Každý milovník diaľok to už aspoň raz na cestách zažil a ak nie, tak isto zažije. Keď sa samotársky túlame vyšliapanými horskými cestičkami, brodíme lesom, prekračujeme potoky, plavíme po riekach alebo vstupujeme cez veľkolepé brány do rôznych stredovekých miest, kde nasávame atmosféru úzkych uličiek, cudzie vône, miestnu architektúru, či pokojne sledujeme každodenný život domácich, tak práve v takýchto chvíľach mávame vnútornú potrebu sa s voľakým porozprávať, poradiť sa, žiada sa nám príjemný rozhovor s nejakým domorodcom. Nie je to však také jednoduché, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Ak sme v krajine, v ktorej sa rozpráva jazykom, ktorý neovládame, alebo sme hanbliví, či introverti. Vtedy sa nedá len tak niekoho na ulici zavliecť do rozhovoru. Človeka si treba dôkladne vytipovať. A práve tu sa dostávam ku koreňu veci. Som presvedčený, že každý, kto sám precestoval nejaký väčší kus cesty vie, nakoľko je monológ v ľudskej prirodzenosti. Monológ je dym nášho vnútorného ohňa. Vnútorná reč svrbí na jazyku. Treba nám oslovovať priestor, aby sme umelo vytvárali konverzáciu s okolitým svetom. Hovoriť nahlas a osamote je ako zhovárať sa s Bohom, ktorý je v nás. To mal vo zvyku Sokrates ako aj Luther.

Preto sa nehanbím nahlas priznať, že sa sám so sebou zhováram. Obyčajne počas ciest viac ako doma, ale aj tam, keď na mňa príde chvíľka varenia, či samoty. Vtedy sa spytujem samého seba a dávam si aj odpovede. Velebím svoje konanie, alebo ho naopak posielam do pekelných útrob. Mám tu obojpohlavnú schopnosť byť sám sebe poslucháčom. Politici, hudobníci, divadelníci a herci si roky budujú svoju divácku kulisu, ja si niekedy vystačím sám. Predpokladám, že mnohí ľudia takúto duchaplnosť nazývajú idiotizmom, ja to však beriem s nadhľadom a nezamýšľam sa veľmi nad tým, čo si iní o mne myslia. Veď povedzme si to na rovinu, kto sa aspoň raz v živote nerozprával sám so sebou.  Počas rozhovorov som síce nikdy nevynašiel lepšiu žiarovku, ani nenašiel liek na rakovinu, ale zato som prišiel na veľa iných vecí. Mám pocit, že nahlas vyslovené slovo nadobúda väčšiu silu, dôležitosť a razantnosť, už nekolíše v útrobách mysle, ale voľne sa kolembá vo vetre. Pripája sa k ostatným vysloveným prosbám a myšlienkam ľudí, ktoré sa k nám spätne vracajú ako bumerang. Vysielaš pozitívne vibrácie, rovnaké sa ti vrátia. Páči sa mi preto jedno výstižné anglické príslovie, ktoré hovorí: „Be careful what you wish for because you just might get it“. Príslovie je skutočne trefné. Treba si dávať pozor aj nato, o čom snívame a čo vyslovíme. Verím, že reálne sny sa dajú splniť. Snívam preto rád a často. Niektoré sa mi splnili až po 5 rokoch, iné skôr a niektoré ešte nie, ale je to len preto, lebo ich odkladám a nevenujem im patričnú pozornosť. Keď som mal možno 23 rokov napísal som si svoj vlastný list 12 prianí. Svoj bucket list. Za 5 rokov som si vyškrtol iba 4 veci. Nie je to veľa, ale sú to sny, ktoré sa nedajú splniť tak, že si ich kúpim v obchode. Treba na nich usilovne pracovať, byť vytrvalý a nevzdávať sa, nikdy a za žiadnych okolností.

Každý má sen, ale iba málo ľudí ho dokáže uskutočniť.

Každý má vášeň, ale iba málo ľudí ju dokáže zdieľať s ostatnými.

Olivier Blanc

• ← People are beautiful. Black and white photography.
• Motivácia. Poznaj 5 dôležitých vecí, ktoré cestovaním získavame! →