6 silných príbehov zachytených na 7-mich čiernobielych fotografiách.

1.)    Príbeh legendárneho Frantu.

Komunistický režim v Československu zavraždil približne 400 ľudí snažiacich sa prekročiť železnú oponu. Viac ako 250 000 politických oponentov bolo zatvorených v pracovných táboroch na ťažbu uránu. Človek na fotografii je jedným z nich. V bare, v malom mestečku v Slavonice na juhu Čiech, iba 2 km od rakúskych hraníc uzavrel pri pive dohodu,  že sa mu podarí prekročiť  železnú oponu tam a naspäť v jeden deň.  „A prekročím!“ zakričal pripitý Franta na celú krčmu a nikto mu neveril.  Smiali sa. On, Franta, sa predsa nenechá vysmiať. Ešte v ten večer sa celkom opitý, ale zato odvážny vybral k hraniciam, šomrajúc si, že jemu sa nikto smiať nebude.  Snaží sa preliezť ostnatý drôt, spadne na zem a zaspí na mokrej tráve. Pohraničné stráže ho tam nájdu a on dostane  4 roky väzenia za protištátnu činnosť. Bizarné? Áno, ale aj napriek tomu, že to bolo absolútne hlúpe chlapské gesto,  aj  on reprezentuje zabudnuté príbehy ľudí, ktorým komunistický režim zničil ich život.

2.) Uzbekistan, Buchara. Bývalí vojaci z okupácie 1968.

“Asalam alejkum,” zdravím dvoch pánov na ulici.  “Alejkum asalam. Atkuda ty?”odpovedajú mi otázkou. “Ya prijechal iz z Čechoslovakii.”

“Čechoslovakia? Ya znayu, ya tam sluzhil (slúžil), ya tam sluzhil. Praga, Bratislava, očen charašo,” odpovedá nadšene jeden z pánov.

“Kogda vy byli tam?” pýtam sa zvedavo. “1968 ya tam byl.” Ya tam sluzhil v 1971.”

“Kak eto bylo v Cechoslovakii?” neúnavne vyzvedám. “Očen charašo lyudi, charašoiy chelovek,” pochvaľujú si ľudí.

“Cto vy pomnite?” (Čo si pamätáte?)

“Slushaj: “Príšti stanice vystupovať” a zrazu sa všetci začneme smiať. Predstavte si, ten pán si pamätal zvučku z pražského metra. Pre nich to bol najdlhší pobyt v okupovanom Československu a na ďalekom Západe. Pre nás koniec nádejí na politickú zmenu, pre nich zážitok na celý život.

3.)    Budapešť,  Židovská ortodoxná synagóga.  

Jedna z najsmutnejších  častí maďarských dejín sa odohrala takmer na konci II. svetovej vojny. Maďarská fašistická vláda na čele s fanatickou antisemitskou Stranou šípových krížov poslala denne 15 000 Židov  do koncentračného tábora Auschwitz železnicou cez Košice.  Maďarskí fašisti sa k moci dostali v roku 1944 a od apríla do júla spolu s nacistami zavraždili viac ako 450 000 ľudí v priebehu 3 mesiacov! Strana šípových krížov otvorene a priamo realizovala vyvražďovacie akcie a výpravy v celom Maďarsku. Zavraždila približne 50 000 ľudí. V Budapešti zriadili geto a každú noc zastrelili stovky  ľudí pri brehu Dunaja.  Aj našu košickú sestru  Sáru Salkházi. Boli to časy silného národného nacionalizmu, inými slovami, keď Maďar zabíjal Maďara v mene rasovej čistky.

4.) Berlín. Dievčatko a Pamätník Holokaustu.

Jedna z najemotívnejších fotiek, aké som v poslednom čase urobil. Mladé dievča sa veselo hrá na skrývačku v betónovom labyrinte hrobov symbolizujúcich 6 miliónov zavraždených Židov nacistami. Silnejšiu fotku som v Berlíne ešte neurobil. Bezstarostnosť dievčiny na pozadí najväčšieho masakru v dejinách 20.stor.

5.) Gruzínsko,  ulice Gori.

8. augusta 2008 sa začal vojnový konflikt medzi Ruskom a Gruzínskom o Južné Osetsko a Abchádzko.  9. augusta Rusko zbombardovalo časť mesta Gori, ktoré je strategickou križovatkou v Gruzínsku a navyše sa tu narodil sám súdruh Stalin. Gori sa nachádza iba 60 km od hlavného mesta Tbilisi. Bombardovanie neprežilo 11 ľudí, stovky boli zranení  a tisíce ich nútene ušlo z domova. Mesto Rusi obsadili. Po krátkom krvavom konflikte sa z neho symbolicky stiahli 22. augusta 2008. Gruzínsky prezident Saakašvili ruskú inváziu prirovnal k Československu z 21. augusta v roku 1968. Fotka starej babky s vnúčatami z roku 2016 z bočnej ulice Gori mi pripomína krehkosť mieru, ktorý si bezstarostne užívame.

6.) Slovensko, Bratislava. 21. február 2018.

Zomreli dvaja ľudia. Popravení v ich vlastnom dome.  Ján Kuciak a Martina Kušnírová.  Ján rozpitvával pavučinu klamstiev a podvodov. Majstrovsky odkrýval  prepojenia vládnych predstaviteľov s mafiou, oligarchami a políciou. Zomrel. Našli ho mŕtveho.  Vražda sa nevyšetrila.  Slovensko v 50 mestách odvážne povstalo,  menilo sa, strachovalo sa o svoju budúcnosť.  Slovensko dnes už nie je na nohách, ale strach o budúcnosť má stále.  Fotografia ženy z námestia SNP z najväčšieho protivládneho protestu v dejinách Slovenska. Na pamätný deň 16.3.2018, keď  65 000 ľudí spievalo slovenskú hymnu nikdy nezabudnem. Stále mám zimomriavky.

1968 – 2018

Ak sa vám článok páčil a fotografie vás zaujali, pozdieľajte prosím jeho obsah. Vďaka za podporu. Prajem krásny deň.  

Share