„Ako dokážeme čítať vlastnú krajinu? Spoznáme krásu a hodnotu historických vecí, keď ich vidíme?“ Odpoveď na túto otázku aktuálne hľadám na Horehroní. Z coburgovského kaštieľa v Jelšave sa presúvam na Prednú horu, kde mal bulharský cár Ferdinand Coburg svoj poľovnícky zámoček. Miloval poľovačky a v blízkych lesoch strávil veľa času. Aký mal vzťah k našej krajine? Coburgovci tu vlastnili početné majetky a viac ako 200 rokov významne ovplyvňovali celý región, ich dedičstvo je tu roztrúsené po okolí a odkazuje na bývalú prosperitu a progres. Čo tu z neho zostalo?

Z auta si zvedavo obzerám miestny kraj s malými obcami, poliami kukurice a hustým lesom. Neviem nič o miestnej topografii, nepoznám tunajší terén, ani malebné obce s vychodenými cestičky v údoliach. Práve v nich však hľadám stratené spomienky, príbehy, ktoré pohltil čas. Chcem im vdýchnuť nový život.  Dejiny sa dajú čítať aj cez stavby. Kameň je trvácny, vydrží pôsobenie času. Prstami túžim ohmatať zvyšky starých hámrov, ruiny starej Ferdinandovej hute, cintoríny, kostoly, domy, paláce, kúrie, jednoducho všetko, čo poctivo budovali ľudské ruky z generácie našich starých a prastarých rodičov, bytostne prepojených s touto zemou. Koľko kvalitných budov tu vzniklo za čias monarchie a prvej republiky? Školy, úrady, banky, kaštiele, priemyselné budovy, robotnícke domy, cesty, to všetko prinášalo rozvoj a lepšiu perspektívu budúcnosti. Čo z toho dnes zostalo? Práve v takýchto menej rozvinutých regiónoch ľudia potrebujú novú inšpiráciu. Využiť potenciál z minulosti na zlepšenie prítomnosti. Kedy, keď nie teraz je potreba rozvíriť stojaté vody a začať s novými aktivitami. Ruiny sú dar a čím skôr si to uvedomíme, tým rýchlejšie dokážeme začať cestu k premene. Staré veci si zaslúžia druhý život. V miestnom kraji sa nevyznám a preto využijem znalosti lokálnych ľudí.

Poľovnícky zámoček na Prednej Hore

Na Prednej Hore stretávam Zuzanu Jóbovú, z krajskej organizácie cestovného ruchu Banskobystrického kraja a  architektku Veroniku Aschenbrierovú, ktorá sa dlhodobo venuje mapovaniu coburgovských pamiatok. Spolu s ďalšími dvomi lokál patriotmi založila občianske združenie Coburgovci na Slovensku. Ich snahou je zdokumentovať, zachrániť a nanovo rozpovedať bohatú históriu tohto rodu na našom území vo forme kultúrno-tematickej trasy, ktorá by odkrývala stopy železnej minulosti Horehronia a priniesla by nový potenciál pre rozvoj miestneho turizmu.

Spoločne vstupujeme do bývalého poľovníckeho zámočku na Prednej Hore. Miestna sprievodkyňa nám hovorí, že tento kúsok si bulharský cár Ferdinand vyhliadol na poľovníckej  výstave vo Viedni v roku 1909 a rozhodol sa ho kúpiť. Na tú dobu išlo o veľmi progresívnu drevenú stavbu, pretože ide o skladačku. Stavbu vo Viedni rozložili na kusy, vlakom ju tu previezli a v obci Muráň vyložili. Tu už čakali miestni furmani, ktorí jednotlivé kusy na vozoch vynosili až tu hore na Prednú Horu. Tu ich už čakali murované a pivničné základy. Stavbu takto opätovne zložili a Ferdinand ju mohol užívať. Dozvedáme sa, že medzi jeho celoživotné vášne patrilo poľovníctvo, botanika a cestovanie. Ovládal až 18 cudzích jazykov a na svoju dobu bol veľmi pokrokový. Absolvoval kurz riadenia lokomotívy, miloval železnice a známy bol aj pre svoju lásku k autám. Práve on doviezol na Slovensko prvý automobil. Mal drevené kolesá a niektorí starší ľudia z okolia Prednej Hory si ešte dodnes pamätajú ako po kraji jazdil na otvorenom aute a hádzal deťom cukríky. V poľovníckom salóniku sa dozvedáme, že každý rok musel uloviť nejakého hlucháňa, pretože mu miestna cigánka raz vyveštila, že v roku, v ktorom žiadneho neuloví zomrie. Dožil sa úctyhodných 87 rokov. V tom roku vraj zabudol zastreliť hlucháňa. Hneď vedľa poľovníckeho zámočku je ďalšia budova spätá s históriou rodu Coburgovcov. Kto dnes vie, že dnešný odborný liečebný ústav pre psychiatrických pacientov (OLÚP) mal byť pôvodne zimný palác, ktorý tu začal budovať cár v roku 1912? Budovu však kvôli chýbajúcim financiám nikdy nedokončil. Stála z nej približne polovica. Projekt zrealizovali až v 50. rokoch a komplex začal slúžiť ako tuberkulózne sanatórium.

Bulharský cár Ferdinand

Ferdinand sa stal bulharským cárom ako 26 ročný. Písal sa rok 1908, keď vo Velikom Tarnove prisahal na ústavu a dovtedy rozdrobené Bulharsko spojil a dosiahol jeho nezávislosť. Zaostalú chudobnú krajinu začal meniť, budoval infraštruktúru, železnice, ale jeho vláda netrvala dlho. Počas 1.svetovej vojny sa pridal na stranu Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Ako spojenec porazených mocností musel po prehratej vojne abdikovať. Začal žiť striedavo vo Viedni, v nemeckom Coburgu a na Slovensku. A práve tato časť je pre mňa najzaujímavejšia. Je totiž plná kontroverzií. Na jednej strane vidím človeka, filantropa, ktorý pomáhal miestnym ľudom, budoval železiarsky priemysel, zakladal robotnícke obce ako Pohorelskú Mašu, Polomku-Hámor, Zlatno, Vaľkovňu, dbal o kvalitu života a lesné hospodárstvo, zamestnával mnoho miestnych ľudí, budoval školy, zabezpečoval lekársku starostlivosť, v mnohých dedinách na Horehroní postavil a opravil kostoly. Na druhej strane tu máme excára, ktorý pozorne sledoval politickú a vojenskú situáciu na Slovensku počas II. svetovej vojny. So svojou pronemeckou politikou a s nástupom Hitlera k moci ho spájali určité nádeje a ilúzie. Zo začiatku bol jeho vzťah k nacistom pragmatický, keďže boli rozhodujúcim politickým faktorom na našom území a prinášali zmeny, ktoré chcel sám využiť. Rovnaký bol aj jeho vzťah k predstaviteľom Tisovej vlády, ktorí stáli na čele štátu, v ktorom mal svoje vlastné majetky a ktorých sa nemienil len tak ľahko vzdať. O mnohé prišiel hneď po vzniku Slovenského štátu, keď tie najlepšie časti coburgovských revírov dostali ako darček noví prominentní majitelia. Bez toho, aby to niekto s Ferdinandom konzultoval boli odovzdané nemeckému ministrovi zahraničných vecí Joachim von Ribbentropovi spolu s novým kaštieľom na Pustom poli. Muránsku planinu dostal zase ríšsky maršál Hermann Göring. Ribbentrop svoje lesy viackrát navštívil a traduje sa historka ako v pancierovom vlaku dorazil do Telgártu. Dlhý salónny vlak vítala vojenská pohotovosť, uniformovaní trubači trúbili na lesných rohoch a telgártske dievčatá v kroji s chlebom a soľou ukazovali slovenskú pohostinnosť. Ribbentrop ulovil niekoľkých jeleňov a spokojne sa vrátil do Nemecka. Luxusný vlak najskôr domácich ohúril, ale nekonečné „žranice a pitky“ vysokopostavených nemeckých pohlavárov nezanechali medzi ľuďmi dobrý dojem. Predtým zbožňovaní Nemci začali byť vnímaní kritickou optikou. V roku 1942 tu prišiel na poľovačku aj najvyšší veliteľ gestapa a Waffen SS Heinrich Himmler. Po dvoch dňoch neúspešného lovu sa vrátil do Berlína lietadlom zo Spišskej Novej Vsi. Podľa miestnych klebiet ostali na Horehroní po ich návštevách aj nejakí potomkovia. Ktože to už dnes vie?

Unikátny hámor v Zlatne

Presúvame sa do malej obce Zlatno, ktorou preteká potok, kde už v dávnej minulosti ľudia ryžovali zlato. Celá dolina sa volá Zlatnica. Práve tu mi chce Veronika ukázať unikátnu architektonickú pamiatku – Horný hámor, ktorý si pamätá staré časy spracovanie železa. Ide o časť železiarskeho areálu, ktorý patril rodine Coburgovcov. Celý areál tvoril horný a dolný závod, ktorý bol zbúraný koncom 19. stor. Horný závod sa prebudoval na výrobu žiaruvzdorných tehál a jedna zo stavieb pôvodného hámru zostala. Stojíme pred ňou a ja obdivujem estetické prvky tejto funkčnej budovy a zároveň počúvam výklad nadšenej architektky, ktorá mi približuje jej staré tajomstvá. Dozvedám sa, že v celej východnej časti Horehronia boli v minulosti menšie železiarne aj strojárenské podniky. V Zlatne a Vaľkovni vyrástli valcovne plechov a hámre. V neďalekej Švábolke vznikla v roku 1833 prvá moderná valcovňa plechu v Uhorsku. Boli tu postavené skujňovacie vyhne a haly na výrobu železných tyčí, koľajníc, úžitkových predmetov, liatinových krížov a mali tu aj vlastnú klincovňu. Kráčame vysokou trávou pomedzi kríky v snahe nájsť časti bývalého umelo vytvoreného koryta, kadiaľ v minulosti pretekala voda na pohon dreveného kolesa. Som nadšený. Milujem objavovať takéto neznáme kúsky histórie. Čo všetko by nám hámor vedel vyrozprávať? Určite by povedal, že unikátne priemyselné pamiatky sú u nás zabudnuté vo vrstvách prachu. Častokrát bez záujmu. Dnes je objekt využívaný ako sklad, ale počas komentovanej prehliadky „Nepoznanou Coburgovskou železnou cestou,” ktorú organizuje práve občianske združenie Coburgovci na Slovensku je možné dostať sa až do vnútra a spoznať architektúru starého hámru.

Cintorín, kde chcel byť bulharský cár pochovaný

Presúvame sa na blízky kopec s cintorínom. Práve takéto miesta mám rád, vždy majú v sebe ukrytú atmosféru starých čias. Všade je vysoká tráva, vonia to tu po poľných kvetoch a mnohé rastliny doslova prerastajú niektoré 150 ročné náhrobky. Prechádzam sa okolo nich, a prstami šúcham starú patinu z jedného liatinového kríža coburgovskej výroby. Celý hrob je ohradený zdobeným železným plotom. Pristavím sa pri ňom a čítam si mená bývalých baníkov, ktorí tu prichádzali až z ďalekého Nemecka a Rakúska. Na vrchu náhrobku majú banícky symbol dvoch prekrížených kladív. Zaujme ma krásny umelecky zdobený náhrobok, kde sú pochované sestry Fanny Goldbrunnerové z roku 1855. „Odkiaľ prišli? Aký tu mali život?“ To sa už asi nikdy nedozviem. Toto miesto má v sebe zvláštne čaro, je odtiaľto pekný výhľad na Kráľovu hoľu a ja s prekvapením zisťujem, že práve tu chcel byť bulharský cár Ferdinand Coburg pochovaný. Veronika mi predčíta znenie z epitafu na jeho sarkofágu. V tichosti sa započúvam do jej príjemného hlasu, ktorý výrazne prehlbuje silu tohto zážitku. Je to ako z nejakého filmu. Anekdota, o ktorej sa veľmi nevie.

„Predvčerom som vládol ako cár bulharský, včera putoval som ako vyhnanec a vodca   všetkých ctiteľov ochrancov prírody. Dnes ako unavený starec ležím v krypte Ľudovíta Augustína zúfalo túžiac, aby mojich desať kostí bolo zložených v Zlatne, v lone prekrásnej slovenskej prírody…“

Šalanda – národné kultúrne dedičstvo

Prichádzame do Novej Maše, kde sa nachádzajú hámornícke šalandy, teda byty, ktoré tu Coburgovci vybudovali pre pracujúci ľud v rámci ich Pohorelského železiarskeho komplexu. Ten patril k štyrom najvýznamnejším producentom železa vo vtedajšom Uhorsku. Celkovo, územie na dnešnom Slovensku pokrývalo až 60% dopytu železiarskych produktov pre celú rakúsko-uhorskú monarchiu. To znamená, že každý druhý kovový výrobok pochádzal z nášho územia. Boli sme „železným“ srdcom monarchie. V zlatých časoch, v období najväčšej prosperity tu Coburgovci zamestnávali takmer 500 ľudí. Šalandy sú pamiatky, ktoré sú zapísané na zozname nášho národného kultúrneho dedičstva. Aj keď boli šalandy ubytovaním pre chudobných a obyčajne šlo o jednoduché baraky, táto stavba je výnimkou. Oči vyštudovanej architektky vidia viac ako ja, a tak s nadšením počúvam jej zanietený výklad.  „Domáci nám raz umožnili vstup do objektu a architektonicky ide o veľmi zaujímavý počin. Každý dom mal vlastný vstup, horné poschodie má zachovanú drevenú pavlač s kruhovými stĺpmi s dreveným zábradlím. Vstupovalo z dvora spoločným točitým schodiskom.  Ide o vzácnu pamiatku priemyselného dedičstva Horehronia. Práve šalanda tvorila významnú súčasť celého výrobného areálu, pretože poskytovala ubytovanie robotníkom železiarní spolu s ich rodinami.“

Dozvedám sa, že šalanda bola súčasťou oveľa väčšieho komplexu objektov, ktorý sa rozrastal okolo Ferdinandovej huty. Dnes z nej stoja iba ruiny. Ideme k nim.  

Fotografia baníkov z bytu historickej šalandy v Novej Maši, ktorá bola nedávno požiarom zničená.

Ruina huty Ferdinand ako zdroj nápadu

Vstupujeme do bývalého objektu železiarskej huty Ferdinand, ktorá je pomenovaná po Ferdinandovi Jurajovi Coburgovi, ktorý v 19. stor. priniesol na územie Horehronia viaceré progresívne metódy spracovania železa. Dnes z nej stojí len kamenné torzo, niekoľko stien s opornými múrmi a vysoký komín. Prakticky ide o veľkú ruinu. V strede stavby vyrastá vysoký smrek. Čakám, kedy sa to tu celé rozpadne. Jedna časť oporného múru sa počas zimy rozsypala. Ťažko uveriť, že v 19. storočí bol areál Ferdinandovej hute v Novej Maši jednou z najpokrokovejších a architektonicky najzaujímavejších železiarskych komplexov na území Slovenska. Veronika vytiahne dobové fotografie a vysvetľuje mi, že súčasťou tejto vysokej pece so zlievarňou, boli aj sklady uhlia, budova vážnice, hámor s vodným náhonom a už spomínané hámornícke kolónie. Všetko tu bolo dômyselne premyslené s dôrazom na miestny terén.

„Práve tu pri huti Ferdinand som prišla s nápadom rekonštrukcie tejto pamiatky a začala sa venovať coburgovskému dedičstvu na Horehroní. Bola to moja diplomová práca. Vypracovala som projekt a postupne sa ku mne pridali ďalší miestni ľudia. Dnes sme traja a tvoríme Coburgovskú železnú cestu.“

Z Veroniky cítim obrovské nadšenie a vášeň pre obnovu týchto unikátnych horehronských pamiatok. Coburgovci tu zo zahraničia doniesli progres a inovácie, ale mnohé z toho zaniklo počas turbulentných udalostí svetových dejín. Začiatok 1. svetovej vojny, rozpad monarchie, vznik ČSR, strata pôvodných odbytísk, nedostatok uhlia a koksu. Rovnako významným dôvodom zániku slovenského železiarstva bol vplyv maďarského a českého kapitálu, podporený politickými záujmami v neprospech Slovenska. „Vyspelý český štát nezniesol konkurenciu ani slabšieho slovenského priemyslu,“ opisuje situáciu profesor Frák vo svojej knihe Zánik železiarskeho priemyslu na Gemeri. Celkovo už po 1.svetovej vojne tu bol cítiť veľký úpadok hamorníctva, pretože pece už neboli také výkonné, nebol dostatok surovín, hámre postihli veľké záplavy, mnohí robotníci pomreli počas vojny. Coburgovci zastavili prevádzky vo všetkých vysokých peciach v roku 1921, okrem jediného závodu v Trnave, kam premiestnili časť vybavenia.         

Pohorelská Maša a pamätník venovaný Jurajovi Coburgovi

Poslednou zastávkou je obec Pohorelská Maša, kde sídlilo riaditeľstvo železiarní a bolo to také administratívne centrum celej výroby. Najskôr prichádzame do krásneho zeleného parku s viac ako 150 ročnými lipami. Nachádza sa tu coburgovská kúria z polovice 19.storočia, kde sídlilo bývalé riaditeľstvo. V období socializmu tu bola pôrodnica, neskôr zdravotnícke centrum, dnes je bez využitia. Prázdna. Prechádzame sa areálom, ktorý už ani zďaleka nemá tie parametre bývalého aristokratického anglického parku. Coburgovci v ňom mali aj skalný vodopád, dnes mi do očí udrú skôr hrdzavé socialistické detské preliezky. Kaštieľ, ktorý dominoval celému parku a stojí hneď pri ceste bol počas socializmu prestavaný natoľko, že všetky jeho bývalé ozdobné elementy zmizli a prišiel o svoj pôvodný vzhľad. Najskôr sa z neho stal ústav sirôt a nevyliečiteľne chorých, dnes slúži pre mentálne znevýhodnených ľudí. Hneď vedľa neho stojí kostol. Opäť sa s prekvapením zisťujem, že Coburgovci sa starali aj duchovnú stránku svojich zamestnancov a v každej obci, kde mali hámre, buď opravili alebo postavili úplne nový kostol. Tak ako vo Vaľkovni, kde dnes vďaka nim stojí evanjelický chrám.  Keď Pohorelskú Mašu preťali koľaje železnice, Coburgovci si postavili vlastnú súkromnú zastávku v secesnom štýle. Stála tu dlho, až kým ju miestni postupne rozobrali na kusy a nepoužili ako vlastný stavebný materiál. Nič z nej neostalo.

Cestu po coburgovských pamiatkach zakončujeme pri liatinovom pavilóne od horehronských hámorníkov, ktorý ho  venovali svojmu zamestnávateľovi Ferdinandovi Jurajovi Coburgovi v roku 1841.

„ V okolitých obciach sa ľudia živili roľníctvom, nebolo tu veľa práce a mnohí odtiaľto utekali do Ameriky. Coburgovci tu priniesli nové možnosti, prácu a potrebný zárobok. Hámorníci sa im za to odvďačili týmto pamätníkom, ktorý ukazuje, že si ich miestni veľmi vážili.“  

Som nesmierne nadšený z toho, čo som zažil na železnej trase po stopách Coburgovcov. Ukazuje sa, ako málo vieme o pamiatkach v našich krajoch a koľko potenciálu sa tu ukrýva pre lepší rozvoj života miestnych obyvateľov, ich hrdosti na kultúrne dedičstvo a identitu regiónu.

Po dopísaný reportáže som sa dozvedel, že časť historickej šalandy kompletne vyhorela. Miestni ľudia prišli o svoj domov, kultúrne dedičstvo sa zničilo. Ak chcete prispieť na jej obnovu, môžete tak urobiť na stránke donio.sk  Stačí kliknúť na odkaz. Vopred ďakujem za každý príspevok.

 Ak sa vám reportáž páčila, prosím pošlite ju aj kamarátovi a inšpirujte ostatných. Možno spolu spoznáte železnú cestu na Horehroní. Ak máte záujem o takýto zážitok, prosím kontaktujte na Facebooku Coburgovci na Slovensku alebo na oficiálnej stránke regiónu Za horami za dolami. Stačí kliknúť na odkaz a presmeruje vás to. 

Ďakujem za spoluprácu Krajskej organizácii cestsovného ruchu Banskobystrický kraj Turizmus.

• ← ŽELEZNÁ CESTA I. – SLÁVA A PÁD RODU COBURGOVCOV. (Kaštieľ v Jelšave)
• PO STOPÁCH RAKÚSKO – UHORSKEJ MONARCHIE (Secesná Praha) I.časť →