Denník onkologického pacienta. O jedle a chuti.

„Nádor v hrubom čreve som mal 15 rokov. Až teraz mi vybrali kúsok čreva aj s nádorom. 41 rokov som pracoval v železiarňach. To mám odtiaľ. Niekedy aj o 1 ráno nás šéf budil a 8 hodín som mal pred sebou. To mám z toho. A šéfa som mal kozorožca. Bol tvrdohlavý, nič som mu nemohol povedať. Hneď hádka. Ja verím na znamenia a som úprimný, čo mám na jazyku, to na srdci. Inak vyrábam hračky pre deti z tvrdého dreva, ale teraz sa nedá. To chemo ma tak rozhádže, že sa nedokážem sústrediť. Chvála Bohu, že sa držia moje biele krvinky na dobrej hladine. Beriem vitamíny D, E aj serrapepktázu.“

Sedím ticho v čakárni v onkologickom ústave, čakám na svoj ranný odber krvi a počúvam silného zavalitého pána, ktorý je tu prvýkrát. Na jeden nádych vykladá svoj život neznámej žene sediacej na stoličke vedľa mňa. Je to kus chlapa, žiadna sušienka. Hlas má ako hrom, rozpráva energicky a človek by musel byť hluchý, aby ho nepočul.

O chvíľu ma zavolajú sestričky, ktoré za tie mesiace, čo tu chodím už poznám. Cez okienko vidím ako si vyberajú obedové menu. Dnes padla voľba na super burgery z top ponuky. Páči sa mi to. Usmievam sa na ne a oni na mňa. Sú skvelé. Ukazuje mi to tú normálnosť a pravidelnosť v našom živote. Veď aj ja by som si dal nejaký ten fajnový burger, ale viem, že dnes to možné nebude. Čaká ma totiž úplne iný jedálniček. Na dnešné menu mám ako predjedlo ihlu do žily, potom odber krvi a po dobrých výsledkoch ma ako hlavný chod čaká poriadna dávka chemického koktejlu. Ingrediencie sú starostlivo namiešané a rokmi overené mnohými zákazníkmi. Niektorí tu chodia dokonca pravidelne, iným, podobne ako mne tu stačí prísť raz za tri týždne. Každý podľa vlastnej chuti a preferencie. V tomto momente som v Košiciach lepšiu reštauráciu nenašiel. Mal by som tu zavolať Foodtips Košice, nech to spropaguje. Predsa len, aj my sme hladní a musíme tie naše nádoriky poriadne nasýtiť. Ešte by nás celých zožrali a to nikto nechce. Pravidelné stravovanie je v tomto prípade kľúčové. Ani ja sa tomu nebránim. Dokonca sa teším, keď už na mňa príde rad. V tomto smere máme oproti klasickým reštauráciám výhodu. Jedlo dostaneme hneď do žily. Žiadne zbytočné príbory, taniere a nezmyselne dlhé prežúvanie v ústach. Nie, nie. Tu sa na slastné mľaskanie a oblizovanie jazykom nehráme. Je nás tu veľa, a tak sa nato ide hneď priamo. Niet času na takéto civilizované formality. Sme tu miestom pokroku a práve do praxe uvádzame jedlo budúcnosti. Zákazníkov je stále viac a každý deň pribúdajú noví. Aj známa moderátorka Aneta P. sa k nám nedávno pridala. Okrem nej aj slávni americkí herci a herečky. Už vidím tu scénku z najnovšieho filmu. Čašník v bielom plášti prechádza pomedzi dav ľudí a kričí: „Dámy a páni, prosím pripravte sa, toto je jedlo 21.storočia.“ Celkom zákonite sa budú musieť prehodnotiť naše stravovacie návyky, inak vidím budúcnosť v žilách, v priamej konzumácii jedla. A keď už hovorím o tom jedle, zrazu ho cítim na jazyku. Lahodná chuť, akoby som žuval olovo. To mi práve tečie červená pollitrová ampulka. Je po nej nádherný červený moč. Také niečo človek zažije iba tu. Pri podávaní a konzumácii záleží na skúsenosti bielych plášťov. Je to o praxi podobne ako u šéfkuchárov. Ak sa jedlo rýchlo podá, jeho kovová chuť štípe až v nose. A to nie je príjemné. Avšak, tu sú tí najlepší z najlepších akých poznám. Sme v dobrých rukách. Sú ľudskí, majú k nám hladošom skvelý prístup, napriek tomu, že si denne zažijú niekoľko vypätých situácií. A o jednej takej situácii vám nabudúce napíšem. Zatiaľ sa nezabúdajte na seba usmievať, pretože je dôležité venovať sa aj sebe, svojmu telu a počúvať, čo nám hovorí, aké signály vysiela. U mňa to začalo obyčajnou únavou a malinkou hrčkou na krku.

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho prosím, pretože možno niekoho unaveného nakopne  a konečne sa rozhodne ísť k doktorovi vyšetriť. Vďaka.

Share