Príbeh mesta Ouro Preto, brazílskej Banskej Štiavnice. (fotoreportáž)

Dlho som sníval o návšteve tohto mesta. Jeho obrazy ma volali. Bolo to ako nenaplnená túžba, ktorá človeka ustavične zožiera, páli na hrudi a prenasleduje. Nech som robil čokoľvek, neustále som myslel iba na to, kedy už konečne uvidím majestátnosť tohto mesta. A teraz som tu. Kráčam jeho ulicami, nasávam jeho atmosféru, očami vpíjam do seba každý jeden obraz, jeho architektúru, každý detail výzdoby jeho veľkolepo stojacich kostolov. Obdivujem prácu starých majstrov, ktorí mesto vybudovali vo vysokých kopcoch s citom a zmyslom pre krásu.

Som ako špongia, nasávam do seba okolie. Biele domy zdobia pestré okenice s červenými tehlovými škridlami. Kamenné dláždené ulice, kované pouličné lampy a kostoly s barokovými sochami. Je to neuveriteľné, ale všade, kam sa pohnem, ocitnem sa obklopený  krásou: mestské divadlo – najstaršie v Brazílii, nádherné koloniálne paláce so zdobenými balkónmi a pôvabnými verandami, kamennými studňami a barokovými fontánami ako Chafariz dos Contos (fontána príbehov). Je to miestami až gýčová krása. Odkiaľ sa tu hlboko v horách vzala? Kto to mesto postavil? A prečo som o ňom nikdy predtým nepočul? Neustále ma prenasledovali tieto myšlienky, pretože sláva a veľkoleposť starých čias sú tu na každom kroku hmatateľné. Keď cestujem, je pre mňa dôležité, aby som nekĺzal iba po povrchu a neobdivoval len viditeľnú krásu, ten prvý odraz v zrkadle, ale aby som si vedel priblížiť ako mesto žilo, ako rozkvitalo a aký príbeh sa za ním skrýva. To ma vždy zaujíma. Sú totiž mestá, ktoré k nám ihneď prehovoria. A Ouro Preto je jedným z nich. Od prvého momentu živí moju zvedavosť a ženie moju intelektuálnu túžbu dozvedieť sa viac. Aký je teda príbeh Ouro Preta? Tejto brazílskej Kremnice či Banskej Štiavnice? Architektonicky je to čisté baroko, bez prísad. Niet tu žiadnych zbytočných vrstiev a moderných architektonických prímesí. Historicky pôsobí veľmi kompaktne. Ak si mesto predstavím ako živý organizmus, tak rušné ulice po ktorých kráčam, sú jeho tepnami a jeho bijúce srdce zase pulzuje na námestí Tiradentes. Dominuje mu stará radnica z 18.stor., odkiaľ guvernér v minulosti vládol viac ako 100 000 ľudom. Práve tu stretávam Filipa, miestneho študenta histórie, u ktorého som sa ubytoval. Je to mladý, priateľský Brazílčan s krátkymi fúzikmi, ktoré zvýrazňujú jeho intelekt. Sľúbil mi, že mi niečo ukáže. Jeho prvú vetu som si zapísal do denníka. Prekvapila ma.

„Tu uvidíš úplne inú Brazíliu. Všetci chodia iba do Ria de Janeiro, ale tu sa tvorili dejiny.“

Filip má pravdu, pretože človek si obyčajne pod exotickou Brazíliou predstaví ako prvé Rio, sochu Krista, pláž Copacabanu, futbal, sambu a Amazóniu. Určite nie Ouro Preto. Brazília je obrovský kolos a jeho krásne historické mestá sa strácajú v jej gigantickej rozlohe. Je to ako predstaviť si naše malé Slovensko bez Banskej Štiavnice. Obe mestá majú totiž banskú minulosť, ale zatiaľ čo u nás patrí Štiavnica medzi známe mestá, tu je to trochu inak. V konkurencii iných, oveľa známejších miest upadá do zabudnutia. Žiadny cudzinec si totiž na Ouro Preto nespomenie, nikomu sa nezjaví v jeho predstavách. V inej krajine by to bol blyštiaci klenot, ale tu leží celkom nepovšimnuté. A pritom je to jedno z najlepšie zachovaných koloniálnych miest v celej Južnej Amerike. Čas sa tu zastavil v 18.stor., kedy bolo Ouro Preto najväčším mestom v celom Novom svete. Nie New York, Buenos Aires, ani Rio de Janeiro, ale Ouro Preto. To udávalo trend. V období jeho rozkvetu, približne pred 300 rokmi, bolo najbohatším mestom na kontinente. Bolo okázalé, bohaté, veľkolepé a vyrástlo zo zlata. Áno, zlato bolo jeho hnacou silou. A človek si ľahko predstaví, čo dostatok zlata dokáže. Filip sa na mňa obráti a povie:

Ak chceš porozumieť Ouru Pretu, musíš navštíviť naše kostoly. Poď so mnou niečo ti ukážem.“

O tom ako to nakoniec celé dopadlo a aké paralely som v meste našiel s našou Banskou Štiavnicou a Majstrom Pavlom z Levoče nájdete v mojej najnovšej 12 stranovej reportáži v časopise GEO. Tu na blogu vám chcem aspoň čiastočne priblížiť toto magické mesto pomocou mojich fotografií. Kto bude mať záujem o celú reportáž nájde ju v aktuálnom čísle magazínu GEO.

Ouro Preto, v preklade znamená “čierne zlato.” Jeho výnimočná koloniálna minulosť spočíva v tom, že sa ako prvé mesto stalo strediskom banskej činnosti v Brazílii. Je to jedno z najkrajších miest v celej Južnej Amerike, ktoré v našich končinách takmer vôbec nepoznáme.

Je postavené uprostred kopcov. Na konci 17. storočia sa tu našli obrovské zásoby zlata, ktoré sa dalo získať povrchovou ťažbou, vďaka čomu mesto enormne rýchlo rástlo.    Pohľad z bývalej pevnosti na námestie so starou radnicou, ktoré je pomenované podľa revolucionára Tiradenta. V 18.storočí ho tu popravili a neskôr sa z neho stal národný hrdina Brazílie.Kvôli tomuto svetlu som uprosil šoféra autobusu nech zastaví na ceste a vyloží ma ďaleko od mesta. Odfotografoval som to a niekoľko kilometrov potom kráčal naspäť. Stálo to za to.  Pohľad na dominantný kostol Igreja do Matriz, pod ktorým sa rozlieva celé staré mesto plné barokových pamiatok. 

Malé námestia, zvonice, kaplnky, veže kostolov a strechy budov. Všadeprítomné výhľady na premyslenú urbanizáciu som neustále obdivoval. Brazília kedysi patrila k popredným výrobcom chrobákov v celej v Južnej Amerike. Toto auto je tu ikonou starých čias zo 70. a 80. rokov. Dvakrát som sa v ňom viezol a bol to skutočne malý zážitok.

Tie malé chrobáky majú niečo do seba. Vzbudzujú vo mne atmosféru starých talianskych filmov.

Rušné ulice dnes žijú svojím každodenným životom.   Úzke uličky a neustále stúpanie do kopca a klesanie, dá po celodennom kráčaní poriadne zabrať.  Malé zákutia, výhľady na okolie, lampa, kamenné dlaždené schody či škridľové strechy. Je radosť len tak nasávať atmosféru týchto malých uličiek a schodísk.Kontrast medzi starým a novým mestom. V popredí baroko a v pozadí moderná urbanistická architektúra.

Môžem s istotou napísať, že takmer 90 % všetkých ulíc sa končí na nejakom námestí s kostolom. Je tu takmer 70 barokových kostolov, kaplniek či zvoníc. Všetky sú vo vnútri krásne barokovo zdobené.  Stropná maľba Velebenie Panny Márie medzi anjelmi hudobníkmi na drevenom podklade v kostole sv. Františka.

 

Akoby to isté mesto vyzeralo v čiernobielej fotografii?

Celú reportáž najdete na stránkach časopisu Geo do 20.januára.  Vychutnajte si Brazíliu počas lockdownu:-)

Na záver jedna usmiata fotografia autora. Ak sa vám moja fotoreportáž páčila a radi by ste si prečítali aj moje budúce príspevky, dajte prosím na mojej stránke SlovakTraveller sledovať na FB. Ak používate iba instragram, stačí kliknúť na obrázok smojou fotografiou  a presmeruje vás to na môj účet.

Vďaka za podporu, prajem príjemné čítanie a krásny deň.