Budapešť patrí medzi najkrajšie metropoly Európy a cestovateľa si získa svojou polohou, architektúrou, históriou a množstvom zaujímavých pamiatok. Zároveň je však mestom, v ktorom dodnes žije najpočetnejšia židovská populácia v strednej Európe. Viac ako 80 000 Židov žije roztrúsených v rôznych častiach mesta. Veľká časť z nich ostala v starej historickej židovskej štvrti, ktorá tak dýcha jedinečnou atmosférou. Ide o najautentickejšiu a najcennejšiu architektonickú časť mesta. Vždy keď sa tam vyberiem, objavím niečo nové a fascinujúce. Štvrť ohraničujú ulice Erzsebét, Rákoczi, Károly a Andrássy. Nachádza sa tu niekoľko krásnych synagóg a modlitební, malých pamätníkov a sôch, príjemných barov, kaviarní, kníhkupectiev a reštaurácií zameraných aj na židovskú gastronómiu. Veľkým lákadlom je návšteva najväčšej synagógy v Európe, ktorá je po newyorskej druhou najväčšou na svete. Veľká synagóga na ulici Dohány preto ohromí nielen svojou veľkosťou, výzdobou, ale aj maursko – byzantským architektonickým prevedením.

Zaujímavé je aj múzeum, ktoré mapuje život Židov v období Uhorska až po súčasnosť. Pomedzi krivoľaké, úzke ulice sa zase človek dostane aj k ortodoxnej synagóge, ktorá vo svojom vnútri skrýva kombináciu starých benátskych palácov s nádherou secesie z roku 1913. Zvnútra je skutočne fascinujúca! Okrem nej sa na ulici nachádza aj košer reštaurácia Hanna a o ulicu ďalej aj cukráreň Frohlich, kde sa dajú ochutnať tradičné špeciality ako napr. koláč flódni. Povinnou zastávkou je azda najzaujímavejší bar v celej štvrti  – ruin bar  Szimpla, ktorý zo starej budovy urobil multikultúrne miesto stretnutí národov z rôznych kútov sveta. Je preto veľmi príjemné prechádzať sa ulicami a opätovne vdychovať život starým, historickým budovám z obdobia klasicizmu, či secesie a spoznávať históriu budapeštianskeho židovstva. Tá je neodmysliteľne spojená s nacizmom, holokaustom, ale aj menami ako Theodor Herzl, Raoul Wallenberg či Carl Lutz. Avšak nato, aby sa budovy „prebúdzali“ k životu je potrebné si priblížiť niečo z historického pozadia, aby sa človek netúlal len tak bezcieľne. Aj keď i to je počas cestovania moja obľúbená aktivita.

Ortodoxná synagóga na Kazinczy utca

Szimpla ruin bar

Ako sa Židia dostali do Uhorska?

Ak by sme pátrali po prvých stopách židovského národa v starých listinách, zistíme, že Židia sa v Uhorsku usádzali od 13. stor. na pozvanie kráľa Bela IV., ktorý sa snažil posilniť populáciu zdecimovanú mongolským vpádom. Noví židovskí prisťahovalci sa usadili v Óbude a venovali sa hlavne rôznym formám obchodu. Vo veľkých mestách ako Praha a Budapešť to bol hlavne obchod s otrokmi – jednalo sa hlavne o mladých Slovanov a Slovaniek, ktorí boli vyvážaní na juh do arabského Španielska. Mladíci boli vykastrovaní a využívaní ako eunusi, ženy zase končili v háremoch. Získavali za nich hlavne sudánske zlato. Podľa niektorých teórii bol obchod tak rozsiahly, že mohol dať základ anglickému slovu slave – otrok podľa Slovanov – Slav. Židia počas storočí zažívali rôzne obdobia úpadku, ako aj prosperity. Počas panovania Márie Terézie boli prenasledovaní a vyháňaní z miest. V Budapešti v tom období žili za hradbami mesta v ghette. Inak pôvod slova ghetto je etymologické mystérium. Nevie sa presne, či pochádza z benátskeho slova ghèto (zlievareň), alebo z jazyka jidiš gehetes (uzavretý), či dokonca talianskeho borghetto (malé mesto). V každom prípade išlo o vymedzenú časť mesta, kde bola násilne izolovaná časť populácie podľa svojej národnosti, viery a rasy. Najčastejšie šlo práve o Židov.

Tolerančný patent a jeho dôsledky na Židov

Za vlády cisára Jozefa II. sa všetko zmenilo. Ten vydal v roku 1781 tolerančný patent, ktorým zrovnoprávnil ostatné cirkvi s katolíkmi. Aj keď katolícka viera ostala štátnym náboženstvom, Židia sa mohli presťahovať do mesta a stať sa jeho občanmi, získať akademické vzdelanie, zastávať verejné funkcie a dokonca mohli v niektorých prípadoch vlastniť aj pôdu. Bolo zrušené potupné označenie žltou hviezdou, ako aj židovské mýto, ktoré museli platiť pri mestských bránach. Jazyky jidiš a hebrejčina prestali platiť ako úradná reč, ktorou sa stala nemčina. Začalo sa so silnou germanizáciou spoločnosti a všetci Židia si museli zmeniť mená na nemecké. Pôvodné hebrejské mená, ako aj mená odvodené od miesta pôvodu boli zakázané. Každý ženatý muž bol zároveň nositeľom mena celej rodiny a každá osoba bola povinne nútená pripojiť si nemecké „krstné“ meno, ktoré už nemohla zmeniť počas života. Postupne si Židia osvojili nemecké priezviská, ktoré vznikali z ročných období (Winter, Sommer), názvov farieb (Weiss, Blau, Schwarz), z označenia ľudských vlastností (Lustig, Grossmann). Ďalšie boli prevzaté z rastlinnej či živočíšnej ríše ( Apfel, Blum, Vogel), či oblasti astronómie a mineralógie (Goldstein, Stern). U nás na Slovensku tak vznikli priezviská ako Oravan, Kohút, Krahulec, Jablutschek.

Náboženská sloboda a nárast židovskej populácie

Násilná germanizácia a tolerančný patent boli napriek tomu prvým krôčikom k nastoleniu náboženskej slobody a hlavne viedli k ukončeniu prenasledovania a protireformačných snáh v monarchii. Židia sa vďaka tomu presťahovali do Pešti a postupne začali meniť jej tvár výstavbou domov, obchodov, košer mäsiarstiev, pekární, krčiem, hostincov, dielní, pivníc, veľkoskladov a synagóg. Prvú synagógu si postavili už v roku 1787 a krátko nato v roku 1814 vybudovali aj školu. V priebehu 19. stor. skončili všetky protižidovské reštrikcie, vďaka čomu sa mohli Židia naplno venovať finančnému obchodovaniu a zakladaniu nových tovární, veľkoskladov a firiem. Vďaka tzv. Deákovmu zákonu z roku 1840 mohli vykonávať živnosť a vlastniť  továrenské podniky. Začal sa ich zápas o emancipáciu. V revolučných rokoch 1848-49 sa Židia postavili na stranu maďarského boja za slobodu, podporovali priemysel a ich synovia nastúpili za honvédov (doslovne “obrancovia vlasti,” honvéd bol príslušníkom maďarskej armády. Zvýšilo sa národné povedomie aj medzi židovským obyvateľstvom a začali sa hlásiť k maďarskej národnosti. Ich snaha bola korunovaná úspechom až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, kedy konečne získali plnú občiansku rovnoprávnosť. Okrem toho viacerí z nich  dostali šlachtické tituly a niektorí z nich sa dostali aj do poslaneckej snemovne. V roku 1869 sa v Budapešti konal židovský kongres, ktorého výsledkom bolo sformulovanie 3 hlavných názorových prúdov. Liberálny-neologický, konzervatívno-ortodoxný a umiernenejší prúd „status quo.“ Každá skupina si postavila vlastnú synagógu a čo je úžasné, do každej z nich sa dá dnes nahliadnuť. Všetky synagógy sú nádherné, ale k nim sa dostanem neskôr, pretože história nás nabáda, aby sme si ju priblížili. Po kongrese sa neologická časť židovstva začala maďarizovať, keďže v tom období bol silný nacionalizmus. Snažili sa prispôsobiť novým pomerom a podmienkam, ktoré so sebou priniesolo vytvorenie dualistického štátu Rakúsko – Uhorska. Ich dynamický dopad a prínos pre rozvíjajúcu finančnú a priemyselnú metropolu bol onormný. Židovská komunita totiž postupne začlenila nielen najvýznamnejších bankárov, priemyselníkov (vlastníci väčšiny dôležitých textílnych ako aj drevorubárskych fabrík), ale aj 2/5 právnikov, 3/5 doktorov, 2/5 žurnalistov. Populácia Budapešťe rapídne stúpla od roku 1867 ( 280 000) do roku 1900 na ( 733 000) obyvateľov. Židov žilo v polovici 19. storočia v meste okolo 45 000, ale pred 2. sv. vojnou (r. 1930) to už bolo približne 200 000. Až 1/3 mestských obyvateľov teda tvorili práve Židia, preto sa Budapešť nazývala aj “Judapešť.” V tom období tu fungovalo až 125 synagóg! Situácia sa však rapidne zmenila, keď sa fašizmus zakorenil v Európe a Maďarsko sa stalo spojencom nacistického Nemecka. Týmto spojenectvom sa podpísal rozsudok smrti pre viac ako pol milióna Židov.

V nasledujúcom blogu sa preto pokúsim skromne odpovedať na pár zaujímavých otázok týkajúcich sa situácie Židov počas 2. svetovej vojny. Koľko ich bolo počas nacistickej okupácie deportovaných? Ako vyzeralo židovské ghetto? Kto bol Carl Lutz a Raoul Wallenberg a aký bol ich osud? Spomeniem aj tragický príbeh muža s menom Rudolf Kastner.

Pamätník Carla Lutza, ktorý zachránil tisíce Židov.

“Shoe memorial.” Pamätník na pobreží Dunaja, ktorý symbolizuje tisíce zastrelených Židov.

• ← Chvíľka poézie. BÁSEŇ O CESTOVANÍ
• Ľudia, ktorí ma inšpirujú – Radžendra Singh →