Táto zem je zúrodnená krvou baníkov a dnes hľadá nové ruky, ktoré by ju dokázali oživiť. Baníci tu po stáročia kutali diery a dolovali železo, meď, ale aj zlato a striebro, vďaka čomu patril Gemer medzi najbohatšie regióny v bývalej monarchii. Nachádzali sa tu jedny z najvýznamnejších ložísk vzácnych rúd v celej strednej Európe, ktoré dnes pripomína kultúrna trasa Slovenskej železnej cesty. Nie nadarmo tu v neďalekej Drnave odliali časť slávneho Széchenyiho reťazového mostu v Budapešti. Po období rozmachu a bohatstva prišiel prudký úpadok, z ktorého sa celý región doteraz nespamätal. Dnes to však nebude o železnej rude. Prišiel som tu hľadať ďalšie stopy gotickej cesty. Na Gemeri sa totiž nachádza jeden zo slovenských klenotov, unikát, ktorý by ste tu nečakali.

Prichádzam do mesta Štítnik, ktoré svoje slávne časy prežilo v minulosti. Atmosféra námestia vôbec nepripomína históriu, ktorá mestom pretiekla v priebehu storočí. Vystúpim z auta a okolo mňa prechádza skupinka mladých Rómov s mobilom, z ktorého na mňa nahlas kričí Rytmus. Ďalší sedia na neďalekých schodoch. Majú svoju pohodu. Na námestí, ktoré nepôsobí veľmi harmonicky parkuje iba pár áut a v krčme naľavo je plná terasa. Obláčiky dymu sa strácajú v hlučnom rozhovore. Nič nenasvedčuje tomu, že som v meste, ktoré  kedysi zohrávalo oveľa významnejšiu úlohu v celom gemerskom regióne.  Práve tu a v neďalekých hámrov v Ochtinej sa začalo rozvíjať hutníctvo na Slovensku. Štítnik patrí medzi prvé mestá, kde sa začala spracovávať železná ruda v celom Uhorsku. Najstaršie zmienky o ťažbe a spracovaní tohto kovu v uhorskom kráľovstve pochádzajú práve z tohto územia. Ako prví začali s vodným pohonom. To sú silné fakty. Štítnik sa stal významným strediskom bansko-hutníckeho a remeselného priemyslu a niekoľko budov na historickom námestí  pripomína,  že sa tu tvorili dejiny.  Kedysi ich bolo viac, ale bohužiaľ viaceré z nich padli za obeť nezmyselnej komunistickej asanácii v 70. rokoch, keď Štítnik rovnako ako mnohé iné slovenské mestá prišli o svoje historické časti a sieť starých ulíc. Veľakrát si vravím, že keby tie mestá vedeli plakať, tak by nás zatopili svojimi slzami. Tu by som jeho plač počul vedľa starej radnice, kde sa nachádzal jeden z najstarších domov, ktorý mal v rokokovej fasáde zamurovaný gotický portál. Mohla to byť krásna ukážka synkretizmu architektonických štýlov. Žiaľ, je to minulosť, zbúrali ho začiatkom 80. rokov. Aj slepému však do očí udrie krásna fasáda budovy so  starou drevenou bránou hneď vedľa cesty. Pôsobí dojmom rozpadajúcej sa pamiatky, zničený erb, lúpajúca sa omietka. Zastavím miestneho chalana, ktorý kráča práve okolo.

„Prosím ťa, čo je toto za budovu?“ zvedavo sa pýtam.

„Neviem, ale vzadu sa do nej vchádza a na dvore sa predávajú zemiaky,“ v rýchlosti mi odpovedá. Brána bola samozrejme zatvorená. Nikam sa nedalo dostať. Až neskôr si vygúglim, že ide o Šebekovu zemepanskú rokokovú  kúriu, ktorá je národnou pamiatkou. Pochádza z roku 1783 a je krásnou ukážkou rokoka, len v dezolátnom stave, ako po tureckom vpáde. Okná zdobia nádherné kované košovité mreže, zničený erb patril Bubekovskej vetve, tzv. pánom zo Štítnika, maďarsky Csetnekyovcom. Oni sú viac menej dôvod, prečo som v tomto meste. Títo bývalí páni Štítniku dali gotickými freskami vyzdobiť dominantný kostol na námestí, ktorého návštevu som si vopred dohodol s miestnou evanjelickou farárkou Jankou Ilčiskovou.

 Svet stredovekých fresiek v Štítniku

Vchádzam do kostola a ostávam stáť v nemom úžase. Je to neskutočný pocit. Človek celkom náhle a úplne nečakane opúšťa 21. storočie a akoby sa bránou v čase ponáral do stredoveku, kedy v Štítniku vládla šľachta a remeselné cechy. V 17. storočí bol Štítnik dokonca zaradený medzi významné strediská remeselníckej výroby, pracovalo tu až 120 rozličných remeselníckych dielní (kováči, baníci, mäsiari, obuvníci, výrobcovia oleja, súkenici,  zvonolejári atď. ) Len si predstavte tú bývalú atmosféru a ruch na námestí. Chcel by som to zažiť.

Miestna farárka Janka mi začne ukazovať jednotlivé motívy na stenách. Najskôr však zasvieti. „Chrám je najkrajší takto podvečer, keď sa rozsvietia svetlá.“ Dozvedám sa, že najstaršia zmienka o meste pochádza z roku 1243. Vtedy vznikol aj kostol. Vyrábali sa tu štíty pre kráľovské vojsko, pálilo čierne uhlie, spracúvalo železo, vyrábali strelné zbrane. Zvedavo počúvam výklad a ani neviem ako a zrazu obdivujem dve veci zároveň, krásne 600 ročné gotické fresky a veselú dušu farárky. Má nákazlivo dobrú náladu, iskrivé oči a elán. Ako hovorí: „Predchádzajúci farár tu bol 40 rokov, pomáhal počas vojny, ľudia si ho pamätali, schovával Židov, potom sa tu vystriedalo 14 farárov a potom som prišla ja. Upísala som sa na 10 rokov.“ Do kostola veľa ľudí nechodí, aktívnych veriacich je asi 30, komunizmus tu zanechal svoje stopy, ale to som zistil už v Ochtinej aj Plešivci. Tu sa situácia vďaka jej zanieteniu zlepšuje. Farárka vedie cirkevný zbor a nedávno tu mali dokonca konfirmáciu.

Presúvame sa k najstaršej gotike na východnej stene bočnej lode. Obdivujem apokalyptické scény, bielych jazdcov na koni, svätého Bartolomeja s červenou farbou a stiahnutou kožou prehodenou cez plece. Práve tu je použitá technika pravej fresky, typická pre Taliansko.

„Poďte, ukážem vám raritu. Pozrite sa na toto gotické okno. Vidíte tie kružnice, symbolizujú svetský motív 7 slobodných umení, tzv. Septem artes liberales. Nájdeme tam logiku, aritmetiku, gramatiku, rétoriku, astronómiu či muziku. Vidieť niečo podobné medzi biblickými motívmi je absolútna rarita. Druhé takéto zobrazenie nájdete v meste Lucca na juhu Talianska,“ s úžasom počúvam takéto zaujímavé príbehy a spojenia s talianskym umeleckým svetom. Taliani prišli do Štítnika a založili tu školu maliarstva, z čoho profitovali lokálni maliari. Možno sídlila v bývalej latinskej škole, ale to sa presne nevie. Príchod maliarov z Talianska sa odohrával v pozadí historických udalostí epických rozmerov.

Pri tomto pohľade človeku skutočne napadne Toskánsko, aj keď je od neho ďaleko. Medailóny znázorňujúce kupcov, či bohatých mešťanov. Najstaršia časť stredovekých fresiek. Nájdete tu v 3 vrstvách scény z ukrižovania, apokalyptického jazdca či svätého Bartolomeja. 

Svetský výjav Septem artes liberales, teda 7 slobodných umení.

Nádherný gotický rebrovitý strop.

Historické okienko o tom ako sa tu dostali talianski majstri.

Píše sa rok 1347. Vojsko uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého sa pohlo smerom na Apeninský polostrov. Veľkolepá výprava mala naspäť dobyť neapolské kráľovstvo a pomstiť smrť Andreja, Ľudovítovho brata, ktorého zavraždila jeho manželka neapolská kráľovná Joana.  Tá sa po smrti manžela rýchlo zosobášila so svojim bratrancom Luisom z Taranta, čím sa vojna začala. Uhorská armáda v počte 12 000 mužov postupuje bez konfliktov celým Talianskom. Viacerí uhorskí šľachtici sa vďaka tomu vôbec prvýkrát dostavajú do západnej Európy. V službách kráľa sa ho zúčastnili aj Juraj Bubek z Plešivca a neskôr aj Peter, pán zo Štítnika. Juraj mal na dvore kráľa Juraja veľmi významné postavenie, keďže viedol v jeho mene dôležité diplomatické rokovania s talianskymi pánmi z Ferrari a neskôr dokonca so samotným pápežom Klementom VI. z Avignonu. Len si teraz predstavte to niekoľko mesačné putovanie až do Neapola, to ohromenie, úžas, ktoré museli títo veľmoži zažívať pri spoznávaní talianskych miest, katedrál, či miestnej prírody a gastronómie. Kráľ Ľudovít nakoniec porazí neapolské vojsko a obsadí Neapol. Nie však na dlho, prichádza čierna smrť, mor, ktorý decimuje mesto za mestom, dedinu za dedinou. (Zomrie naň až polovica európskej populácie, približne 25 – 34 miliónov ľudí.) Kráľ preto svoju výpravu ruší a sťahuje sa naspäť do Uhorska. Spolu s ním sa vracajú aj uhorskí veľmoži. Tí bohatší z nich si najímajú  talianskych maliarov s pomocníkmi, ktorí rovnako utekajú pred morom, vojnami a hľadajú nové útočisko u bohatých zemepánov na Gemeri. Najskôr začnú s freskovou výzdobou rodového kostola Bubekovcov v Plešivci a potom v Štítniku. Nakoniec sa dojmy a inšpirácie z výpravy premietnu aj do ďalších kostolov (Ochtiná, Koceľovce) v Štítnickom panstve, vďaka čomu sa nám zachovajú ikonografické témy a unikátne zobrazenia v takej ucelenej podobe, aké nemá na Slovensku obdobu.

Združenie gotická cesta pomáha

„Kedy sa naposledy reštaurovali tieto fresky?“ pýtam sa so záujmom.

„Sú v pôvodnom stave, keď ich objavili v roku 1908, dovtedy boli zamaľované. Po reformácii ich evanjelici natreli na bielo, a tak ostali zakonzervované. Odvtedy sa s nimi nič nerobilo.“ Neuveriteľné. Spomínam si na svoje cesty po Gruzínsku, kde som chodil po kostoloch a objavoval freskovú výzdobu, netušiac, že podobnú krásu máme aj doma. Udržiavanie takejto katedrály musí byť finančne náročné.

„Veľmi nám pomáha občianske združenie Gotická cesta. Dve percentá z daní dávajú na opravu kostola, bez nich by sme ani strechu neopravili. Cez leto sprístupnili 13 kostolov na gotickej ceste. Prišiel rekordný počet návštevníkov.“

Neskôr sa dozvedám, že chalani zo združenia gotickej cesty pomáhajú obciam a cirkevným zborom nielen s financovaním, ale aj s administráciou projektov a grantov. Problém s rekonštrukciami je v nastavenom systéme. Ak zbor požiada o grant, je tam povinná spoluúčasť a pre takéto malé zbory je to nemysliteľná položka. Pri 140.000 € grante, ktorý potrebovali na opravu strechy je 5% spolufinancovanie likvidačné. Je to 7000 eur. Práve tu sa ukazuje význam geniálneho projektu mladých študentov architektúry, ktorí z vyzbieraných 2% daní pokrývajú tieto položky. Už od roku 2007 takto pomáhajú a opravujú počas leta zničené kostoly, čím zachraňujú naše kultúrne a historické dedičstvo. Aj vďaka ich iniciatíve  a spolupráci s Košickým a Banskobystrickým samosprávnym krajom sa dnes 12 gemerských kostolov usiluje o zápis do Európskeho dedičstva, čo sa doteraz nepodarilo žiadnej slovenskej pamiatke. Naše kostoly by sa tak dostali na prestížny zoznam, z ktorého stačí spomenúť habsburský cisársky palác vo Viedni, portugalskú univerzitu v Coimbre, či Akropolu v Aténach.

S farárkou sa prechádzame po interiéri a ja s otvorenými ústami nasávam ďalšie pikošky. Ako túto o bronzovej krstiteľnici z roku 1454. Vyrobil ju majster Pavol zo Spišskej Soboty, volali  ho Giovanni de la bombarde, lebo odlieval kanóny. V Strednej Európe vraj odlial najväčší bronzový kanón. Ako hovorí farárka: „Bol to macher!“  Zaujímajú ma aj drevené sedadlá. Sú totiž robené presne na zadok mecenášov, šľachticov, majstrov z cechu kováčov a baníkov. Každé miesto je odlišné. Sú to krásne detaily. Na záver návštevy debatíme o biblickom podobenstve s hrivnami, ktoré syn zakopal do zeme. Tu na freskovom výjave odovzdáva hrivny svojim poddaným šľachticom kráľ Žigmund Luxemburský. Páni v dobových renesančných odevoch, ktorí ich preberajú sú pravdepodobne páni zo Štítnika. Lúčime sa s poznaním, že každý z nás máme v sebe talenty, ktoré by sme mali rozvíjať. Príkladom nám môžu byť starí páni zo Štítnika, ktorí rozvíjali svoj majetok a zanechali nám plody svojej práce, dedičstvo ich talentov.

Miestna farárka Janka, ktorá je duchovnou pastorkou v tomto vzácnom kostole.

Výjav o hrivnách a podobonstvo o talentoch.

KOCEĽOVCE –  Gotické dvere do stredoveku 

Zo Štítnika je to iba kúsok do ďalšieho kostola v Koceľovciach. Gemer je plný malebných výhľadov, ide o vizuálne atraktívnu krajinu. Z okna auta si užívam pohľad na vežu kostola v Ochtinej, ktorý som navštívil začiatkom roka (reportáž z Ochtinej nájdete na konci článku). Aj tam sú prenádherné gotické fresky. Čoraz viac si uvedomujem ako sa mi Gemer dostáva pod kožu. Milujem Spiš, ale tu sa moja láska k Slovensku ešte viac prehlbuje. Sám zisťujem, koľko toho ešte neviem a čo všetko tu leží celkom nepoznané. Kostol v Koceľovciach bol opäť jedno veľké pohladenie po duši. Miestna mladá farárka Miluška nám s obrovským kľúčom otvorila kované dvere zo 16. storočia. Sú krásnou ukážkou zručností starých kováčskych majstrov. Celé presbytérium je pokryté freskami z roku 1360 – 80. Je to jedna z najucelenejších gotických malieb na Slovensku. Maľby sú všade.

„Ktorý výjav je váš najobľúbenejší?“pýtam sa zvedavo.

„To sa ma ešte nikto neopýtal. Ste prvý. Takto som sa nad tým ešte nezamýšľala. Prídete ešte raz a poviem vám,“ s úsmevom odpovedá Miluška.

Na jednotlivých maľbách je cítiť, že v minulosti bolo v tomto regióne obrovské bohatstvo. „Pozrite sa tu. Pôvodný kostol bol menší, čo dokazuje táto klenba, ale  ľuďom zjavne ostali peniaze, a tak ho ešte zväčšili. Tu vám ukážem jeden unikátny motív, ktorý nikde na Slovensku a možno ani v Strednej Európe neuvidíte. Pozrite hore naľavo. Mária a Alžbeta, obe sú na maľbe tehotné a v bruchu majú znázornené svoje deti. To je rarita. Kde vidíte niečo také?“ Tu, v tomto malom útulnom kostole ma celkom prirodzene napadne otázka, aké je tu byť farníkom. Dozvedám sa, že obec má 200 ľudí, z toho je 110 veriacich. Percentuálne zastúpenie je teda vysoké, do kostola chodí približne 30 ľudí. Plno mávajú nielen na Vianoce.

„Prvá bohoslužba bol zážitok. Doteraz mám zimomriavky, keď si na ten moment  spomeniem. Bolo to krásne. Bola som tu vyslaná z Rožňavy. Netušila som, aká krása sa tu ukrýva. Cítim sa privilegovaná kázať pri 700 ročných freskách. Pochádzam z okolia Bardejova, v dedine sme mali nový 10 ročný kostol. Tu je to celkom inak.“   

Opäť raz stretávam zanieteného človeka, ktorý je orientovaný na ľudí, nie je neprístupný, práve naopak, snaží sa ich získať na dobrú vec, pretože verí, že časom ľudia prídu aj do kostola. My sme nakoniec návštevu u mladej farárky Milušky ukončili pri káve na fare. A kde sa vám niečo také stane? Na Gemeri áno.

Mestá, rovnako ako ľudia majú svoj osud, svoju šťastenu. Niektoré na svoju slávnu éru iba čakajú, iné ju prežijú v minulosti a potom upadnú do zabudnutia. Stratia sa z verejného priestoru. Existujú, ale stanú sa iba tieňom svojho niekdajšieho významu. A ten, kto ich chce spoznať, musí najskôr očistiť prach ich starých spomienok, potom nájde poklad. Je na každom z nás, aby tieto staré spomienky z minulosti žili aj v súčasnosti. Som presvedčený, že starať sa o ne musia predovšetkým lokálni ľudia, či už je to tu na Gemeri alebo inde. Je to v našom záujme, veď koniec koncov je krásne žiť v meste, kde sa cítime dobre a na ktoré sme hrdí. Z mojej návštevy si odnášam obrovskú nádej, pretože som stretol miestnych, ktorí sú na správnom mieste.

Pôvodne som si chcel ísť pozrieť iba gotické fresky, ale nakoniec som dostal poriadnu dávku nefalšovanej ľudskej človečiny. Viac ako 600 ročné fresky, (ktoré ma samozrejme nadchli), ma očarili ľudia, ktorých som na svojej ceste stretol. V ich blízkosti som cítil, čo to znamená byť v živote zakotvený a v jednej harmónii žiť s prostredím.

Ak sa vám reportáž páčila a radi by ste si prečítali aj moje budúce príspevky, dajte prosím mojej stránke “like alebo sledovať na FB.” Ďakujem.

Ak máte chuť  podporiť prácu združenia gotická cesta, či už 2% z daní alebo iným spôsobom, nájdete ich na stránke gotickacesta.sk 

Prajem krásnu nedeľu a vďaka za podporu prípadným zdieľaním článku. Vážim si to.

• ← Skryté tajomstvá hodvábnej cesty. Púštna oáza v Otrare. Kazachstan. (Reportáž)
• Mozambický denník I. Beira, mesto, ktoré zničil cyklón Idai. →