Je teplá augustová noc. Sedím v malej kamennej izbe na stoličke v historickom kaštieli Coburgovcov v Jelšave. Nie je tu elektrina, a tak mi na stole horí plamienok sviečky. Všade je ticho a noc. Tma všetko pohltila. Počujem iba vŕzganie starého stola, keď píšem tieto riadky. Mohutný kaštieľ je prázdny. Som tu sám, a tak premýšľam nad osudom tohto kedysi významného miesta. Počas dňa som sa niekoľkokrát prešiel mestskými ulicami a ihneď pochopil, že bohatstvo, prosperitu a cit pre krásu poznali aj tu. Časom ju však stratili. Kde sa stala chyba? Kedy sa prosperujúce mesto s monumentálnym klasicistickým kostolom, meštianskymi domami so štítmi, nádhernou radnicou a honosným kaštieľom, ktorého vlastníkom bol jeden z najbohatších aristokratov Európy, bulharský cár Ferdinand von Sachsen Coburg – Gotha stratilo z európskych a slovenských dejín? Nesmierne ma to zaujímalo. Príbeh Jelšavy je totiž príbehom dvoch mocných šľachtických rodov, ktoré jeho dejiny tvorili. Kráčam po malej izbe a nahlas si kladiem otázku: „Kedy sa Jelšava utopila v prúde hlbokej, miestami veľkolepej, ale na ostatok zničujúcej rieky zmien?“ Rieky, ktorá vo dne v noci pretekala tepnami jej starobylých ulíc a postupne nahlodávala jej životaschopnosť. Je to osud, alebo rozhodnutie jednotlivca? Bulharský cár Ferdinand Coburg prekypoval vrúcnym vzťahom ku Slovensku. Práve tu, v tomto kraji chcel byť dokonca podľa jeho poslednej vôle pochovaný. Aristokrat, ktorý si mohol vybrať honosnú rodovú katedrálu v nemeckom Coburgu chcel spočinúť v malebnom slovenskom kraji nad malou obcou Zlatno. Romantické. Avšak on, rovnako ako jeho predkovia zanechal v tomto regióne nezmazateľné dedičstvo. Čo tu z neho zostalo? Aké hmotné pamiatky tu na mňa ešte čakajú? Vybral som sa preto pátrať po stopách Coburgovcov, mocného nemeckého kniežacieho rodu, ktorý viac ako dve storočia pôsobil na našom území.Napravo mohutný katolícky kostol sv. Petra a Pavla z 18.storočia. V pozadí menší evanjelický kostol. Na rohu cesty je historická budova mestského hostinca a krásna modrá budova mestská radnica.Coburgovský kaštiel s novou strechou v procese rekonštrukcie. Budova mestského historického hostinca v klasicistickom štýle z 18.storočia.  Primátor chce budovu zrekonštruovať a vytvoriť multifunkčný priestor pre občiansku aktivitu, schádzanie sa ľudí a združení.

Ako sa Coburgovci dostali na Slovensko

Coburgovci sa na Slovensko dostali podobne ako iné aristokratické rody, sobášom. V ich rodine bola sobášna politika spôsobom, ako si upevniť moc. A išlo im to veľmi dobre. Symbolom týchto politických praktík sa stal Leopold, nazývaný aj „Europas Königsmacher“ (výrobca európskych kráľov). Jeho politikou sa rod dostal najskôr na anglický trón a ich priamym potomkom sa stala britská kráľovná Viktória (1819 -1901). Neskôr jeho syn Leopold II. (1835 -1909) získal belgické kráľovstvo aj s kolóniou v africkom Kongu. Leopoldova dcéra Charlotta sa zase stala nešťastnou manželkou popraveného mexického cisára Maximiliána z rodu Habsburgovcov. A jedným z množstva manželstiev, ktoré Coburgovci uzatvárali, aby sa stali mocným európskym rodom bol sobáš s kniežacím rodom Koháryovcov. František Jozef Koháry (1766-1826), nositeľ Radu zlatého rúna, cisársky kancelár, predseda Uhorskej komory a kráľovský komorník mal síce obrovské „slovenské“ majetky vo vtedajšom Uhorsku (hrady Čabraď, Sitno, Muráň či Fiľakovo, panstvo Svätý Anton, kaštiele vo Veľkom Blhu, rozsiahle lesy a veľký komplex železiarní s vysokými pecami, hámrami a valcovňami na Horehroní), ale nemal mužského potomka. Tip na ženícha pre jeho jedinú dcéru Máriu Antóniu (1797 – 1862) dostal posledný Koháry od samotného rakúskeho cisára Františka I. Ten mu odporučil vydať dcéru za mladé knieža Ferdinanda Juraj August Coburga. V roku 1816 sa mladý, krásny a bohatý párik zosobášil vo viedenskom Dóme svätého Štefana. Koháryovský rod tak vymiera po meči, ale ich 300 – ročné dejiny našli nové pokračovanie. Z manželského zväzku sa totiž rodí nový príbeh „uhorských“ alebo ak chceme „slovenských“ Coburgovcov, ktorí po Koháryovcoch zdedili obrovské lesné, pôdne a priemyselné bohatstvo. Sobášom sa tak zaradili k mocným aristokratickým rodinám vtedajšieho Uhorska ako Andrássyovci, Pálffyovci či Csákyovci, ktorí vo veľkom investovali do zvelebovania svojich majetkov. Začala sa nová progresívna éra podnikateľských aktivít mocných rodov, ktorá bola prejavom vtedajších trendov v monarchii. Mohutný kaštieľ je dominantou mesta s viac ako 400.ročnou históriou.

“Mňa tu všetci poznajú, kľudne si ma odfoť,”hovorí legendárny pán s prezývkou Saka Zulu alias František Sukeník. Milý pán s cigaretou si vychutnával deň pred vojenským pamätníkom. Po sovietskych delostrelcoch zostal kanón pred bránou a červená hviezda na pamätníku.

V kaštieli straší

Zo stola zoberiem do rúk horiacu sviečku a kráčam tmavými chodbami mohutného kaštieľa, ktorý v noci pôsobí ako chladná väznica. Prejdem cez úzke dvere a nazriem do prázdnej komnaty, kde v minulosti poddaní ľudia spali. Steny sú vyčistené na suchú tehlovú omietku. Strop v niektorých izbách úplne chýba. Dostanem sa až na okázalé schodisko, ktorému kedysi dominovala nástenná stropná maľba. Medenú strechu v priebehu rokov ľudia z okolia rozobrali a do kaštieľa začalo zatekať. Maľba sa tak zničila. Je vzrušujúce prechádzať sa po viac ako 400 – ročnej stavbe, ktorú sa tu tak urputne snažia oživiť.  Obrovský kaštieľ ma pomaličky, ale isto zhltol, ako veľryba biblického Jonáša. Som v jeho útrobách.  „Ja by som tu sám nikdy nespal. Straší tu!“ prebehnú mi hlavou slová miestneho rómskeho pána Františka Grláka, ktorý v kaštieli pracuje od začiatku jeho obnovy (r. 2015). Pozná tu každý detail a bol mi skvelým sprievodcom. So svetlometom mi ukazoval prázdne miestnosti a izby, nech si vyberiem, kde budem spať. Najskôr ma zaviedol do jednej priestrannej miestnosti s oknami zalepenými plastovými plachtami a starým dobovým nábytkom s posteľou, truhlicou a stolom, ktoré získali na rôznych aukciách, keďže pôvodný inventár bol v 50.rokoch štátom zhabaný a prevezený do iných historických pamiatok Slovenska (Svätý Anton, Červený Kameň). Necítil som, že by som v tej miestnosti chcel prespať. Bolo to príliš veľké a chýbali tam dvere. Až keď mi ukázal malú skromnú izbu bez stropu s drevenou posteľou, povedal som áno zážitkovému ubytovaniu. „Do pivnice ťa zoberiem až ráno, dnes v noci už nie. Tam sú pochovaní ľudia a ja sa tam bojím ísť.“ Je pravda, že kaštieľ ešte všetky svoje tajomstvá nevypovedal. Počas druhej svetovej vojny, keď Jelšava patrila Maďarsku, tu vraj vypočúvali a tvrdo mučili mnohých odporcov fašistického režimu. Sú tu určité indície, že vysoké násypy v zadnej časti suterénu by mohli ukrývať tajomstvá o temnejšom období využitia  kaštieľných priestorov.     Počas socializmu tu bola poľnohospodárska škola s internátom. Mohutné chodby a v nich izby, kde sa bude dať po rekonštrukcii v budúcnosti prespať.Pán František Grlák ma previedol po kaštieli. Lepšieho sprievodcu som nemohol mať, keďže to tu pozná od svojho detstva. Zároveň tu pracuje od začiatku obnovy. Sám by tu však nikdy nespal. Kúsok z dobového nábytku, ktorí ľudia zohnali na rôznych aukciách. Pôvodná časť mobiliáru sa v 50.rokoch premiestnila do kaštiela vo Svätom Antone.Od 70. rokov je coburgovský kaštieľ opustený. Záchranné práce sa začali až v roku 2015, keď bol kaštieľ v dezolátnom stave.

Spravoval coburgovské lesy a určil Gerlach, ako najvyšší štít Vysokých Tatier

Kráčam po pôvodných, značne poškodených drevených parketách cez veľkú slávnostnú sálu až do rozsiahlej pracovne. Počuť iba vŕzganie mojich krokov. Svetlo pouličnej lampy jemne presvetľuje izbu. Najskôr pristúpim k oknu a sledujem pokojné ulice Jelšavy. S údivom sa pozerám na vysoký dvojvežový kostol sv. Petra a Pavla, ktorý svojou monumentálnosťou akoby patril do celkom iného, dnes už strateného sveta. Spolu s kaštieľom je pre mňa nemým svedkom bývalej prosperity Jelšavy. Zrak mi padne aj na dva krásne renesančné domy s klenbami. Pôsobia opustene a omietka sa na nich rozpadáva. Na jednom z nich sa ešte stále drží nápis Cyklo Mix, aj keď bicykle tu nepredávajú už dlhé roky. V druhom, ešte väčšom dome napravo, kedysi otvorili vôbec prvú lekáreň na celom Gemeri. Slúžila viac ako 300 rokov, ale dnes už neexistuje. Niektorí obyvatelia si ju ešte pamätajú, rovnako ako aj vedľajšiu čistiareň. Aj tá sa zatvorila. Budovy tu jednoducho strácajú svoje pôvodné využitie. Rozhliadnem sa po pracovni a prstami prechádzam po masívnom stole. Na stene visia fotografie. Je na nich Ľudovít Greiner (1796-1882), ktorý sa na 54 rokov stal riaditeľom coburgových lesov s titulom Forstrad – lesný radca. Kvôli nemu sa ústredné lesné riaditeľstvo presunulo z cisárskej Viedne do provinčnej Jelšavy. To je certifikát osobnostných kvalít muža, ktorého metódy trvalo udržateľného obhospodarovania lesa boli na tú dobu veľmi progresívne. V 19. storočí spravoval až 69 – tisíc hektárov lesa na Slovensku, pretože práve husté lesy tvorili popri železiarstve najväčšie bohatstvo Coburgovcov na našom území. Greiner sa zasadzoval o ich prísnu ochranu, kritizoval ich pustošenie a rozsiahle holoruby na Gemeri a Spiši. Naopak zakladal lesné škôlky, budoval trate pre konskú dopravu i splav, vydával štatistiky a skúmal škodlivosť imisií z gemerských hút na lesné porasty. Napísal prácu o lesníctve, v ktorej propagoval ich obnovu a zveľaďovanie, vďaka čomu získal celoštátne uznanie a významne sa tým zapísal aj do histórie lesníctva na Slovensku. Okrem toho zostrojil Greinerov výškomer na meranie výšky stromov a ako prvý s úplnou presnosťou zmeral štíty Vysokých Tatier. Určil, že najvyšší vrch je Gerlach, a nie Lomnický štít. Aj takýchto inšpiratívnych ľudí Coburgovci pozývali na svoje novo získané majetky.

Pracovňa, kde pravdepodobne pôsobil lesný riaditeľ Ľudovít Greiner ako správca coburgovských lesov. Atmosféra prichádzajúceho večera.  Kedysi to bolo mesto plné remesiel. Svoje cechy tu mali kováči, garbiari, kožušníci, gubári, furmani, obuvníci, čižmári, tkáči, súkenníci, krajčíri, hrnčiari, povrazníci či zvonkári.Výhľad z okna bývalej pracovne na okolitú krajinu. Renesančné domy s klenbami, opustené, s padajúcou omietkou.  V dome napravo bola kedy si vôbec prvá lekáreň na celom Gemeri. Fungovala viac ako 300 rokov a mnohí domáci si ju ešte pamätajú.

Miestny chlapec si spieva do fľaše, ktorú sa chystá zálohovať. Boli dvaja a celú cestu si spievali. Bolo príjemné vidieť ako sú deti v ich veku plné radosti a veselosti. Stará hruška, ktorá by vedela rozprávať príbehy mesta a ľudí. Na námestí pred kaštieľom boli kedysi staré gaštany. Krásne renesančné domy s mohutnými bránami, a obrovským dvorom v pozadí.

„Chcem odtiaľto odísť, ale neviem či sa mi to podarí.“

Z okna sa nadýchnem sviežeho augustového vzduchu a rozhodnem sa vybrať opäť von. Lákajú ma miestne ulice, ktoré som túžil prejsť aj po zotmení. Na moje veľké prekvapenie je mesto o deviatej hodine večer prázdne. Nestretnem tu nikoho sedieť na lavičkách, ani postávať na zastávke autobusu. Iba z jedného rohového domu na Námestí Republiky počuť rómsku hudbu. Niekto vyhráva na saxofóne a zároveň spieva do mikrofónu. Inak je tu všade ticho. Až po nejakom čase stretnem jedno mladé rómske dievča a zvedavo sa jej pýtam na kolorit lokálneho života. Jej hnedé oči žiaria v jasnej nočnej oblohe. Smutne mi hovorí, že kedysi to tu bolo živšie, ale dnes tu podľa nej žije mnoho falošných ľudí a veľa mladých sa tu bije. „Hlušia sa a mlátia medzi sebou,“ smutne hovorí. Jediná krčma je až hore medzi starými bytovkami, a tam nech radšej nejdem. Nečakal som toľkú úprimnosť, a tak sa jej ešte so záujmom pýtam, čo by chcela v živote robiť. „Odísť odtiaľto. Chcela by som študovať sociálnu prácu v Rožňave, ale neviem, či sa mi to podarí. Je to ďaleko.“ Rozlúčime sa a ja sa ešte dlho pozerám, ako sa jej silueta stráca v tme medzi domami. Takých ako ona tu bude viacero. Je mi jej ľúto. Zdá sa, že splniť si obyčajný stredoškolský sen, akým je štúdium v 30 kilometrov vzdialenej Rožňave, tu je vážna životná otázka. Ďalej už nikoho nestretnem a bez ďalších impulzov sa vraciam späť do kaštieľa. V tichosti premýšľam nad jeho obyvateľmi, ktorí tu z generácie na generáciu žijú už viac ako 760 rokov. Ako tu dnes majú prestretý stôl na hostinu, keď nezamestnanosť dosahuje okolo 20%? To znamená, že takmer každý šiesty obyvateľ je tu odkázaný na dávky v hmotnej núdzi, čím sa vytvára tlak na rodiny a zhoršuje sa ich sociálna situácia. Čo teda ponúka zem v tomto chudobnom kraji nasiaknutom štipľavou korenistou chuťou magnezitky? Magnezitové závody hneď za mestom sú síce najväčším zamestnávateľom v regióne, ale v minulosti predstavovala ich výroba najväčšiu environmentálnu záťaž v kraji. Stačí prejsť autom až do Ľubeníka a človek razom nadobudne pocit mesačnej krajiny. Ťažba magnezitu so sebou prináša záťaž na okolitú prírodu. Haldy vyťaženého kameňa, osamelé stromy uprostred hromady sutín, prach z práce ťažkých strojov, pôda nasiaknutá magnezitovým odpadom. Navyše, Jelšava ako mesto, v ktorom sa ekologická záťaž deje, nedostáva z banských poplatkov za ťažbu nič. Platné úhrady vychádzajú z 20. rokov starých prepočtov. Banská legislatíva na našom území vychádza v ústrety skôr veľkým spoločnostiam, ale práve v takýchto prípadoch by sa  mali nanovo nájsť spravodlivejšie environmentálne riešenia. Nech časť poplatkov v budúcnosti plynie priamo do miest a obcí, kde sa ťažba realizuje.

Zničené auto bez kolies na hlavnej ulici v Jelšave. Realita súčasnosti.

Magnezitové závody patria k najväčším zamestnávateľov v kraji. Prispeli aj na opravu kaštieľa, ale svojou činnosťou zároveň výrazne menia okolitú krajinu. Počas zimných mesiacov tu majú najhoršiu kvalitu vzduchu na Slovensku. Znečistenie môže spôsobovať  kombinácia sekundárneho prachu zo závodov a nevhodné vykurovanie v domácich pieckach.V iných mesiacoch problém so vzduchom nemajú.    Prítomnosť výraznou mierou ovplyvňuje nielen kvalitu vzduchu, ale aj okolitú krajinu.

Borovice obkolesené vyťaženým kameňom.

Pôda v okolí ťažby magnezitových závodov.

Jelšava sa volá aj mesačné mesto.Kúsok za mestom je židovský cintorín. Opustené židovské náhrobky tu trčia z pod zeme zničenej po intenzívnej ťažbe. Neďaleko od nich sa stále pochováva. V pozadí magnezitka.

Ráno v kaštieli

V kaštieli nakoniec zaspím schúlený v spacáku. Krátko po 6.40 hod. sa zobudím na hlasnú vravu robotníkov. Má prísť nákladné auto s lavicami, a tak sú tu už takto skoro ráno. Neskôr stretávam pani Vieru Kozárovú, hlavnú koordinátorku stavebnej obnovy, ktorá už 7 rokov opravuje coburgovský kaštieľ. Je poriadne nahnevaná, do práce totiž neprišiel niekto z miestnych robotníkov, a tak chtiac nechtiac počujem jej ranný pracovný príhovor. Sympatickej inžinierke rozhodne nechýba horúci temperament, ktorý je v týchto podmienkach zaručene potrebný. Šéfuje tu partii chlapov, ktorí dostali možnosť pracovať v rámci úspešného národného projektu – zapojenie nezamestnaných do obnovy kultúrneho dedičstva. Miestni ľudia sú za prácu vďační a vidia v nej zmysluplnosť, tak ako môj včerajší sprievodca pán František. Je hrdý, že je súčasťou veľkej obnovy. Nie všetko však ide ako po masle, a tak musí Viera Kozárová okrem odborných záležitostí riešiť aj pracovnú morálku. „Ako sa vám spalo v našom kaštieli? Mali ste nejaký strašidelný zážitok z prenocovania?“ pýta sa ma  zvedavo. Nemal, ak nerátam lietajúce netopiere. Myslím si, že spanie v kaštieli je zatiaľ pre dobrodružnejšie povahy. Rozhodne ide o nevšedný zážitok, ktorý si rád zopakujem. Zakrátko mi už ukazuje pôdorys kaštieľa a vysvetľuje prestavbu z pôvodného renesančného kaštieľa zo 16.storočia na neskorobarokové sídlo s prvkami klasicizmu. Dozvedám sa, že masívnu prestavbu dal urobiť posledný Koháry, František Jozef. Práve on sa snažil zmeniť kaštieľ na klasicistický palác. Najviac z jeho premeny vidieť na čelnom krídle smerujúcom na námestie. Potom však prišiel požiar v roku 1829,  ktorý sa začal v stodole u gubárskeho cechmajstra Jána Števkoviča a v priebehu pár hodín bola celá Jelšava v plameňoch. Vyhorelo takmer celé mesto, zhorelo okolo 440 domov, evanjelický aj katolícky kostol, zvonice, škola, fara, mestský dom, aj stoličný dom pre vojsko. Jelšava mala v tom období najviac obyvateľov vo svojej histórii – až 4 075 obyvateľov. Dnes ich má o 700 menej. Prestavba kaštieľa sa po požiari stopla a stala sa z neho hospodársko – administratívna budova, sídlo lesného riaditeľstva, obydlie úradníkov a zamestnancov. Hlavné coburgovské šľachtické sídlo bolo totiž vo Svätom Antone. Coburgovci majetky zveľadovali počas prvej aj druhej svetovej vojny. (Viac sa tejto téme budem venovať v druhej časti reportáže.)

Situácia sa zmenila po skončení vojny, keď celý coburgovský majetok prepadol štátu, skonfiškovali ho. V kaštieli najskôr zriadili Štátnu horársku školu, neskôr aj Poľnohospodárske odborné učilište s internátom. Zadná časť kaštieľa bola dokonca obývaná rodinami s deťmi až do 70. rokov minulého storočia. Potom ich vysťahovali a objekt začal postupne chátrať. V 80. rokoch síce zrekonštruovali krov a osadili medenú strechu, ale tú nakoniec vandali rozkradli počas turbulentných čias neistoty po rozpade Československa.  Hrozilo, že pamiatka sa nadobro rozpadne. Prišiel však rok 2015 a odvtedy sa všetko zmenilo.  Dnes je rekonštrukcia v plnom prúde a už sa urobilo množstvo práce. Zrenovovali zničenú strechu, zregulovali odtok dažďovej vody, vyčistili dvor a izby, zaistili múry, pripojili vodu, elektrinu, plyn a kanalizáciu. Nedávno získali na obnovu a oživenie zadného krídla 1 milión z nórskych fondov. Chcú tu zriadiť zázemie pre Historicko-remeselné a ekologické centrum Gemera. Už teraz sa z toho stáva kultúrny stánok. Počas Vianoc sú tu trhy. Ruina sa zmenila na živú pamiatku a jej cieľom je sprístupniť kaštieľ verejnosti na ubytovanie a kultúrne centrum.  Osobne sa teším na unikátny projekt z dielne občianskeho združenia Čierne diery, ktoré systematicky mapuje chátrajúce pamiatky v zabudnutých regiónoch Slovenska a pomáha im rozvíjať turistický ruch.  Združenie si v pravom krídle kaštieľa prenajalo priestor a nainštalovalo drevené presklené bunky, ktoré budú slúžiť na zážitkové prenocovanie. Tu sa veci vyvíjajú správnym smerom, ale ako je to s ďalšími coburgovskými pamiatkami?

Občianske združenie Čierne diery tu majú výstavu o gemerských pamiatkach.

DRUHÁ ČASŤ 

Druhá časť reportáže Po stopách Coburgovcov bude pokračovať v Horehroní, kde som s pomocou miestnej architektky Veroniky mapoval poľovnícku chatu na Prednej hore, staré hámre, Ferdinantovu hutu na výrobu železa, robotnícke ubytovne, staré valcovne, parky, kostoly a mnoho ďalších zaujímavostí z tohto krásneho regiónu. O tom už nabudúce.

Ak sa vám reportáž páčila, prosím zdieľajte ju. Pomôžete tak regiónu aj kultúrnej pamiatke.

Dalšie 3 reportáže z Gemera o gotických pamiatkach nájdete na mojom webe.

I.časť Po stopách gotickej cesty v Gemeri I. – Úžasné nástenné fresky v Ochtinej.

II. Po stopách gotickej cesty II. – Pýcha a pád najmocnejšieho šľachtického rodu na Gemeri. Bubekovci.

III. Po stopách gotickej cesty III. Gemerské fresky čakajú na zápis do európskeho dedičstva. (Štítnik a Koceľovce)

• ← Najkrajšie cestovateľské zážitky zo Slovenska 2021 (6 tipov)
• ŽELEZNÁ CESTA II. – SLÁVA A PÁD RODU COBURGOVCOV (Železné dedičstvo Horehronia) →