KAPITOLA III.

Ako predstaviť človeka v jeho ľudskej telesnej podobe? V tom tajnom zrkadle, kde sa skrývame v našej úplnej nahote a hĺbke? V tom zrkadle, kde si takmer nikoho nepúšťame. Ak písanie vyjadruje úprimnú spoveď voči sebe, tak rovnako musím byť úprimný aj voči mojej tvoriacej sa postave. Pretože čitateľ by ihneď spoznal a to podľa mňa súvisí s akýmkoľvek umením jeho nepravdivý obraz či príbeh. Určitú zbabelosť, neúprimnosť, nerozhodnosť či lajdáctvo. Ak mám o niekom písať, musím to robiť svojim vnútorným hlasom. A nielen ja, ale každý čitateľ. Spoločne, samostatne. Ako sám Einstein hovorí ľudská predstavivosť je nekonečná. Na základe jeho slov nám teda stačí zatvoriť oči a zrakom modelovať jej telo, jej suchú postavu, ktorá sa pri silnom vetre láme ako konár, očami jemne skĺzať pohľadom po jej čiernych vlasoch, po jej tvrdých vráskach, malých sivých fúzikoch pod nosom a hnedých uštipačných očiach. Sledovať ako sa telo tvaruje na pleciach a bokoch, ktoré sa pri chôdzi prehýbajú ako kačka. Predstaviť si jej každučký ohyb či nerovnú krivku. Pohľadom zablúdiť aj na tú jazvu, ktorú má na kolene a ktorá ako jedna z mála pripomína hravé detstvo plné nádeje a snov. Bol to pád z bicykla na ktorom sa prvýkrát vozila. Tajne ho zobrala ocovi, pretože chcela byť dospelá. Keď spadla nebol tam nikto, kto by jej pomohol. S plačom a krvácajúcou ranou sa vrátila domov. Otec sa najskôr nahneval, ale potom ju utíšil a ranu očistil. Odvtedy však bicyklu neverí. Táto jej minulosť sa niekedy z ničoho nič zjaví a naplní ju spomienkami a nostalgiou. Vtedy jej je smutno a otupno.  Avšak tak ako každý človek má aj ona svoje malé radosti a potešenia. Vždy po práci sa zastaví na Hlavnej ulici a donekonečna zíza na výklad žiariaci šperkmi, zlatom a hodinkami. Len sa trošičku potrápiť, ako sama hovorí. Trocha seba trýzne ju vždy morálne povzbudí. Verí, že ak by raz vlastnila aspoň jeden zlatý šperk, ľudia by si ju konečne všimli, vážili a ona by ho s veľkou radosťou a hrdosťou neustále nosila. Necháme ju teda snívať, uvidíme čo to prinesie. Okrem toho má rada televíziu a rádio. To sú jej verní spoločníci. Hovorené slovo z rádia ju teší, keďže iba minimálne s okolím komunikuje. Rozhlasová redaktorka má príjemný teplý hlas a to ju upokojuje. Po večeroch pri ňom zaspáva.

Niekedy sa dozvie zaujímavé veci a počuje nové slová, ktorým nerozumie. Predvčerom to bolo „vnútorná tenzia“ a predtým zase „fortifikácia.“ Nevie si predstaviť, že by niekedy v živote mohla také slová použiť. Jej denná konverzácia obsahuje iba pár stoviek slov. Veľa toho totiž s ľuďmi nenahovorí. Nemá s kým. Je sama ako prst. Rodičia zomreli už dávno a priateľov nemá. Pre ľudí akoby neexistovala. Naučila sa žiť sama. Už prestala prosiť Boha o zaslanie nejakého partnera. Keďže neprichádzal, keď podľa nej už dávno mal, stratila svoju vieru a modlitba pre ňu už nie je dôležitá. Zvykla si na samotu a iba sem tam si povzdychne, že tie dni sú nejaké dlhé. Z duše neznáša prázdnotu nedieľ. Sú pre ňu predzvesťou nového týždňa. Vždy poobede sa dostaví  ten nepríjemný pocit, keď sa  nedeľa prehupne na pondelok. Vtedy posmešne zo svojho kresla povie: „Tak a už tu zase máme tu prekliatu pondelu.“ Minule to zase nazvala nedelok. Vtedy potrebuje iba jediné. Isť si zapáliť. Jej veľkou neresťou sú totiž cigarety. Nie je to pôžitkársky fajčiar, ale tuhý tuberák, ktorý ťahá jednu o druhej len aby zabil čas. Denne dokáže vyfajčiť aj 30 cigariet. Ak by ste vstúpili do jej bytu, prvé čo by vám do nosa udrelo by bol smrad popolníka. Akoby všade na strope  viseli ohorky z dofajčených cigariet. Len si to živo predstavte. Visiace ohorky namiesto žiaroviek. Všetko je nasiate od cigaretového dymu. Steny, záclony, gauč. Fajčí sa tu všade. Prázdne krabičky sú v koši, na stole v kuchyni, na balkóne a aj na záchode. Aj teraz  potrebuje prehltnúť ten nepríjemný pocit samoty. A tak stojí na balkóne a húli ako z komína.

KAPITOLA IV.

Myšlienky upriami na prácu. Jej úlohou je na verejných záchodoch zbierať peniaze za použitie WC. Je to na vlakovej stanici, kde sa pohybuje množstvo bizarných indivíduí a s ktorými sa z času na čas stretne. V práci rozdáva toaletný papier, mení mince a vydáva. Nie je tu priestor na dlhé rozhovory. Ľudia sa ponáhľajú a utekajú, aby sa neposrali. A o čom by sa s nimi aj mohla rozprávať. Každý človek má totiž už grimasu na tvári a netrpezlivo čaká na ten blažený pocit vyprázdnenia. Výdaj mincí je pre niekoho doslova utrpenie. A ona to veľmi dobre vie. Vyžíva sa preto v pomalom rátaní. Keď vidí, že človek to už doslova ťahá za sebou spoza rohu chodby, práve vtedy prichádza jej minúta dôležitosti. Berie to ako takú malú pomstu – odplatu spoločnosti, ktorá ju neprijala. Práve u tých čo majú najviac naponáhlo a netrpezlivo šúchajú nohami, prestupujú z miesta na miesto, začne pomaličky rátať mince a trhať papier. Nejedenkrát sa akože pomýli a začne odznova.  Vie, že ľudia to nevydržia, a tak jej nechajú niečo navyše. Privyrobí si tak pár eur na konci dňa. Vždy si hovorí, veď v tomto národe každý kradne, môžem teda aj ja. Raz jej jeden pán tak vynadal, pretože sa kvôli nej takmer posral. Pozrela sa na neho spoza svojho okienka a s posmešným úškrnom povedala: „A vy čo si o sebe myslíte? Po kom to tu kričíte? Nabudúce vás nepustím a basta. Ja robím robotu najlepšie ako viem. Vy mi tu do žiadnych primitívoch nebudete nadávať.“ Nie som ďaleko od pravdy, keď poviem, že naša postava nepreukazuje veľké prejavy súcitu. To od nej teda nečakajte. Jej duša už na pol skamenela. Málokde pocítila lásku. To teplé vrúcne objatie. Čo si za mlada nedostal, to ti neskôr chýba. Život bol na ňu až príliš tvrdý a rozdal jej kruté karty. Jej milujúceho otca komunisti zatvorili. Vraj počas režimu prevážal ľudí a listy do Rakúska a štátna polícia to zistila. Zatkli ho za protištátnu činnosť na 10 rokov a poslali do uránových baní v Lešeticiach, na Vojne. Po prepustení to už nebol otec. Bola to zlámaná troska, ktorá zomrela na následky tvrdej práce a uránového žiarenia. Stihol ho podobný osud ako tichý zástup miliónov ľudí v Československu, ktorým komunizmus nejakým spôsobom dokurvil život. Priamo alebo nepriamo. Matka, s ktorou nikdy nemala poriadny vzťah a ktorá jej neustále niečo vyčítala jej zobrala rakovina, keď mala 15 rokov. V mladom veku tak osirela. Pretĺkala sa väčšinou sama, iba sem tam jej niekto zo známych pomohol. Dlhé roky pracovala ako šička v jednom závode avšak ten sa po revolúcii zatvoril. Povrávalo sa, že ho niekto vytuneloval. Avšak ona rovnako ako aj ostatní ľudia z fabriky si stihla v tých emotívnych novembrových chvíľach, keď sa tvorili dejiny zo srdca zakričať hurá sloboda, spievajme a užívajme si naše plody slobody. Potom však prišiel silný úder, nečakaná facka od slobody, pretože zrazu bola dlho bez práce. Trvalo roky kým si nenašla novú prácu na verejných záchodoch.

Kapitola V. príde na svetlo sveta v pondelok vo večerných hodinách. 

Ak chceš vedieť ako bude príbeh pokračovať sleduj novinky na mojom webe. Veľa tvorivých síl prajem každému nech už robíte čokoľvek.

• ← Literárne pokušenia. Príbeh o “Osamelom človeku” časť 1.
• Po stopách velikánov. „Viedeň včerajška“ so Stefanom Zweigom. →