KAPITOLA I.

V mestách sa každý deň odohrávajú rôzne príbehy. Ľudské osudy sa v nich spájajú a zase oddeľujú. Rovnako ako dve molekuly. Vzniká z nich život s trieskajúcou silou, alebo zaniká. Príbeh, ktorý sa budem snažiť priblížiť bude o dvoch ľuďoch z mesta. Naše postavy sa zatiaľ nepoznajú, ale ja ako autor budem ich osud ohýbať a transformovať podľa svojej ľubovôle. Budúcnosť príbehu je teda neistá, zatiaľ sa odohráva iba v mojej mysli a ja sám ešte neviem akým smerom sa bude vyvíjať. Mám iba chuť písať. Nemajte mi to za zlé. Niekedy sa slova hrnú na jazyk. Chcú byť vypovedané. Tancujú v mojej hlave a jediný spôsob ako uvoľniť ich životodarnú silu je skúsiť zrežírovať pre nich malé tanečné predstavenie. Jednoducho povedané, obliecť ich do šatu nejakého príbehu, doslovne dať ich na papier. Verím, že čitateľ určite pozná ten omamný pocit, keď sám odkrýva tok nových neznámych myšlienok, vstrebáva ich a necháva sa nimi unášať.  Práve to som nedávno zažil. Cítil som ako sa ma myšlienky zmocňovali,  zo začiatku boli celkom beztvaré a iba potichu sa vynárali z hlbín mojej duše, avšak čoraz silnejšie si ako tečúca láva prerážali cestu z vnútorného kotla plného impulzivného vzrušenia. Postupne naberali na sile a po veľkolepej erupcii začala magma chladnúť,  získavala tvar a jednotlivé slová začali v mojej hrudi zvučať ako zvon. Vytvárali sa mi stále nové a nové obrazy, slová sa rytmicky spájali do viet a telo aj myseľ sa opájali tou krásnou omamnou rozkošou spôsobenou duchom tvorivosti. Vety zrazu prichádzali s ľahkosťou ako keď dirigent máva svojou dirigentskou paličkou a uvádza hudobné dielo do pohybu, rozozvučí husle, cimbál, violončelo a nakoniec celý orchester. Podotýkam teda, že rovnako aj tento príbeh bude iba výsledkom môjho postupného videnia a tvorenia.

Ako som už písal, slová ma svrbia na jazyku. Tlačia sa von. Ja osobne verím, že majú magickú silu. Dokážu k sebe pripojiť dve neznáme osoby a vytvoriť ľudské puto, ktorému hovoríme láska. Láska, ktorej zárodkom a začiatkom sú vždy nejaké slová. Preto majú pre mňa podmaňujúci význam. Je v nich jemnosť, úprimnosť, ale aj sila a energia. Dokážu podnietiť revolúciu, motivovať k veľkým činom, dokážu raniť, oklamať, ale aj potešiť  a úprimne rozosmiať človeka. Verím, že nahlas vyslovené slovo nadobúda väčšiu silu, ráznosť a razantnosť. Už nekolíše v útrobách mysle, ale razí si svoju vlastnú cestu. Vyslovené má svoju hranicu, myšlienka nie. Mojim hlavným materiálom bude teda slovo. Hodlám ho patrične využiť. Združím slová do viet a nechám odokryť ich skrytý zmysel presahujúci ich úbohú osamelú existenciu. A tak vznikne náš príbeh.  Slovo je teda aj čin. Môj jazyk bude ľahký, ale niekedy sa nechám zviesť pokušením a ozdobím opis šťavnatými slovesami  a adjektívami, chcem predsa prebudiť tú energiu slov, ktorá dokáže pretnúť vzduch a uviesť ich do pohybu. Obmedzím sa však na jednoduché vykreslenie príhod zo života, pretože materiál, ktorý v hlave nosím je až príliš prostý na nejaké dlhé opisy, ktoré by aj tak už teraz potenciálneho čitateľa odradili. O tom bude aj tento príbeh. Volá sa  „Osamelý človek.“

KAPITOLA II.

Ak existuje právo na výkrik, tak moja neúplná postava by mala kričať. Kričať a prosiť o trocha zľutovania a pozornosti, pretože práve teraz ju tvorím.  Chcem, aby čitateľ s postavou splynul, musí s ňou trpieť a smiať sa zároveň, musí ňou nasiaknuť ako zmočená handra na podlahu. Naša postava má v sebe iba letmý záblesk svetla. Slabo horiaci plamienok života. Dych ledva počuť, akoby ani naozaj nežila. Nie je to žiadna intelektuálka, ale osamelá duša v spoločnosti, ktorá nemá pre ňu pochopenie. Na ulici si ju nevšimnete. Prekĺzne vám pomedzi prsty. Splynie s prostredím. Nevrhne na zem veľký tieň. Je prostá rovnako ako jej život. A práve preto som si ju vybral. Aby som dal možnosť sebe aj čitateľom vcítiť sa aspoň na chvíľu do kože cudzieho človeka. Prevteliť sa do jedinca a odkryť jeho každodennosť. V tom je literatúra krásna. Dáva nám veľké pole pôsobnosti a využitia fantázie. Fantázie, ktorá sa valí ako živelná rieka s mohutnou silou a nepoznajúc hraníc presahuje všetko možné aj nemožné. 

Moja postava používa vágne slová, keďže jej vnútro je nahé ako nedokončená stavebná budova. Predstavte si studené betónové steny nejakej stavby. Železné tyče a ohnuté hrdzavé roxory trčia do prázdna. Holé steny ošľaháva zimný dážď a robotníci si v jej rohoch vykonávajú svoju potrebu. Taká je jej duša. Zmrzačená. Zlámaná životom, sklamaná, zatrpknutá, nedokončená a neúplná. Akoby jej chýbalo to materinské mlieko z detstva, tá životodarná esencia, ktorú jej matka dostatočne nedala. Jednoducho, chýba jej teplo. Je tvrdá a má to vpísané v tvári. Nos je malý, ale výrazný. Hnedé oči stratili tú jasnú energiu, ktorá v každom z nás kotví ako loď v prístave. Vlasy sú prefarbené na čierno. Vzdorovitá brada ju ťaží a žltá vycivená tvár vyzerá akoby bola vymodelovaná z lepkavého cesta. Nehybné líca sú tvrdé ako tmel. Úzke prísne pery okolo ktorých sa kopčekujú vrstvy nehybných vrások sú iba odtlačkom jej popudlivého ducha a životného trápenia. Je to typ človeka, ktorý vás vycicia z energie. Ak sa s ňou nedajbože pustíte do rozhovoru prebehne vám po tele chladný, lepkavý pocit, strasie vás, toľko negatívnej energie sa v nej nazbieralo za tie roky. Akoby sám diabol okolo nej číhal na svoju korisť. Slová jej syčia z úst a bude k nám prehovárať ústami hada.

Nie je to teda postava, ktorú si obľúbite a ktorú by ste vo svojej srdečnosti chceli objať. O politiku a spoločenské dianie sa veľmi nezaujíma, zvykne iba hovoriť: „Veľkí páni“ toho vždy veľa nasľubujú, ale iba málo sa urobí pre prostého človeka.“ Jej postava bude skôr nastoľovať otázky smerujúce k spoločnosti a sociálnym vzťahom jednotlivca. Niekedy nevie správne vyformovať svoje myšlienky a preto používa skôr skratky a rôzne jazykové perličky. Veci niekedy ani nepomenúva presnými slovami. Často zvykne byť zlostná, náladová a inokedy zase smutná. Verí, že je v tom trocha romantiky. Nemajme jej to ale za zlé, jej osud ju tak sformoval. Je taká osoba. Ak by náhodou dostala nápad opýtať sa samej seba: „Kam smeruje môj život? Čo mi robí radosť a čo od neho očakávam?“ určite by jej to vyrazilo dych. Pretože táto otázka vyvoláva potrebu a tú treba uspokojiť. A to ona nevie. Svoj život len tak prežíva. Kĺže po hladine rovnako ako dnešná povrchná spoločnosť a nepremýšľa nad tým, že zo života sa dá vyžmýkať oveľa viac. Treba sa však vybrať cestou tŕnistou a pre svoju myšlienku treba aj niečo obetovať. Sme až príliš pohodlní a možno to je dôvod, prečo ňou dnes kráča tak málo ľudí. Naša hrdinka teda nepozná ten výkrik lásky k životu. Žije a to je pre ňu dôležité. Klásť otázky je pre ňu ťažké, nájsť odpoveď a vyjadriť ju slovami zložité. Nato, aby pocítila chuť na zmenu svojho prežívania by musela dostať poriadnu ranu do žalúdka. Na vyvracanie. Na prebudenie. Na nový rozkvet.

Kapitola III. príde na svetlo sveta v piatok vo večerných hodinách. 

Ak chceš vedieť ako bude príbeh pokračovať sleduj novinky na mojom webe. Budem sa tešiť na tvoje reakcie.

• ← Reportáž z Albánska. Čo s 2400 ročným mestom Berat urobili komunisti.
• Literárne pokušenia – Príbeh o “Osamelom človeku” časť 2. →