Včera som bol v Košiciach na Hlavnej ulici. Bolo tam odhadom okolo 1500- 2000 ľudí. Celý míting bol venovaný pamiatke Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.  Bolo to veľmi smutné, emotívne a empatické. Ľuďom nebolo veľmi do reči, ale aj tak v tej zime prišli. Tešilo ma, že niečo podobné sa deje aj v ďalších 60 mestách na Slovensku a vo svete. Spojili sa mestá v Európe  (Madrid, Berlín, Praha, Brno, Edinburg či Brusel) a spojili sa ľudia, aby úprimne prejavili spolupatričnosť rodine zosnulým. Spojili sa, aby prejavili smútok a lásku k človeku, k dvom ľudským bytostiam.  Na slovenskej spoločenskej scéne som niečo podobné ešte nikdy nezažil.  Je to veľký signál smerom hore a veľký symbol zjednotenia.  Stáť spolu v tú minútu ticha a myslieť na ich životné plány, blížiacu sa svadbu, na ich rodiny bolo veľmi silné. Už to pre mňa neboli neznámi ľudia z novín či televízie, ale niekto kto sa mi prihovára svojou  prácou a odkazom.  Symbolom, ktorý vytvorili.  Sú pre mňa symbolom pravdy, ktorú sa snažil Ján Kuciak svojou prácou odhaliť. Teší ma, že sme včera mohli verejne ich rodinám preukázať, že stojíme za nimi a nie je nám to jedno. Teší ma, že 60 miest na Slovensku ukázalo, že stojíme za demokraciou a slobodou slova, ktorú svojou novinárskou prácou reprezentoval práve Ján Kuciak. Pretože jeho hlas novinára som vnímal aj ako môj hlas. Ľudský život je to najcennejšie čo máme. Ničím sa nedá prevýšiť. Ich smrť by preto nemala byť zbytočná. Skutok sa stal a prekročilo to pomyselnú červenú čiaru. Pre mňa je to zlomový moment našej generácie. Ak na chvíľku nazrieme do našej nedávnej  histórie, tak zmenu spoločenských nálad a myslenia viackrát spôsobila práve smrť mladých ľudí.  Spomeňme si na tragické udalosti spojené s Jánom Opletalom počas nacizmu a Jánom Palachom počas komunizmu. Smrť študenta Opletala zapríčinila mobilizáciu spoločnosti proti nemeckej okupácii a 17.november bol na jeho počesť vyhlásený za svetový deň študentstva. Ján Palach zase obetoval svoj život, pretože zobral na svoje plecia celú tu frustráciu a rezignáciu vtedajšej spoločnosti po sovietskej okupácii Československa v 1968. V 1989 sa január začal protestnými demonštráciami proti režimu tzv. Palachovým týždňom, čo bol predstupeň Nežnej revolúcie. Ich smrť bola tragická, ale nezostala nepovšimnutá a nebola zbytočná.  Obaja sa navždy zapísali do našej histórie ako symbol obety a odporu voči vtedajším režimom.  Boli horiacimi fakľami, ktoré osvetľovali temnoty vtedajších dní.  Z celého srdca si prajem, aby smrť týchto dvoch mladých ľudí nebola zbytočná. Optimisticky si nahováram, že s našimi dejinami je symbolika čísla 8 až priveľmi úzko spojená – 1918,1938, 1968, 1989. A čo 2018?

Čo nám hovorí antický príbeh o Oidipovi

Na záver krátky exkurz do starovekého Grécka a jeho stále živého a aktuálneho odkazu pre našu súčasnú spoločnosť. Poznáte antický príbeh o Oidipovi od Sofokla? Ak nie, tu je kratučký text s podobnou symbolikou. Mladý Oidipus sa vybral na svoju cestu a v horách sa nečakane stretol s kočiarom, v ktorom sa viezol veľmož. Vznikla medzi nimi roztržka a Oidipus veľmoža zabil. Neskôr Oidipus porazil sfingu, stal sa kráľom Théb a manželom Jokasty. Čo Oidipus netušil, bol fakt, že muž, ktorého kedysi zabil v horách, bol jeho otec a žena s ktorou spí je jeho matka. Neskôr na jeho mesto a poddaných doľahli choroby, mor, neúroda, hlad a útrapy. Keď sa Oidipus dozvedel pravdu o tom, čo skutočne vykonal, pochopil, že on sám je vinný a zodpovedný za trápenie, ktoré trýzni jeho poddaných. Rozhodol sa konať. Jeho morálka mu to sama prikazovala. Sponou si vypichol oči a slepý odišiel z Théb. Oidipus síce nevedel, že spí s vlastnou matkou, ale keď pochopil o čo ide, pochopil závažnosť situácie, necítil sa byť čistý a nevinný. Nemohol uniesť pohľad na nešťastie, ktoré svojim správaním a vládnutím spôsobil a slepý odišiel z kráľovskej scény, slepý odišiel z Théb, aby už ďalej ľudí netrápil.

Keď dnes počujem tie reči z vládnucich kruhov a ich vnútornú obhajobu vlastnej pravdy, vravím si, že vďaka ich vládnutiu tu máme stále ten mor, stále nám zomierajú ľudia a my strácame ešte aj slobodu poukázať nato, že sa nám to nepáči. Náš Oidipus síce otca nezabil, ale naďalej chce stále vládnuť a vôbec si nechce vypichnúť oči a odísť z Théb.  Pretože, ak by mal skutočne zrak ako jeho poddaní, bol by zdesený tým, čo sa tu teraz deje. Dokedy bude teda vládnuť Thébam?

Na pamiatku Martinky Kušnírovej a Jana Kuciaka.

• ← Maroko – 7 miest, ktoré sa oplatí vidieť v kráľovskom Feze
• Košice – pochod za slušné Slovensko (fotogaléria) →