Existujú mestá, ktoré nech vyslovíme v akomkoľvek jazyku, okamžite odhalia tak veľkolepú myšlienku, tak silnú historickú spomienku, že ktokoľvek počuje ich meno, ucíti ako sa mu podlamujú kolená. Jeruzalem je jedným z tých svätých miest, ktorý takmer vo všetkých svetových jazykoch vyvolá práve tento pocit. Jeruzalem, to je zbožnosť a svätosť, napätie a násilie. V stredoveku bol chápaný ako stred sveta a aj po viac ako 5000 ročnej histórii priťahuje pozornosť celosvetovej verejnosti. V uličkách Jeruzalema sa v priebehu dejín stretávali ľudia všetkých národností, jazyky sveta sa tu miešali a prelínali. Každý tu svojím spôsobom hľadal genia loci ukrytého v jeho starých kostoloch, mešitách, či synagógach. Veriaci kresťania kráčajú v stopách Ježiša Krista, židia sa modlia pri Múre nárekov a moslimovia v Zlatom dóme vzývajú Allaha. Je tu cítiť pokoru, pokánie, ale aj nenávisť a otvorený konflikt. Jeruzalem je magnet, ktorý priťahuje, je to politický sud pušného prachu, je to miesto, kde sa sústredí zbožnosť troch svetových náboženstiev. Jeruzalem znamená veľa pre obrovské množstvo ľudí, či už veriacich alebo aj tých bez vyznania. V jeho hradbách sa akoby v malom odohrali dejiny celého Blízkeho Východu. Jeruzalem je vôňa kadidla, orientálnych korenín, Jeruzalem je zvuk kostolných zvonov, volanie muezzína z minaretu a oslavy židovského rituálu bar micva. Jeruzalem je všetko a nič. V priebehu svojej existencie zažil mnoho rán, mnoho obliehaní, dobytí, znovudobytí a dvakrát bol dokonca úplne zničený. Napriek tomu dokázal prežiť. Podľa Židov zohral Jeruzalem kľúčovú úlohu pri zrodení sveta – v starom meste na Chrámovej hore podľa Talmudu Boh zobral do dlaní zem a stvoril z nej Adama, neskôr tu Abrahám mal obetovať svojho syna Izáka, kráľ Dávid tu zase postavil oltár a jeho syn, kráľ Šalamún tu vybudoval prvý chrám. Pre moslimov je Chrámová hora – (al Haram aš Šarif) tretím najposvätnejším miestom islámu a prorok Mohamed sa odtiaľ vydal na svoju nočnú cestu do neba. Na Chrámovej hore stojí aj tretia najposvätnejšia moslimská mešita al – Aksá, teda najvzdialenejšia. Ježišova posledná večera sa odohrala v Jeruzaleme, posledné modlitby predniesol v Getsemanskej záhrade, ukrižovaný bol na Golgote, kde dnes stojí chrám Božieho hrobu s Ježišovýcm hrobom. Čo slovo, to obrovský príbeh viery a utrpenia. Výnimočné postavenie Jeruzalema v priebehu ľudských dejín vytvorili aureolu, ktorú nemá žiadne iné mesto na svete. Pomocou mojej fotoreportáže vám chcem priblížiť aspoň kúsok z neuveriteľnej atmosféry, ktorou mesto ovplýva. Jeruzalém má mnoho tvári a podôb a ja som sa na počas svojich návštev snažil zachytiť  iba to, čo som v daný moment cítil. Moja zvedavosť, moje emócie, prekvapenie, radosť, údiv, či pokora k videnému svetu prechádzali z očí do fotoaparátu.

Jeruzalem je rozdelený na štyri časti. Kresťanskú, arménsku, židovskú a moslimskú štvrť.

Vitajte v kresťanskom Jeruzaleme!

 Chrám Božieho hrobu –  Do tohto chrámu som sa veľmi tešil, pretože osobne vnímam ako malý zázrak, že chrám tu stále stojí aj po viac ako 1700 rokoch, ktoré boli plné bojov, plienení, zničení a desiatok zemetrasení.  Keď si človek uvedomí jeho fascinujúcu históriu žasne nad stavbou, ktorú sa chystá navštíviť. Vždy tvrdím, že kto pozná históriu, díva sa na veci inými očami. Vzdelané oči  totiž vidia oveľa viac ako iba starodávny chrám či romantické ruiny stredovekých stavieb. Chrám Božieho hrobu je najvýznamnejšia pamiatka kresťanského sveta a preto si zaslúži zvýšenú pozornosť cestovateľov. Opisovať jeho históriu nejdem, zahltilo by to celý blog, iba z časti priblížim pár zaujímavostí, keďže podľa tradície bola práve tu, pod základmi kostola skala Kalvárie (Golgota), kde bol Kristus ukrižovaný. Tu niekde mal byť prázdny hrob Jozefa Arimatejského do ktorého uložili jeho telo. Rimania tieto pútne miesta z ranného kresťanstva za čias cisára Hadriána prekryli chrámom Jupitera a postavili tam sochu Venuše Isis. Prenasledovaní kresťania boli vtedy obviňovaní z najrôznejších a najabsurdnejších praktík. Rimania totiž veriacich Krista obviňovali z kanibalizmu, z pitia krvi novorodeniatok. Išlo zrejme o nepochopenú interpretáciu eucharistického obradu: “Kto nebude jesť moje telo a piť moju krv, nevstúpi do Kráľovstva nebeského.” Keď v roku 326 navštívila Jeruzalem matka Konštantína Veľkého, svätá Helena, mala vtedy 80 rokov a na jej podnet sa zbúral Jupiterov chrám a postavila prvá bazilika “Anastasis,” teda bazilika Vzkriesenia. Zrodil sa tak kresťanský Jeruzalem. V roku 614 chrám zničili Peržania, opäť sa však postavil. Keď v Egypte nastúpil na trón chalífa al Hákim, ktorý bol neskôr aj samotným islámom označený za kacíra vydal v roku 1009 rozkaz kompletne zničiť celý chrám aj s edikulou. Z pôvodnej konštatínskej baziliky ostala stáť iba apsida. Čo sa stalo s chrámom za čias križiakov? Ako spravovali chrám po Saladínovom dobytí Jeruzalema? Čo znamená Status quo z roku 1757 a koľko kresťanských cirkví spravuje baziliku Božieho hrobu? To už si treba samostatne doštudovať.Na chráme sú vyryté kríže ešte z križiackych čias. Stopy minulosti sú v meste všadeprítomné.   Emócie. Tie sú v Jeruzaleme prítomné. Hneď pri vstupe do chrámu leží Kameň pomazania, na ktorom mal podľa tradície Jozef z Arimatie pripraviť Ježišovo telo k uloženiu do hrobu.   Armémsky obrad s kadidlom a hlasným spevom pred edikulou Božieho hrobu.  Zimomriavky.  Vôňa kadidla sa šíri chrámom a rovnako ako šepot modlitieb v rôznych jazykoch. Pútnici z celého sveta sa tu naďalej stretávajú, aby prosili a ďakovali Bohu za prejavené milosti.   Etiópsky, respektíve kopský kňaz sa modlí ráno pri východe slnka na streche chrámu Božieho hrobu.   Kňazi žijú v takýchto malých celách na streche chrámu Božieho hrobu.  

2000 ročný olivovník v Getsemanskej záhrade. V evanjeliu podľa Matúša a Marka, ktoré sú písané v gréčtine, sa názov Getsemany, čo je odvodené z aramejského (Gaṯ-Šmānê), znamenajúce „olivový lis“. V Janovom evanjeliu sa o Getsemany  hovorí ako o kepos, teda „záhrade” alebo “sade“

Via Dolorosa – Krížova cesta naprieč jeruzalemskými uličkami.  Hrobka Panny Márie pod Olivovou horou.

Hrobka Panny Márie pod Olivovou horou. 

Chrám Páter Noster, kde Ježiš naučil učeníkov motlidbu Otčenáš. Dnes je tam kaplnka pokrýtá tabuľami s motlidbou Otčenáš, vo všetkých svetových jazykoch.

Vitajte v židovskom Jeruzaleme!

Pohľad na Múr Nárekov.

Múr nárekov je pozostatkom vonkajších hradieb jeruzalemského chrámu, ktoré nechal rozšíriť Herodes Veľký. Po zničení Jeruzalema rímskym vojskom počas židovskej vojny v roku 70, zostala väčšina múrov zborená, okrem Múru nárekov. Dnes je to najposvätnejšie miesto Židov a zároveň miestom smútku nad zničením Chrámu. K Múru nárekov prichádza mnoho pútnikov z celého sveta, aby tu vyslovili svoje modlitby, ktoré vkladajú do štrbín múru.

Prvá zmienka o smútočných modlitbách Židov na tomto mieste sa nachádza v rozprávaní pútnika z Bordeaux, ktorý do Jeruzalema dorazil v roku 333.

“Nachádzajú sa tu dveHadriánové sochy a neďaleko nich dierovaný kameň, ku ktorému každoročne prichádzajú Židia a pomazávajú ho olejom. So stonaním nad sebou nariekajú, trhajú svoje šaty, a tak odchádzajú.”

Dobytie Jeruzalema ako jedna z najdojemnejších kapitol jeruzalemských dejín

V roku 638 Jeruzalem dobyli moslimovia a Chrámovú horu očistili od nečistôt. Príchod sultána Umara ibn al Chattába do Jeruzalema je jeden z najkrajších a najdojemnejších kapitol jeruzalemských dejín, a ak by ich nepotvrdzovali oba pramene – kresťanské a moslimské, išlo by skôr o nejaké zbožné fantázijné prianie spisovateľa.  Chalíf Ummar, odetý do jednoduchého kočovníckeho odevu a kabátu plného záplat, sa stretáva s kresťanským patriarchom Sofroniom na Olivovej hore. Potom ako sa patriarcha ujistí, že život a majetok kresťanov ostane nedotknutí rovnako ako ich sväté miesta, vstupujú obaja spolu na starej ťave do mesta. Chalíf počas návštevy baziliky Božieho hrobu, ktorú Arabi nazývajú Al- Kijama “Vzkriesenie” zastihne hodina kanonickej modlitby, ktorú celú odriekal, aby zabránil tomu, aby si moslimovia chrám nárokovali.

Neskôr dovolil Židom bývať v Jeruzaleme a práve v tomto období vznikla tradícia modlitieb pri Múre nárekov pri Chrámovej hore.

Symbolická Kodeš ha- Kodašim, teda Sancta Sanctorum, tj.Veľsvätyňa, kde bola uložená Archa zmluvy.

Aj ja som tu nechal papierik s úprimnou vďakou. Je to posvätné miesto naplnené elektrizujúcou atmosférou zbožnosti. Múr nárekov je rozdelený na mužskú (väčšiu) a ženskú (menšiu) časť.  Sviatok bar micva – doslova „syn prikázania“, je židovský náboženský rituálny obrad, behom ktorého sa zo židovského chlapca stává nábožensky dospelý muž, ktorý na sebe príjma zodpovednosť za dodržiavanie micvot – prikázaní. Zároveň je chlapec prijatý za plnoprávneho člena náboženskej obce. 

Pohľad na archeologický park bývalého Dávidovho mesta, v pozadí mešita Al-Aksá na Chrámovej Hore.

Židovský cintorín na Olivovej hore je najstarší a najvýznamnejší cintorín v Jeruzaleme. Začalo sa tu pochovávať pred tromi tisíckami rokov, už v období Prvého chrámu, a pochováva sa tu doteraz. Na cintoríne sa nachádza vyše 150-tisíc hrobov z rôznych období.

Kidronské údolie medzi Olivovou horou a východnou stenou Chrámovej hory sa nazýva aj údolím Jóšafat. Mnoho Židov verí, že práve tu sa uskutoční Posledný súd ľudstva. Jóšafat v hebrejčine znamená „Boh bude súdiť “.

Zbrane sú v uliciach Jeruzalema rovnako ako v ďalších častiach Izraela normálnou a bežnou záležitosťou.

Židovský trh mimo staré hradby Jeruzalema, stojí rozhodne za návštevu. 

Vitajte v moslimskom Jeruzaleme!

Vstup do starého Jeruzalema Damašskou bránou. Nachádza sa na samom okraji arabského bazáru a trhoviska. Súčasná brána bola vybudovaná v roku 1542 osmanským sultánom Sulejmanom I.

Vstúpiť do Jeruzalema touto bránou znamená ocitnúť sa zase v inej atmosfére mesta a ruchu.   Páči sa mi dynamika pohybov na tomto zábere. Hlavný štyria aktéri fotografie sústredia svoju pozornosť na to isté, ale v detailoch na niečo iné. Má to svoju špeciálnu atmosféru. Chlapec túži po pečive, žena po jahodách a muž – “zastaví sa a kúpi to pečivo alebo nie?”  Kto by si od neho pomaranče nekúpil? Moslimská časť je rozhodne najživšia, najvoňavšia a najfotogenickejšia. Neviem ako sa volá táto streetfood dobrota, ale vytiahli ju priamo z pece pred nami. Chutila geniálne. Moslimská časť je plná vôní korenín, kadidla, jedla a sladkých koláčikov. 

CHRÁMOVÁ HORAZ Múru nárekov vedie veľká rampa na Chrámovú Horu, známu ako al Haram aš Šaríf (Vznešená svätyňa).  Vstup je povolený od 12:30 a po 1 hodine sa pre neveriacich zatvára. Otvorí sa opäť až ráno o 7:30- 10 hod. Tu človek zažije opäť iný svet. Judaizmus vystrieda islamská viera.  Na Chrámovej hore sa nachádza hneď niekoľko budov, ktoré stoja za pozornosť. Ako prvé uvidíte mešitu al Aksá, čo v preklade znamená „najvýchodnejšia.“ Ide o jednu z najstarších mešít na svete. V období križiackych výprav v ňom prebývali jeruzalemskí králi a neskôr ho používal rad templárov. Nazvali ho Templum Salomonis a používali ho ako sklad zbraní, kostol, kláštor a pevnosť. A práve vďaka tomu sa neskôr rozšírili legendy o svätom gráli a templároch, ktoré dodnes živia americké filmy.  Samozrejme najväčším lákadlom je Skalný dóm moslimami nazývaný Kubbat as Sachra. Táto prekrásna stavba postavená chalífom Abdulmalikom z roku 687- 691 má tak zaujímavú históriu, že by sa o nej dal napísať samostatný článok, rovnako ako celom komplexe na Chrámovej hore. Skalný dóm je asi najznámejšou pamiatkou Jeruzalema a bol postavený v rokoch 687 až 691 kalifom Abd al-Malikom. Moslimovia veria, že skala v centre Dómu je tá, po ktorej v roku 621 vystúpil Mohamed v sprievode anjela Gabriela na Nočnú cestu do neba. Tam sa radil s Mojžišom a pred návratom na zem dostal moslimské modlitby. V judaizme je skala miestom, kde Abrahám podstúpil skúšku, ktorá mala preveriť jeho oddanosť Bohu tým, že mal obetovať svojho syna Izáka. Táto skala bola pravdepodobne tou, na ktorej bola uložená Archa zmluvy počas prvého židovského chrámu. Rabínska legenda tiež hovorí, že tento kameň je základným kameňom celého sveta a je jeho stredom (odtiaľ jeho meno Even ha-štija – Základný kameň).

Takto nejako som vnímal Jeruzalem počas svojich návštev. Touto fotoreportážou som chcel vzdať hold jednému z najsvätejších, najfotogenickejších a najzbožnejších miest na svete. Je krásne sa aspoň raz v živote ponoriť do historického a kultúrneho bohatstva tohto mesta. Zážitky a emócie, ktoré si odtiaľto človek odnesie, si bude zaručene pamätať po zvyšok života. Všetkým cestovateľom, ktorí nad cestou premýšlajú, prajem, aby sa ich sny raz naplnili.

Ak sa vám portrét Jeruzalema páčil, napíšte mi do komentáru, či by ste sa tu niekedy šli pozrieť. Ak vás obsah obohatil a radi by ste mi pomohli, prosím pozdieľajte článok.  Ďakujem.

• ← Pre milovníkov portugalskej literatúry. Knižné tipy.
• Príbeh mesta Ouro Preto, brazílskej Banskej Štiavnice. (fotoreportáž) →