Príbeh mesta Ouro Preto, brazílskej Banskej Štiavnice. (fotoreportáž)

Dlho som sníval o návšteve tohto mesta. Jeho obrazy ma volali. Bolo to ako nenaplnená túžba, ktorá človeka ustavične zožiera, páli na hrudi a prenasleduje. Nech som robil čokoľvek, neustále som myslel iba na to, kedy už konečne uvidím majestátnosť tohto mesta. A teraz som tu. Kráčam jeho ulicami, nasávam jeho atmosféru, očami vpíjam do seba každý jeden obraz, jeho architektúru, každý detail výzdoby jeho veľkolepo stojacich kostolov. Obdivujem prácu starých majstrov, ktorí mesto vybudovali vo vysokých kopcoch s citom a zmyslom pre krásu.

Som ako špongia, nasávam do seba okolie. Biele domy zdobia pestré okenice s červenými tehlovými škridlami. Kamenné dláždené ulice, kované pouličné lampy a kostoly s barokovými sochami. Je to neuveriteľné, ale všade, kam sa pohnem, ocitnem sa obklopený  krásou: mestské divadlo – najstaršie v Brazílii, nádherné koloniálne paláce so zdobenými balkónmi a pôvabnými verandami, kamennými studňami a barokovými fontánami ako Chafariz dos Contos (fontána príbehov). Je to miestami až gýčová krása. Odkiaľ sa tu hlboko v horách vzala? Kto to mesto postavil? A prečo som o ňom nikdy predtým nepočul? Neustále ma prenasledovali tieto myšlienky, pretože sláva a veľkoleposť starých čias sú tu na každom kroku hmatateľné. Keď cestujem, je pre mňa dôležité, aby som nekĺzal iba po povrchu a neobdivoval len viditeľnú krásu, ten prvý odraz v zrkadle, ale aby som si vedel priblížiť ako mesto žilo, ako rozkvitalo a aký príbeh sa za ním skrýva. To ma vždy zaujíma. Sú totiž mestá, ktoré k nám ihneď prehovoria. A Ouro Preto je jedným z nich. Od prvého momentu živí moju zvedavosť a ženie moju intelektuálnu túžbu dozvedieť sa viac. Aký je teda príbeh Ouro Preta? Tejto brazílskej Kremnice či Banskej Štiavnice? Architektonicky je to čisté baroko, bez prísad. Niet tu žiadnych zbytočných vrstiev a moderných architektonických prímesí. Historicky pôsobí veľmi kompaktne. Ak si mesto predstavím ako živý organizmus, tak rušné ulice po ktorých kráčam, sú jeho tepnami a jeho bijúce srdce zase pulzuje na námestí Tiradentes. Dominuje mu stará radnica z 18.stor., odkiaľ guvernér v minulosti vládol viac ako 100 000 ľudom. Práve tu stretávam Filipa, miestneho študenta histórie, u ktorého som sa ubytoval. Je to mladý, priateľský Brazílčan s krátkymi fúzikmi, ktoré zvýrazňujú jeho intelekt. Sľúbil mi, že mi niečo ukáže. Jeho prvú vetu som si zapísal do denníka. Prekvapila ma.

„Tu uvidíš úplne inú Brazíliu. Všetci chodia iba do Ria de Janeiro, ale tu sa tvorili dejiny.“

 

Ouro Preto, v preklade znamená “čierne zlato.” Jeho výnimočná koloniálna minulosť spočíva v tom, že sa ako prvé mesto stalo strediskom banskej činnosti v Brazílii. Je to jedno z najkrajších miest v celej Južnej Amerike, ktoré v našich končinách takmer vôbec nepoznáme.

Aké sú symboly Brazílie?

Filip má pravdu, pretože človek si obyčajne pod exotickou Brazíliou predstaví ako prvé Rio, sochu Krista, pláž Copacabanu, futbal, sambu a Amazóniu. Určite nie Ouro Preto. Brazília je obrovský kolos a jeho krásne historické mestá sa strácajú v jej gigantickej rozlohe. Je to ako predstaviť si naše malé Slovensko bez Banskej Štiavnice. Obe mestá majú totiž banskú minulosť, ale zatiaľ čo u nás patrí Štiavnica medzi známe mestá, tu je to trochu inak. V konkurencii iných, oveľa známejších miest upadá do zabudnutia. Žiadny cudzinec si totiž na Ouro Preto nespomenie, nikomu sa nezjaví v jeho predstavách. V inej krajine by to bol blyštiaci klenot, ale tu leží celkom nepovšimnuté. A pritom je to jedno z najlepšie zachovaných koloniálnych miest v celej Južnej Amerike. Čas sa tu zastavil v 18.stor., kedy bolo Ouro Preto najväčším mestom v celom Novom svete. Nie New York, Buenos Aires, ani Rio de Janeiro, ale Ouro Preto. To udávalo trend. V období jeho rozkvetu, približne pred 300 rokmi, bolo najbohatším mestom na kontinente. Bolo okázalé, bohaté, veľkolepé a vyrástlo zo zlata. Áno, zlato bolo jeho hnacou silou. A človek si ľahko predstaví, čo dostatok zlata dokáže. Filip sa na mňa obráti a povie:

Ak chceš porozumieť Ouru Pretu, musíš navštíviť naše kostoly. Poď so mnou niečo ti ukážem.“

Stúpame hore kopcom úzkymi uličkami a zrazu sa zastavíme na malom námestí. Stojíme pred kostolom Igreja Matriz de Nossa Senhora do Pilar z roku 1712. Z vonku vyzerá ako typický barokový kostol s jednoduchou výzdobou, žiaden luxus. Všetko sa mení, keď vstúpime dnu. „Vau. To som ešte nevidel. Všade trblietajúce sa zlato,“ s údivom sa obzerám okolo seba. Filip sa na nás víťazoslávne usmieva a hovorí, že na jeho výzdobu bolo použitého viac ako 450 kg zlata. Prepychová výzdoba je tu všade, na stropoch, zlato sa leskne na oltároch, na obrazoch, na drevených stĺpoch, na barokových sochách svätých a anjelikoch s oblakmi. Rozhodne sa tu nešetrilo. Akoby sa kostol chcel priblížiť nebeským výšinám.Kvôli tomuto svetlu som uprosil šoféra autobusu nech zastaví na ceste a vyloží ma ďaleko od mesta. Odfotografoval som to a niekoľko kilometrov potom kráčal naspäť. Stálo to za to. Pohľad z bývalej pevnosti na námestie so starou radnicou, ktoré je pomenované podľa revolucionára Tiradenta. V 18.storočí ho tu popravili a neskôr sa z neho stal národný hrdina Brazílie.

 „Tento kostol je považovaný za najbohatší v celom Minas Gerais“ hovorí pyšne Filip.

Bola to dych vyrážajúca nádhera. Už dlho som nebol tak zhypnotizovaný pozemskou snahou zapáčiť sa nebesiam. Azda naposledy v sixtínskej kaplnke v Ríme. Postupne odhaľujeme ďalšiu zaujímavú kapitolu tohto mesta, ktoré ma neustále prekvapuje. Pri takom okázalom bohatstve ma napadali rôzne myšlienky. Márnosť, prepych, zbytočnosť. Mal som obrovskú chuť dostať sa mestu ešte viac pod kožu. Pochopiť ho. Filip nám začal rozprávať historky spojené s jeho krutou minulosťou. „Všetko zlato, čo tu vidíš bolo vyťažené otrokmi v našich baniach. Každé jedno kilo.“ Dozvedáme sa, že otrokov v Afrike pred plavbou najskôr pokrstili a potom ich nútili chodiť do kostola. Nemohli však vojsť do chrámovej lode a ani si sadnúť do lavice. Mohli iba stáť vzadu pri vchodových dverách. Ani som len netušil, akú hroznú časť z brazílskej histórie tu začneme odokrývať. Otrokárske obdobie v Brazílii. Nevedel som o ňom veľa, ale začalo ma to zaujímať. Keď sme vyšli z kostola von na svetlo, bol príjemný letný deň. Pred nami sa otvorila panoráma Ouro Preta s ďalšími 13 kostolmi a 20 zvonicami. Všetky krásne vybudované na kopcoch. Úžasný pohľad, ktorý človeka vynáša do výšok. Nasával som to očami, opíjal sa krásou a snažil sa to vryť hlboko do pamäti. Brazília je najväčšia katolícka krajina na svete a ja mám pocit, akoby sa celá jej religiozita zhmotnila práve do týchto chrámov, do tohto mesta, ktoré má toľko kostolov, že by ich mohlo rozdávať. Na 70 000 obyvateľov je to veľa. Viaceré z nich sú už iba nemými svedkami bývalej portugalskej koloniálnej nadvlády.

Pohľad na dominantný kostol Igreja do Matriz, pod ktorým sa rozlieva celé staré mesto plné barokových pamiatok. 

Malé námestia, zvonice, kaplnky, veže kostolov a strechy budov. Všadeprítomné výhľady na premyslenú urbanizáciu som neustále obdivoval. 

Keď sa našlo zlato, začal sa masový exodus obyvateľov

deň uprostred divočiny v 50.  ročnom snažení. A práve vtedy prichádza nečakaný objav. Jeden z mužov na brehu rieky Rio Velhas zrazu nájde prvé zrnká naplaveného zlata. Písal sa rok 1698.  Osud sa tak konečne unavil, zlomila ho ľudská trpezlivosť, šťastena si sadla na plecia odvážnych. Zlata je tu totiž dosť a je všade. Stačí zahrabať do zeme a ona bez boja vydáva svoje poklady. Je to objav storočia, ktorý rozpúta šialené peklo. Exodus. Zlatá horúčka sa práve spustila. Chlapi vložia zlaté kúsky do fliaš a prinesú ich do Ria de Janeiro a Salvadoru de Bahia. Správa o zlate, ktoré sa vyskytuje pod vrstvami piesku a dá sa ľahko vyťažiť z kremenej sute sa tak rýchlo rozšíri a o chvíľu aj v najposlednejšej osade v Brazílii vedia, že zem konečne otvorila svoje podzemné pokladnice. Zrazu sa rozhýbu masy. Blahobyt bol na dosah. Stačilo natiahnuť ruku a mohol z vás byť boháč. Kto by tomu odolal?

Rozdiel medzi Banskou Štiavnicou a brazílskym Ouro Preto

Vojaci opúšťajú baraky, obchodníci menia biznis, kňazi idú hľadať nové duše a námorníci sa menia na dobrodruhov. Prístavy ostávajú prázdne, na niektorých poliach nemá kto pracovať. Všetci chcú mať podiel na nečakanej koristi. Otrokárski baróni z cukrových a tabakových plantáží ženú svojich afrických otrokov po stovkách do hlbokého vnútrozemia. Informácia o zlate preskočí Atlantik a do Brazílie sa v priebehu 18. stor. presúva viac ako 600 000 Portugalčanov z Európy. Bol to chaos. Svet sa zbláznil. V priebehu 30 rokov populácia Ouro Preta vzrástla na 100 000 ľudí, viac ako kdekoľvek inde v Novom Svete. New York bol v tom čase populačne o polovicu menší a naša Banská Štiavnica mala v roku 1747 okolo 6000 až 8000 ľudí. Ale zatiaľ čo v Štiavnici sa vôbec prvýkrát na svete použil pušný prach (1627) pri dolovaní vzácnej rudy a kanalizácia bola normálnou súčasťou mesta, rovnako ako kúpele, pivovary, mlyny, paláce či kostoly, v Ouro Preto neboli vybudované ani len cesty. Bolo tu všade veľa zlata, ale nebol tu chlieb.

O tom ako to nakoniec celé dopadlo a aké paralely som v meste našiel s našou Banskou Štiavnicou a Majstrom Pavlom z Levoče nájdete v mojej knihe ÚŽAŠNÁ BRAZÍLIA. Tu na blogu vám chcem aspoň čiastočne priblížiť toto magické mesto pomocou mojich fotografií. Kto bude mať záujem o knižku môže ma kontaktovať  na emaily SlovakTraveller@gmail.com

Viac o knihe sa dozvieš tu Úžasná Brazília

Cena reportážnej knihy 18€  –  osobný odber Košice. Poštovné 2,10€ prvá trieda.

Úzke uličky a neustále stúpanie do kopca a klesanie, dá po celodennom kráčaní poriadne zabrať.  Malé zákutia, výhľady na okolie, lampa, kamenné dlaždené schody či škridľové strechy. Je radosť len tak nasávať atmosféru týchto malých uličiek a schodísk.Kontrast medzi starým a novým mestom. V popredí baroko a v pozadí moderná urbanistická architektúra.

Môžem s istotou napísať, že takmer 90 % všetkých ulíc sa končí na nejakom námestí s kostolom. Je tu takmer 70 barokových kostolov, kaplniek či zvoníc. Všetky sú vo vnútri krásne barokovo zdobené.  Stropná maľba Velebenie Panny Márie medzi anjelmi hudobníkmi na drevenom podklade v kostole sv. Františka.

Akoby to isté mesto vyzeralo v čiernobielej fotografii?

Tie malé chrobáky majú niečo do seba. Vzbudzujú vo mne atmosféru starých talianskych filmov avšak rušné ulice si dnes žijú svojím každodenným životom.

Na záver jedna usmiata fotografia autora. Ak sa vám moja fotoreportáž páčila a radi by ste si prečítali aj moje budúce príspevky, dajte prosím follow (Sledovať) na mojej FB stránke SlovakTraveller . Ak používate iba instragram, stačí kliknúť na obrázok smojou fotografiou  a presmeruje vás to na môj účet.

Vďaka za podporu, prajem príjemné čítanie a krásny deň.

Recenzia na knihu na Martinuse