemi. Zažili nebezpečné strety s políciou. Vtedy to bolo oveľa náročnejšie. Keď som ja prišla, musela som ako každý dodržiavať kódex bezpečnosti. Na aute sme mali portugalský nápis „missao católica,“ piť vodu sme mohli iba z vlastnej fľaše, nikde som ako beloška nemohla chodiť sama, bolo bežné vidieť staré zničené autá, hrdzavejúce tanky a zamínované polia. Keďže sme žili dosť izolovane, prízraky z krutej minulosti sa k nám dostávali hlavne cez miestnych ľudí, ktorých sme tam spoznávali. Predstav si dnes nejakého angolského 40-tnika. Narodil sa ešte v čase portugalskej nadvlády, zažil boje o nezávislosť a potom 27 rokov trvajúcu občiansku vojnu. Koľkokrát sa bál o život, utekal z domu, hladoval a jedol trávu, aby prežil? Prežívať mier a pokoj nato neboli ľudia zvyknutí. Napriek tomu Angolčania, ktorých som spoznala boli veselí, usmievaví, prívetiví a nekonečne trpezliví ľudia – o tom by vedeli rozprávať učitelia v škole. Cítila som z nich  jednoduchosť, spokojnosť a chuť do života. Tiež musím dodať, že Angola sa ako jedna z mála afrických krajín postupne stabilizovala, demokratizovala, v relatívne v krátkom čase sa z vojny začala spamätávať. Aj naše centrum Kala-kala bolo otvorené priamo v dôsledku  dlhotrvajúcej vojny – vybudovala ho vláda, aby vyriešila problém s ponevierajúcou sa mládežou na uliciach Luandy.

Mám 35 rokov a je hrozné vôbec pomyslieť nato, že by som polku svojho života prežil vo vojnovom konflikte. Práve preto si vážim slobodu, bezpečie a mier, ktorý v Európe máme. Vojna je svinstvo a poznačí krajinu na niekoľko generácií.  V akom stave boli mladí ľudia, keď k vám do centra prichádzali?    

Problém s mládežou nastal byť viditeľný hlavne po skončení občianskej vojny v roku 2002, keď sa veľa rodín rozvracalo a z detí sa stali bezdomovci. Začali prespávať na uliciach pod autami, v škatuliach. Fetovali benzín, aby mali odvahu kradnúť a nehladovať. Zabíjali aby prežili. Zgrupovali sa v parkoch, vláda to riešila ich uväznením, ale aj zabíjaním. Bolo to miestami neúnosné. Saleziáni v tom čase ponúkli vláde pomoc. Už pôsobili v Angole a vychytávali mládež na uliciach – pomáhali s detoxom a všetkým, čo mládež potrebovala. Vláda preto vybudovala centrum Kala-Kala, ktoré finančne podporovala. Saleziáni mali zabezpečiť jeho chod. Avšak práve v čase môjho príchodu sa dlhy vlády vyšplhali tak vysoko, že hrozilo, že  centrum zavrie. Saleziáni preto robili rôzne zbierky, aj my zo Slovenska sme im pomáhali tehličkou pre Afriku.

Si odvážna žena vieš o tom?

(Úsmev). Išla som za svojim snom. Inak odporúčam ľudom pozrieť si krátky dokument o živote v Luande. Je o chlapcoch z centra, kde som pracovala. Všetkých som osobne poznala. Aj Paezinha, ktorý sa neskôr stal vychovávateľom v Kala-Kala. Obdivovala som prácu všetkých tých bratov saleziánov. Vrátili život mnohým deťom z ulice.

Veľa ľudí, čo v cudzine nikdy nežilo, môže mať romantickú predstavu o živote dobrovoľníka v inej krajine. Zbav nás tej romantiky.

Romantickú predstavu som už asi narušila. Úprimne, dosť som sa tam namakala, bola som neustále unavená, samozrejme, že boli aj konflikty medzi nami dobrovoľníkmi ako aj s chlapcami v centre. Všetci sme boli prakticky nonstop spolu, miestami sme mali ponorkovú chorobu. Niektorí chalani sa na nás veľmi naviazali, vyznávali nám lásku, a keď nevideli takú spätnú väzbu akú očakávali, tak sa urážali a nadávali na nás. Avšak mimo toho, sme si tam žili taký komunitný život, všetci spolu ako rodina.

Aké to je žiť v malom provinčnom meste, kde cudzinca vôbec nevidieť?

Toto môžem porovnať s Mozambikom, kde som žila pol roka ako laická misionárka v pomerne veľkom meste Nacala. Pracovala som v škole, kde som dochádzala peši, do osád za miestnymi tiež peši, na trh, do kostola – všade peši. Cudzinca- belocha, tam bolo možné vidieť len v aute. Niektoré malé deti sa ma báli, pretože videli belošku prvýkrát. Určite som priťahovala pozornosť, kričali po mne beloška v pejoratívnom zmysle slova a bolo ťažšie si ich získať a zblížiť sa s nimi. Boli viac nedôverčiví k cudzincom ako Angolčania. V Kala-Kala som bola medzi „svojimi“, brali ma ako sestru, mamu, kamarátku, učiteľku.

Zaujíma ma aj angolská kuchyňa. Rok som žil ako dobrovoľník v Brazílii a tam sme stále jedli fazuľu a ryžu. Ako to bolo u teba. Chutila ti domáca strava? Čo tam bežne ľudia jedli?

Áno, fazuľa s ryžou bola veľmi obľúbená, je to tým, že v Angole je cítiť veľký vplyv Brazílie. Nielen v jedle, ale aj v kultúre, v hudbe. Capoeira je veľmi obľúbená. Aj portugalčina má pochytané slovíčka z brazílskej portugalčiny, oveľa viac ako v mozambickej portugalčine. Ale typicky angolské jedlo je funji a kizaka. Hlavná plodina je maniok, z ktorého sa využíva celá rastlina. Korene sa používajú ako zemiaky – varia, smažia, robí sa z nich múka a z tej sa pripravuje kaša – funji. Kizaka sú upravené listy manioku, s pomletými arašidovými orieškami. Podáva sa to ku funji – ako omáčka. Mäso konzumujú len zriedka, mlieko z kôz nepijú, aj keď sa im tam všade potulujú. Ako dezert sme zvykli mať cane de acucar – cukrovú trstinu, ktorá tam rástla. Jedla som aj rôzne druhy chutných rýb.

Deti radi lížu plody baobabu – mukva, obsahujú veľa vitamínu C. Robia si z nich nanuky v plastovom vrecku. Bežne tam rástlo tropické ovocie –  maracuja, banány rôznych druhov – radi ich pečú, často sa konzumuje tamarindo. Je to kyslý plod. A potom pivo Cuca – to bolo najlepšie. Všeobecne platí, že jedia to, čo tam rastie, nejaký import potravín je minimálny, aj keď v supermarketoch je dostupný zahraničný tovar.

Na základe mojej skúsenosti – stráviť rok v cudzine a pracovať ako dobrovoľník, to človeka výrazne ovplyvní. U mňa sa prehĺbila láska ku brazílskej kultúre. Ako je to u teba?

Angolu som si zamilovala. Ale jej kultúra je poznačená rokmi portugalskej kolonizácie, čiže je ťažké ju identifikovať ako pôvodnú. Najviac som ju spoznala pri ceste relikvií Dona Bosca, ktoré prileteli do Angoly na 2 týždne a ja som s nimi precestovala ako fotografka všetky saleziánske domovy. Konali sa tam veľkolepé oslavy ich príchodu, rôzne kultúrne predstavenia, ktoré sa odvolávali na pôvodné angolské tradície. Tiež pôvodné africké angolské jazyky ako ubuntu, kimbundu, čokve sa strácajú, preto ich zakotvili v učebných osnovách ako povinné. Tu vidím rozdiel s Mozambikom, kde veľa miestnych nevedelo portugalsky, ale rozprávali svojim jazykom. Domov som si doniesla zopár suvenírov, ktoré mi ju pripomínajú – sošky z ebenového dreva, náušnice z ružového dreva, z kokosu, maľby miestnych umelcov, červenú zem v pohári, tričko angolského futbalového klubu, capulanas – typickú africkú látku, ktorá domácim slúži na všetko od nosenia dieťaťa až po záclony. Návrat domov bol kultúrny šok, hlavne po 1,5 ročnom pobyte v Angole. Stále rada vyhľadávam spôsoby ako nezabudnúť portugalčinu, cestujem do portugalsky hovoriacich krajín, kde sa mi Angola pripomína, ale je to iné…

Určite niekedy počúvaš angolskú hudbu a čítaš si africkú literatúru. Prezrať mi nejaké svoje tipy z tejto krajiny. Prípadne z iných krajín Afriky.

Veľmi som si obľúbila africkú literatúru a rada si pustím africkú  hudbu. V Angole som na čítanie nemala čas, ani prístup ku knihám, ale hudby sme sa s chalanmi napočúvali dosť. V tom čase letela salsa, kizomba, kuduro. Yola Araujo, Eddy Tussa, Puto portugues, Adi Cutz, Pérola. V hudbe cítiť vplyv Brazílie. Zo spisovateľov mám obľúbeného Mia Couto, rodáka z Mozambiku. Keď čítam jeho knižky, vtiahnu ma späť do tej autentickej Afriky ako som ju ja poznala. José Eduardo Agualusa má peknú knihu Všeobecná teória zabúdania z prostredia Luandy, odohráva sa v čase bojov o nezávislosť a končí občianskou vojnou. Je to vyrozprávané príbehom jednej ženy, ktorá sa dobrovoľne uväzní 30 rokov vo svojom byte. Odporúčam aj autorov z iných afrických krajín Adichie, Adebayo, Fayo, Wainaina, Mabanckou.

Nedávno vyšla vo vydavateľstve Absynt knižka od poľského reportéra Richarda Kapuścińského – Ďalší deň života. Píše o Angole a jej boji o nezávislosť. Čítala si ju?

Áno, čítala. Kniha vo mne prebudila staré spomienky na Angolu. Pozerala som si na mape miesta, ktoré precestoval a ja som ich navštívila. Ako Benguela. Ja som Angolu poznala ako veselú a živú a stotožňujem sa s autorom v tom, ako miestnych opisuje vo svojej knihe. V jednej časti píše, že po Portugalcoch ostali autá, domy, dobytok a miestni sa ich ani nedotkli, lebo to nebol ich majetok. Presne to vystihuje väčšinu Angolčanov, čo som spoznala. Boli to dobrí, prostí ľudia.

Kapuścińsky v knihe opisuje Luandu ako mesto, odkiaľ sa snažili všetci belosi utiecť. Zaujímalo by ma ako si ty vnímala toto mesto?

V Luande som strávila prvé 3 dni, potom som tam bola ešte zopárkrát v centre, aj mimo neho. Navštívila som hlavne saleziánske domy, nejaké podniky pre turistov, obchodné centrum. Avšak nikdy som sa tam neprechádzala sama, nemohla som fotiť, ani len z auta. Vždy išlo o to, bez ujmy prejsť cez cestu, nebyť nápadný a nestratiť spoločníka, ktorý vedľa mňa nesmel chýbať. Sú miesta, ktoré sú dnes už pekné ako námestie, polostrovy s ich promenádami. Pamätám si ako v časti Kilamba Číňania stavali umelé mestečko pre 500 tisíc obyvateľov. Dnes je to skôr také „mesto duchov,“ keďže skoro nikto tam nebýva. Angolčania na to nemajú dosť finančných prostriedkov.

Posledná otázka. Čo ti ako prvé napadne pri spomienke na Angolu?

Horúci sladký vzduch pri výstupe z lietadla…

Ďakujem za rozhovor.

Ak sa vám rozhovor páčil, poteším sa ak ho pozdieľate. Vďaka za podporu.

• ← Svet čiernobielej fotografie. 22 unikátnych portrétov z cestovateľských potuliek. I.
• Rubrika s knihami na cestách. Po stopách Ameriky, John Steinbeck. →