BRAZÍLIA I. – Po stopách kávových barónov. Reportáž z kávovej plantáže.
Je šesť hodín ráno. Starý rozheganý autobus stojí na zastávke v malom brazílskom mestečku Campestre v štáte Minas Gerais. Sedím v ňom sám cudzinec a asi 15 robotníkov, ktorí tak ako každý iný deň idú pracovať na kávovú plantáž. Pre mnohých z nich je desaťhodinové oberanie kávových bôbov na horúcom slnku jedinou možnosťou zárobku v širokom okolí. Tváre majú opálené, zvráskavené a ospalé. Ruky sú tvrdé a drsné. Viacerí majú oblečené špinavé košele, blúzy a obuté vysoké čižmy. Na hlavách sú zarazené klobúky či modré šiltovky so sieťkou na zátylku slúžiacou ako ochrana proti slnku. Sedia ticho, iba sem tam niekto niečo zamrmle. Mnohí z nich totiž popíjajú kávu a fajčia cigarety. Vzduchom sa šíri smrad z fajčenia, prachu, vôňa kávy a prepoteného starého oblečenia. Pri nohách majú položené veľké bandasky s vodou, obedárom a medzi kolenami obrovské sitá na kávu. Po chvíli vodič niečo zakričí a naštartuje. Zaprášený autobus sebou najskôr trhne a potom sa pomaly rozbehne. Cesta je červenohnedá a prašná. Okolie je kopcovité a plné vysadenej kávy. Do očí tak bije zelená farba kávovníkov. Káve sa na kopcoch dobre darí, keďže je blízko lesa, ktorý jej dodáva vlhkosť a vodu. Pokojným pohľadom sledujem všetko okolo seba a v duchu ďakujem pani Rose Márii Martins Alvesovej, ktorá pre mňa získala vstupné povolenie na prefektúre v meste Poços de Caldas. Na tejto plantáži chcem spoznať tajomstvo skrývajúce sa za fenoménom café do Brasil. Ako sa zrodil príbeh globálneho úspechu brazílskej kávy? Osvaldo, približne 60 ročný muž, ktorý dlhé roky pracuje na plantáži, mi opisuje svoje spojenie s kávou. „Žijem tu celý život a pestovanie kávy poznám od narodenia. Veľkú časť z toho čo tu vidíte, som vysadil týmito rukami.“ Pomaličky, ale s veľavravným gestom vďaky ich zdvihne na chvíľu do vzduchu. Zažratá špina pod kožou na dlani a medzi hrubými prstami je neklamným dôkazom tvrdej manuálnej práce. Otočí hlavu a pozrie sa von oknom na pravidelné rady nasadených kávovníkov. „Mladý krík začne rodiť kávu až po 3-4 rokoch. Musí sa pravidelne strihať a usmerňovať. Na farme je tak práca po celý rok.“ Medzi tým niekoľkokrát zastavujeme a naberáme ďalších chlapov. Zdravia sa kývnutím hlavy a sadajú si dozadu, kde sa veselo pustia do debaty. Vedia, že cesta na farmu bude trvať približne hodinu. „Už je neskorý september a preto sa zberá ďalej od mesta,“ povie Osvaldo a pokračuje s výkladom. „Strom kávovníka sa po 10.rokoch zreže a vytrhne aj s koreňmi. S nimi máme vždy najväčšie problémy. Na staré miesto potom nasadíme nový krík, ktorý bude rodiť viac kávy so silnejšou a čerstvejšou arómou.“ Medzi starými chlapmi je aj niekoľko žien a celkom mladé dievča. Na prste má obrúčku. Pozerám sa na ňu a premýšľam koľko rokov zo svojej mladosti ešte stratí prácou na farme? Aké hlboké budú jej vrásky, keď to tu opustí? V okolí malého mestečka totiž nie je veľa práce na výber a každý je rád, že má zamestnanie. 
AKO SA Z BRAZÍLIE ZRODILA KÁVOVÁ VEĽMOC
Prvá várka chlapov vystúpila a postupne sa stráca v zelenom mori banánovníkov. Tých je tu v okolí plantáže neúrekom. Chlapi si mačetami odsekávajú zelené strapce banánov, ktoré neskôr zabalia do novín a o pár dní im na poli dozrejú. Postupujeme ešte kúsok ďalej, až zrazu autobus zastaví. „Estamos aqui“ (Sme na mieste), zakričí šofér autobusu. Všetci vyskočia a pustia sa pomaličky do práce. Osvaldo si nasadzuje rukavice, berie plachtu z vrecoviny a začne mi vysvetľovať. „Plachta sa rozloží na zem z oboch strán kávovníka a upevní pri koreňoch. Potom rukami trháš všetky bobule smerom k svojmu telu a púšťaš ich aj s listami na zem. Zbierame všetky bobule. Žlté, červené aj zelené.“ V jeho podaní to vyzerá veľmi jednoducho. Plachta sa mu postupne plní a rýchlo sa presúva k novým kríkom. Pustím sa do práce, keďže toto nie je žiadny turistický výlet, ale normálny pracovný deň. Na moje prekvapenie to ide zo začiatku celkom ľahko, ale približne po pol hodine už cítim každý konárik, keďže nemám rukavice. Všetko sa mi zarezáva do dlaní. Pozriem sa okolo seba a nie každý zberač má rukavice. Ich skúsené dlane sú už na tvrdú prácu zvyknuté. Na chvíľu som prestal trhať a uvedomil si, že som ešte neochutnal čerstvé plody kávovníka. Bolo načase to zmeniť! Vyhliadol som si krásny žltý strapec a do úst vložil niekoľko zrelých bobúľ. Šupka v ktorej sú obalené zrnká kávy sa dá predsa jesť. Na jazyku som zrazu pocítil príjemnú sladko – trpkú chuť. Chutilo mi to. Čo ma však najviac prekvapilo bol fakt, že napriek tomu, že som sa nachádzal uprostred rozľahlej kávovej plantáže, necítil som žiadnu vôňu. Absolútne nič. Mal som zažitú romantickú predstavu, že keď sa budem prechádzať cez kávovú plantáž s tisícmi kríkov, musím cítiť vôňu tohto najaromatickejšieho nápoja na svete. Veľmi som sa mýlil. Kávová bobuľa si všetko svoje tajomstvo ukrýva vo svojom zrnku. Všetka jej nádherná vôňa a prospešné látky sa otvoria až počas praženia. A tak síce môj zrak pohľadom skúmal monotónnosť zelenej farby kríkov zoradených v rade ako šíky vojakov, ale môj čuch z toho nemal žiadne potešenie.
Po chvíli prichádza šofér autobusu, Alfonso. Usmievavý, priateľský chlapík, ktorý má okrem šoférovania na starosť aj bezpečnosť. Chce sa s neznámym Európanom rozprávať. Prezrádza mi, že robotníci nepracujú za hodinovú mzdu, ale úkolovo. Za týždeň odrobia približne 44 hodín. Za každé nazbierané 60 kg vrece, dostanú 22 brazílskych realov (8,5 €). Niektorí za deň zvládnu aj dvojnásobok, vždy záleží od sadu a radu, v ktorom sa zbiera. Pracujú buď samostatne, alebo v skupinkách. Zárobok si potom rozdelia na polovicu. Výplatu majú každý týždeň. Alfonso sa na otázku, prečo nezbiera aj on, len usmeje. „Pracoval som niekoľko rokov ako zberač, ale pred pár rokmi som si urobil kurz bezpečnosti pri práci v Belo Horizonte a odvtedy tu pracujem ako šofér a dohliadam na ľudí. Mám viac zodpovednosti, ale je to lepšie ako zber.“ Nato si vytiahne jednu ušúľanú cigaretu a zapáli si. Spokojnosť na jeho tvári hovorí za všetko. Do rúk si nazbiera čierne a žlté bôby a pokračuje: „Káva, ktorá sa tu zbiera sa volá Assis a Mantissa. Mantissa na základe svojej chuti, kvality a arómy bola v roku 2011 ohodnotená ako 3. najlepšia káva na svete. Z Ria de Janeiro a São Paolo sa vyváža do Talianska a iných štátov Európy. Brazília je najväčší producent kávy na svete,“ chváli sa Alfonso a rukami si do vzduchu vyhadzuje kúsky kávových bôbov. Brazília je posledných 150 rokov najväčším producentom kávy na svete (v súčasnosti ročne vyprodukuje 2,7 milióna ton). Najskôr sa káva pestovala na severe, v regiónoch Amazónie a Maranhão spolu s cukrovou trstinou a tabakom, postupne však putovala na juh a okolo roku 1770 sa usídlila v kopcovitej oblasti Tijuca v Rio de Janeiro. Dopyt rástol, a tak sa mata atlantica – atlantický prales, vysekával hlbšie a hlbšie a neustále ustupoval snahe nájsť čo najúrodnejšiu pôdu. Nakoniec si káva podmanila celú provinciu São Paolo. Práve tu hlboko vo vnútrozemí bohatá červená pôda dosahovala až 4-krát vyššiu produkciu ako v Riu. Neskôr sa rozšírila aj do provincie Minas Gerais. Oblasti, kde sa práve nachádzam a ktorá je približne tak veľká ako celé Francúzsko. Dnes sú práve tieto dve oblasti najväčšími producentmi kávy v Brazílii. 
KÁVA – ČIERNY DIKTÁTOR BRAZÍLSKEJ EKONOMIKY
Iróniou je, že z malého prisťahovalca sa tu nakoniec stal veľký diktátor, ktorý riadil takmer celú brazílsku ekonomiku v 19. stor. Na jej obchodnej hodnote stála a padala prosperita a ekonomická budúcnosť Brazílie. To ona, káva, v prístavnom meste Santos diktovala smer lodiam do ďalekých európskych a amerických prístavov, to ona, určovala ceny na všetkých svetových trhoch. Keď jej cena rástla, hlavne v období kávového boomu v rokoch 1830 – 1850, tak sa jej brazílsky podiel na svetovej produkcii vyšplhal až na 40%. Práve vtedy sa krajina oficiálne stala najväčším výrobcom kávy na svete. Prekonala Kubu a ostrov Santo Domingo. Navyše, po prvýkrát v brazílskej histórii prekonala káva export cukru a bavlny, ktoré boli dlhodobo najdôležitejšie exportné obchodné komodity. Produkcia rástla a na začiatku 20. stor. už mala Brazília takmer vlastný monopol, pretože medzinárodné trhy s kávou zásobovala až 80 percentami svetového dopytu. Keď bola nadprodukcia, ako v roku 1932, vláda jednoducho rozhodla, že od farmárov vykúpi 14 miliónov vriec s jediným zámerom – zničiť ich. Polovica produkcie bola hodená cez palubu lodí a utopená v oceáne alebo zhorela ako palivo v lokomotíve. Všetko kvôli tomu, aby vláda stabilizovala klesajúcu cenu kávy na svetových trhoch. „Čierne zlato“ prinášalo bohatstvo a profit, kvôli nemu sa budovali nové prístavy, železnice, zlepšovala infraštruktúra, nakupovali stroje a technika, stavali krásne sklady či prepychové vily kávových barónov. Vysoké dvojposchodové haciendas či fazendas do café zdobené krásnymi stropnými maľbami, luxusným vyrezávaným nábytkom zo stromov jacaranda, masívnymi stolmi či policami ohýbajúcimi sa pod ťarchou strieborných tanierov a mís. Tento luxus mal však aj svoju odvrátenú stranu. Zanechával po sebe krvavú stopu. Pretože nato, aby ste takúto prosperitu dosiahli, potrebujete pracovité ruky, tisíce, státisíce ba priam až milióny pracovitých rúk. Kde ich títo bohatí veľkostatkári, títo kávoví baróni našli? Na opačnej strane Atlantiku. V ebenovej Afrike.
KÁVA A OTROCTVO
Áno, bola to ona, káva, ktorá násilne zotročila viac ako 1,5 milióna ľudí. Hlavne Západná a Centrálna časť Afriky (oblasť Konga, Angoly, Gambie, Pobrežia Slonoviny, Senegalu) slúžila v období zámorských objavov medzi 16. – 19. stor. ako bezodná zásobáreň ľudských životov. Z približne 9,5 milióna ľudí chytených v Afrike a privezených do Nového sveta zakotvilo viac ako 6 milióna v prístave v Rio de Janeiro a Salvadore de Bahia. Je to 10 krát viac ako v USA, ktoré sa nám pravdepodobne ako prvé spoja s otrokárskym systémom. Najväčší dopyt bol v polovici 19. storočia, keď tu deportovali viac ako 50 000 otrokov ročne.(kniha Slavery in Brasil) V tom čase bolo v Brazílii viac Afričanov ako Európanov. Zatiaľ čo sa v luxusných európskych kaviarňach popíjala lahodná káva, Afriku v jej mene ľudsky drancovali. Málo sa o tom píše, ale Portugalci začali na území Brazílie vôbec s prvým moderným plantážnym otrokárskym systémom na americkom kontinente. Brazília je zároveň poslednou krajinou v južnej a severnej Amerike, kde sa otroctvo zrušilo. Jeden z hlavných dôvodov, prečo sa tak stalo až na konci 19. stor. (r. 1888), treba hľadať práve v globálnom náraste pitia kávy a z neho prichádzajúceho profitu.
OBED NA KÁVOVEJ PLANTÁŽI
Prichádza ku mne Luís Carlos. Jeho pokojná chôdza, výraz tváre a tmavá pokožka pútajú môj zrak. Niektorí ľudia majú život vpísaný tak hlboko v tvári, že už iba letmý pohľad na nich človeka núti k tomu, aby s nimi z čírej zvedavosti prehodil kus reči. Dozvedám sa, že pochádza zo Slavadoru a prišiel tu pracovať na 3 mesiace. Inak Luís celkom tichý chlapík. Má svoj pracovný rytmus a nedá sa vyrušovať mojimi otázkami. Jeho pokožka je tmavá ako eben a vyzerá ako potomok afrických otrokov. Ak by som zatvoril oči a cestoval v čase do minulosti, pri pohľade na neho si viem živo predstaviť, ako tu stovky otrokov oberajú kávové bobule. Vidím ako v bielych plátených košeliach prenášajú plné vrecia na svojich pleciach a nakladajú ich na mulice. Tie ich odnášajú až k vozom, kde ich iní otroci prekladajú na konský povoz, ktorý ich odnesie až do prístavu Santos. Tam by sa po spracovaní naložili na loď a exportovali do sveta. Luís si po chvíli začne pospevovať príjemnú melancholickú pieseň a do rúk zoberie sito, pomocou ktorého rýchlo oddeľuje listy a nepotrebnú špinu od bobúľ. Zrazu vzduchom lieta nespočetné množstvo kávových bobúľ a ja si v duchu predstavujem ľudí sediacich v kaviarni so šálkou čerstvej kávy. Čo všetko tomu predchádza sa človek dozvie až na tomto mieste. Koľko potu a námahy. Zrazu sa z ničoho nič všetci nahrnú pod veľký strom. Zvedavo sa pýtam, čo sa deje?
„Vamos almocar,“(Ideme obedovať) odpovedá pokojne Luís. Zmetene sa dívam na hodinky. Veď je 10 hodín! Čudné! Začína sa teda obedňajšia prestávka. Chlapi a ženy si vyložia svoje obedáre a pustia sa do jedla. Sledujem čo majú pripravené. Vôňa mäsa, ryže a fazule sa začne ťahať pomedzi sady. Kombinácia týchto troch jedál je v Brazílii alfou a omegou. Pod konármi vysokého stromu všetci pokojne sedia a vychutnávajú si prestávku. Niektorí si šúľajú cigarety do obalu z kukuričného listu. S nožom si do svojich tvrdých dlaní narežú pásiky tabaku z hrubej tabakovej tyčinky. Požmolia ich medzi prstami a potom vložia do kukuričného listu. Geraldo mi jednu ponúkol, a tak s úsmevom fajčím s ním. Popíjame pritom kávu a jeme olivy. Naučil som sa, že Brazílčania pijú kávu vždy veľmi sladkú a navyše tu v Minas Gerais je typické piť café com leite (kávu s mliekom). 
U BOHATÉHO FARMÁRA
Vyberieme sa späť k autobusu, keď mi Alfonso povie. “Vai comigo. Eu quero te introduzir meu bom amigo“ (Poď so mnou. Chcem ti predstaviť môjho dobrého priateľa.”) O chvíľu nato už vstupujem na pozemok farmára, ktorého život je neodmysliteľne spojený s kávou. Gazdovstvo tvorí malý murovaný dom s dvorom a okolo neho sa rozprestiera iba zelené more kávovníkov. „Je to veľmi dobrý človek, poznám ho od malička a kedysi som mu pomáhal zbierať kávu,“ približuje mi farmára Alfonso. Dve približne 8 – ročné deti sa prestanú hrať s loptou akonáhle spozorujú prichádzať neznámeho cudzinca. Na dvore je na betónovej dlažbe rozložená káva. „Suší sa približne 4 dni, záleží od slnka,“ vykladá Alfonso a pokračuje. „Počas sušenia sa musí metlou priebežne prehrabávať, aby nezačala fermentovať. Neskôr sa už kávové bôby sušia v sušičkách vykurovaných drevom.“ Z dverí domu sa vynorí seňor Gustavo a utiera si ruky do zavesenej blúzy na dverách. Má na sebe špinavé rifle, deravé modré tričko vyblednuté od slnka a veľký klobúk. Vyzerá ako človek, ktorého prívetivú tvár chcete stretnúť vždy, keď vonku zaprší a práve nemáte svoj deň. Pohľad jeho očí človeka zohreje a upokojí. Srší z neho neuveriteľná dobrota a milota.
„Bom dia, como voce esta amigo?“ (Ako sa máš priateľ?)
„Bem, muito bem amigo.“(Dobre, veľmi dobre, priateľu). Priateľsky sa objímu, potľapkajú po pleci a Alfonso mu vysvetľuje našu prítomnosť. Podáme si ruky. Pocítim silný stisk a teplú, tvrdú dlaň pracujúceho človeka na poli. Seňor Gustavo nás hneď nato zavedie do svojej malej garáže, ktorá mu slúži aj ako sklad. Otvorí dvere a prach sa rozvíri vo vzduchu. V rohu si všimnem zaparkovanú motorku. Do nosa mi ihneď udrie silná aróma kávy. Niečo úžasné. Emócie mnou lomcujú a snažím sa nosom vyvoňať všetku tú sladkú vôňu. Všade, kde sa pozriem sú vrecia s kávou. Dozvedám sa, že je tu na sebe poukladaných vyše 30 kusov 60 kg vriec až po strop. „Čo vypestujem, to predám. A z toho potom žijeme s rodinou po celý rok. Kedysi tu bolo oveľa viac malých pestovateľov, ale dnes už všetko vykupujú veľké firmy. Je to každým rokom ťažšie,“ približuje mi situáciu. Do rúk potom zoberie jedno vrece s nápisom „Café do Brasil“ a pomaličky ho rozviaže. So zjazvenými prstami od tvrdej práce berie jemne a s vďačnosťou zrnká kávy do oboch rúk. Vyzerá to akoby hladil svoje vlastné dieťa. Jeho láska k vlastnej úrode a zemi, ktorá mu ju dala ma hlboko dojíma. Som hlboko poctený touto návštevou.
REPORTÁŽNA KNIHA O BRAZÍLII
O autorovi
- PO STOPÁCH ŽELEZNEJ CESTY. FOTOREPORTÁŽ Z GELNICE A ŽAKAROVIEC – BANÍCKEJ OBCE ZO 14. STOR.
- BRAZÍLIA II. – RIO DE JANEIRO. Ako sa zo slávneho Ria de Janeiro, stalo takmer francúzske mesto Henriville. (Reportáž)