Už dlhšie som chcel navštíviť nejakú balkánsku krajinu. Začal som sa o túto časť Európy bližšie zaujímať až po zhliadnutí nádherného cyklu 20 obrazov od Alfonsa Muchu. Jeho Slovanská epopej ma neskutočne očarila a doteraz to považujem za jedno z najkrajších secených diel sveta. Na obrazoch zobrazuje dejiny slovanských národov a teda aj územie Balkánu. A síce Albánci nemajú slovanský pôvod, kedže podľa historikov sú vraj potomkami starovekých Ilýrov, ale táto malá balkánska krajina o veľkosti Belgicka ma zaujala z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým preto, že krajina bola dlho izolovaná a turizmus sa tu ešte iba rozvíja. Daľším dôvodom je fakt, že Albánsko s nami zdieľa podobnú komunistickú históriu, čo ma obzvlášť zaujíma. Chcem aspoň z časti nakuknúť do súčasnej spoločnosti a vidieť presahy bývalého režimu, ktorý tu vládol až 45 rokov, presnejšie do roku 1991.  Navyše je to krajina cenovo veľmi dostupná, kde sa dá ideálne spojiť dovolenka pri Jadranskom mori a aktívna vysokohorská turistika v albánskych horách na severe.

CESTA DO BERATU

Sedíme v autobuse a míňame prvé budovy a ulice. Odchádzame z Tirany a mierime do mesta Berat, ktoré je zapísane v UNESCU. Opúšťame hlavný bulvár, kde sa nachádza množstvo kaviarní a domáci ľudia posedávajú, sledujúc ruch na ulici. Som z toho príjemne prekvapený. Až som mal pocit, že som niekde v  Taliansku. Spomenul som si na náš rozhovor s Vilou, prisťahovaľkyňou z Lotyšska. Býva tu už 7 rokov a vraví, že pre Albáncov sú hlavné 3 témy: “Káva, politika a futbal”. To je pre nich každodenné náboženstvo.  Prechádzame cez rušnú križovatku. Všade sú drahé mercedecy a BMWčká, ktoré silne kontrastujú s architektúrou na okolo. Autá trúbia, ľudia prechádzajú z jednej strany na druhú, z okna vidím komunistické paneláky, množstvo nedostavaných domov z ktorých trčia kovové roksory a smeti. Je ich tu veľa. Takmer na každej ulici sú nejaké smeti. V našom autobuse je extra človek, ktorý vyberá peniaze za lístok. Vodič iba šoféruje. S tým som sa naposledy stretol v Indii. Pozriem na mladého vyberača a on v tom momente vyhodí špinavý sáčok s odpadom von oknom na ulicu. Som z toho nemilo prekvapený, ale vravím si iný kraj iný mrav.

Môj pohľad z autobusu zaujme žena, ktorá sedí vedľa ruín starej zničenej budovy z tehál. Okolo nej sú roztrúsené kusy rozbitých kameňov a betónu, za jej chrbtom sa suší prádlo len tak povešané na kríkoch a ona si veselo počas horúceho dňa a veľkého ruchu na ulici štrikuje tričko. Bol to veľmi bizardný pohľad, pretože tá žena si tam pokojne štrikovala so svojimi ihlicami akoby sedela niekde v obývačke a sledovala nejakú telenovelu. Prišla mi, akoby tam fyzicky vôbec nebola.  To už sa ale nedá povedať o pouličných predavačoch telefónov. Tí tam boli určite fyzicky prítomní. Ich komunikáciu zdobila silná gestikulácia a malý stánoček s vyloženými Iphonmi. Mám pocit, že mať tu moderný telefón, drahé auto, značkové oblečenie a nosiť veľké zlaté reťiazky okolo krku tu znamená veľa. Akoby sa tým určoval sociálny status človeka. Pozrite mám na to, môžem si to dovoliť. Príde mi to dosť podobné ako na Slovensku v 90. rokoch. Aj u nás to tak bolo. U nás sa navyše nosili vojenské kanady a bombery.

MESTO BERAT

Berat je krásne staré mestečko s viac ako 2400 ročnou históriou. Známe je ako mesto “1001 okien.” Je to cestovateľská lahôdka. Minimum ľudí, úzke uličky pomedzi staré osmanské domy rozprestierajúce sa na dvoch brehoch rieky. Muslimská štvrť Mangalem na jednej strane a kresťanská štvrť Gorica na druhej. V obidvoch je atmosféra úplne iná. Mangalem je vystavené na skale, obkolesené starými pevnostnými hradbami. A práve tam sme sa vybrali. Cestou hore na skalu vôňali borovice a sladké figy.  Vstúpili sme do sveta starých osmanských čias, kde sa kedysi ulice prekypovali životom. Dnes je to už minulosť, dnes tu žije už iba pár ľudí. Z ničoho nič sa z uličky vynorila stará pani, ktorá nám odporučila navštíviť  starú rozpadnutú budovu. Vyberieme sa tam a stretneme Iľju.

Pozeráme na starú budovu v blízkosti hradieb a vravíme si, že tu by mohla byť dobrá reštaurácia. Predavač ovocia Iľja sa k nám hneď pristaví.  Hovorí: „ Here church, communist no church,  Enver Hodža restaurant.“ Pochopil som, že komunisti zničili kostol, respektíve ho prerobili na reštauráciu. “Very bad Enver Hodža.” „Here prison,” rukou ukáže na dieru v starých hradbách: „Communist era prison.“ Opäť rukou zamáva a hovorí: „Come, come“ a ukazuje na starú rozpadnutú budovu, kedysi slúžiacu ako reštauráciu. Vravím, si v duchu kráčajúc k dverám, kde tu je kostol? Hneď keď sme vošli dnu pocítil som malý zázrak.

Spodnú časť prízemia, ktorá slúžila ako jedáleň prerobili na Boží svätostánok. V strede stál drevený oltár a všade dookola boli rozvešané krásne ikony. Napriek tomu, že sú tu holé betónové steny to pôsobilo veľmi zbožne.  Iľja hovorí: „Sunday, 10 people here“ a ukáže na stoličky. „Come, come“ máva rukou nech ho nasledujem.  Zo šuplíka  vytiahne starý obrázok. Postaví sa vedľa mňa a s úsmevom v ruke drží fotku malého starého kostolíka. „Before the communist.“ Takmer nič z pôvodnej stavby už neostalo iba spomienka ľudí, ktorí si pamätajú , že namiesto opustenej reštaurácie s rozbitými oknami a spadnutou strechou tu kedysi stál krásny kostol.

Iľja mi začne ukazovať staré 300 ročné ikony. Visia na stenách ako nemí svedkovia a zároveň aj ako obete komunistickej politiky prezidenta Envera Hoxha, číta sa Hodžu.  Ten vyhlásil Albánsko prvou ateistickou krajinou na svete.  Vládol tu 45 rokov a počas jeho vlády sa staré kostoly, mešity, kláštory a inštitúcie zmenili na vojenské objekty,  školy, gymnázia a reštaurácie.  Zatvoril dokopy okolo 1300 kostolov a mešít. Opäť som sa presvedčil aký zločinecký a ideovo zvrátený režim to bol.  Iľja opatrne vytiahne starú bibliu a listuje. Počas komunizmu ste skončili vo väzení aj za držanie biblie a prejavy viery sa tvrdo trestali. Stačilo mať krížik na krku a už ste vy alebo rodina bola nejako potrestaná.  Počas panovania prezidenta bolo usmrtených okolo 7000 ľudí.  Neoficiálne čísla budú oveľa vyššie. Pretože už nik nevie povedať koľko ľudí zomrelo, keď budovalo  750 000 bunkrov, ktoré mali albánsky ľud chrániť pred inváziou západných kapitalistov.  Bunkre sú všade prítomné. Je ich vidieť na obyčajnom poli, ale aj v mestách.  Minulo sa na to šialene veľa peňazí, rovnako ako na podzemné bunkre, ktoré mali zase chrániť komunistických papalášov počas studenej vojny.

Boli to šialené časy a som rád, že žijem v našom slobodnom svete. Berat mi ukázal, že vieru tu nedokázal vymazať ani Ervan Hodža a jeho režim.  Nie je to ako stlačiť erase na klávesnici.  Viera sa len tak ľahko vymazať nedá, treba najskôr presvedčiť samého seba, pretrhnúť svoje korene a staré tradície. Nie je to ako jednoduché klamstvo. S týmto treba žiť a to nie je ľahké, pretože človek si to nesie každý deň so sebou. Zdá sa však, že tu nejakí kresťania aj napriek všetkým prenasledovaniam a nástrahám ostali. Pomaličky si prerábajú a nanovo budujú svoj starý chrám, kde kedysi chodili aj ich starí rodičia.   Prajem im veľa síl.  Slušne sme Iľjovi potriasli rukou a so slovom  „faleminderit”, čo znamená albánsky ďakujem sa vybrali von na ulicu. Albánsko ma rozhodne zaujímavú históriu.

Ak sa vám článok páčil, sledujte môj blog  a možno opäť prinesiem nejaký zaujímavý príbeh zo sveta. Vďaka za podporu. Prajem krásny deň.

• ← 5 krajín, 20 fotografií. Inšpirujte sa krásou cestovateľskej fotografie.
• Literárne pokušenia. Príbeh o “Osamelom človeku” časť 1. →