Do jedného z najvyššie položených miest na svete (4060 m.n.m.) prichádzam večer. Víta ma hluk na uliciach, trúbenie áut a neznáme pohľady domácich. Človek nikdy nevie, čo môže od mesta v noci očakávať. Geronimo, majiteľ hostela a otec malého „chica“ ma už čaká pred dverami. Varuje nás, že sa tu kradne. „Dávajte si pozor na veci a neverte taxikárom.“ Rezervujeme si 3 noci a zjednávame cenu na exkurziu do známej bane Cerro Rico (bohatá hora). Geronimo nám odpovedá v angličtine, čo je na bolívijské pomery dosť nezvyčajný jav. V najchudobnejšej krajine Južnej Ameriky sme sa s tým často nestretli.

Ráno prichádza António, náš sprievodca do bane. Veselý chlapík, už od rána žartuje. Zavedie nás do skladu, kde si na seba navlečieme ochranné plášte a nohavice, obujeme gumáky a nasadíme helmy.  O chvíľu sadáme do auta a António začína opisovať každodenný banícky chlebíček. „Máme tu taký zvyk, že baníkom vždy niečo donesieme, keďže si to sami nemôžu dovoliť. Mám tam veľa kamarátov, ktorí vašu pomoc určite ocenia.“ Auto nás preto vezie do provizórneho obchodu, kde kupujeme lístky koky, sladké šťavy, cigarety a dynamit. S ním je to tu zaujímavé. Potosi je snáď jediné mesto na svete, kde si voľne na ulici kúpite dynamit.  Coca cola, pečivo a vedľa naukladané kôpky domáceho bolívijského dynamitu. Vyzerá ako kubánska cigara, len je trocha hrubší. Vyrába sa špeciálne pre baníkov a nedá sa odpáliť len tak zápalkou. Treba nato rozbušku a knôtik. António tu s ním žongluje a hádže ho o zem, aby nám ukázal, že sa nič nestane. Jeden dokonca zapáli a vloží si ho do úst. Očividne sa baví na tom ako sa tvárime.

Po chvíli však trocha zvážnie a opäť pokračuje vo vysvetľovaní. „Vzoprel som sa rodinnej tradícii, ktorá v Potosi vládne. Banícke remeslo sa tu totiž dedí z generácie na generáciu. Môj otec pracoval v bani 20 rokov a dedo 25 rokov, obaja zomreli na otravu z jedovatých plynov.“ Všadeprítomný prach, azbest (vznikajúci oxidáciou minerálov), jedovatý arzén, čí iné nebezpečné chemikálie zapríčiňujú rakovinu pľúc a kože. Okrem týchto pomalých zabijakov, sú tu aj iné nástrahy, ako pády z rebríkov, zosuvy stien, rozseknuté ruky, nohy či rozbité hlavy. Väčšina baníkov sa nedožije 50-ky. So železnou pravidelnosťou sa po viac ako 20 rokoch práce dostaví smrť. Záleží od zdravia baníka. Mladí chlapci začínajú pracovať už v 14 rokoch, keďže veľakrát musia nahradiť mŕtveho otca. Drsné na tom je, že takmer 70 % ľudí z Potosi pracuje v bani. „Pracoval som 5 rokov v bani, posledné 2 roky však robím sprievodcu a som šťastný, že dnes tam už nepracujem,“ opisuje svoj spletitý osud António. Jeho úprimné slová sa ma veľmi dotkli a výraz jeho tváre hovoril za všetko.

Keď preváži striebro nad životom

Nastupujeme opäť do auta, teraz už vyzbrojený dynamitom. Míňame postávajúcich baníkov a nákladné autá. Cesta je červenohnedá a prašná, všade kôpky kamenia a skál. Nehostinné miesto. Šofér konečne zastaví a dostávame sa pred vchod do jednej z početných štôlní. Hora je totiž prevŕtaná ako švajčiarsky ementál. Tieto bane sú totiž najstaršie nepretržite fungujúce na svete. Španieli v nich kopali už v roku 1546, keď striebornú žilu náhodne objavil pastier oviec. Rušné obdobie kolonizácie a najintenzívnejšej ťažby si vybralo svoju daň. Začalo sa zotročovanie domáceho obyvateľstva. Inkovia pred tvrdými podmienkami utekali do pralesa, iní si odsekávali ruky či prsty, aby tu nemuseli pracovať. Španieli tu preto z Afriky dovážali otrokov, ktorých tu zomrelo viac ako 30 000. Umierali veľmi rýchlo, jednak kvôli výškovej chorobe a jednak kvôli ťažkým pracovným podmienkam v nebezpečnom prostredí. Španieli v rokoch 1556-1783 vyťažili až 45000 ton striebra. Z toľkého množstva by sa vraj dal postaviť most až do Európy a ešte by aj ostalo. V 17. – 18. stor. sa tu ťažila dokonca polovica svetovej produkcie. Vďaka tomu bolo Potosi najbohatším mestom Južnej Ameriky a patrilo k najväčším mestám na svete. Za bohatstvo a slávu treba však vždy niečím zaplatiť. Priniesť obetu. Odhaduje sa, že pri práci zahynulo až 8 miliónov ľudí. Denne okolo 100 ľudí! Viac ako v nacistickom tábore v Osvienčime. Väčšina juhoamerických štátov má podobne smutnú históriu. Pokiaľ bude čo, bude sa ťažiť aj naďalej. Striebro je už síce vyťažené, ale ešte tu je cín, meď a olovo.

Vchádzame do štôlne

Pred vchodom do štôlne bolo niekoľko baníkov. Až po chvíli som si všimol, že všetci žuvali koku. Lístky koky boli všade naokolo, na zemi aj vo vzduchu.  Každý jeden baník čo práve nepracoval, v ruke držal zelené vrecko, z ktorého si dopĺňal zásoby do úst. Koka je pre nich každodenným chlebom. „Keď nie je koka, nepracuje sa“ hovorí António. Začínam mu veriť. Koka sa špeciálne pre baníkov pestuje v okolí La Paz. Lístky tejto koky sú oveľa menšie ako lístky koky, z ktorej sa vyrába kokaín. Tá sa pestuje v údolí Cochabamby, kde je nato vhodná klíma a kde to oficiálne povolil prezident Evo Morales.  „Baníci sú veľmi poverčiví“, spustí António a pokračuje „vchody do jednotlivých štôlní potierajú krvou zabitých lám, aby ich hora zase pustila von.“ Bolívijčania sú síce kresťania, ale vo vnútri bane sa uctievajú starí bohovia. Hlavne Pachamama, bohyňa zeme. Bol to dosť silný zážitok, vstúpiť do vnútra a predierať sa vysekanými, úzkymi chodbami. Cítil som sa ako z nejakého dokumentárneho filmu. Prach, kamene, úzke chodby, zvuky podzemia, zaprášení baníci a tma, ktorú sme osvetľovali iba našimi baníckymi lampami. Bol som prekvapený, aké obyčajné náradie sa tu stále používa. Krompáč, kladivo, lopata, fúrik či plechové vedrá.  Teraz už chápem prečo sa Bolívia niekedy označuje ako chudobná krásavica spiaca na zlatej truhlici.

Práca v tmavej bani

Marcelo, prvý z baníkov, ktorého sme vo vnútri stretli pomocou lopaty naberal kamene do veľkých plechových vedier. Tie baníci na vrchu pomocou kladky vyťahovali von z bane. Iba na chvíľu sa zastavil, aby sme mu darovali prvé sladké džúsy. Ďalšia energia, ktorú v tvrdých podmienkach potrebuje, keďže baníci v bani nejedia. Jedlo by sa totiž neznieslo v kombinácii s riedkym vzduchom plným prachu. Baníci jedia vždy pred a po šichte.  Ocitli sme sa vo veľmi úzkej chodbe, prach znemožňuje pľúcam poriadne sa nadýchnuť, preto často lapáme po vzduchu. Niekedy je to skutočne dosť ťažké. António zavelí. „Vpred!“ O chvíľu narazíme na 3 baníkov tlačiacich vozík po malých koľajniciach. Vozík váži okolo 100 kg. Rozdáme vrecká s kokou a dynamit. Iba jeden z baníkov mal na ústach masku proti prachu. Na pery sa mi tlačí otázka, prečo sa nechránia? Keď sa im prach usadí v pľúcach, začnú kašlať krv a je koniec. António akoby mi čítal myšlienky. „Masky sa tu často nenosia, je tu horúco a sú drahé. A treba si pravidelne dopĺňať zásoby koky.“ Odkašle si a pokračuje „koka je pre nich prírodným filtrom proti prachu, ale hlavne potláča hlad, smäd, spánok, únavu a pocity nevoľnosti z vysokej nadmorskej výšky.“ Baňa sa totiž nachádza vo výške 4824 m.n.m. Koka slúži dokonca aj ako prírodný časovač. Baníci si do úst vložia 1 dávku lístkov koky, ktoré im 4 hod. pomáhajú. Po tomto čase strácajú efekt a dávku treba vymeniť. Dve – tri dávky denne a ide sa domov. Šichta je obyčajne 8 alebo 12 hod., ale niekedy aj viac, keďže baníci nie sú platení od hodín, ale od množstva vyťaženej horniny. Denný zárobok je 60 bolívianov, ak sa pracuje v nebezpečnejšej časti tak 100 (11,40 €). Bežný denný zárobok ľudí v Potosi je 25 bolívianov. To je hlavný dôvod prečo si ľudia túto prácu vyberajú, pričom dobre vedia, že sa „dobrovoľne“ zabíjajú. Tu si uvedomujem, aké mám šťastie, že som sa narodil na Slovensku, keďže tu ľudia veľmi na výber nemajú. António moje myšlienky preruší a povie drsnú, do kosti sa zarezávajúcu pravdu. „Baník sa nedíva do budúcnosti, žije iba tu a teraz.“ Neviem čo mu nato povedať, a tak iba smutne prikyvujem. Najsmutnejšie na tom je, že ešte aj tie korporácie, ktorých tu teraz operuje okolo 40, baníkov zdierajú a z ťažby si berú až 70-80 % zisk.

Posvätný rituál podzemnému diablovi

Predierali sme sa ďalej chodbami a António nám ukazoval jednotlivé horniny a minerály. Tu kúsok medi, tam kúsok cínu. Po rebríku sa dostávame do tretieho podzemného podlažia. Nohy sa nám trošku trasú a mám pocit, že dievčatá už chcú ísť preč. Na stenách je azbest a diery po dynamite. Práve táto časť ma zaujímala, preto nášho „vtipálka“ zasypávam otázkami. „Dynamit tu má právo a výsadné postavenie odpáliť iba najstarší člen baníckej skupiny. Tá sa skladá väčšinou zo 4 baníkov. Jeden starý, skúsený a okolo neho partia mladých.“ Zhlboka sa nadýchne a pokračuje, „veľa baníkov a mojich kamarátov tu už prišlo o prsty či celé dlane, keď nešikovne odpaľovali. Dynamit tu nie je silný, ide o to, aby odlomil kus kameňa, keď sa nájde nejaká žila alebo sa robí tunel, či chodba na prechod.“ Zrazu prudko stúpame a po krátkom čase sa ocitneme v malom stiesnenom priestore. To je svätyňa strýčka Georga! „A maina kašanke“ zdraví António dve sošky diablov podzemia, ktoré sa pred nami zjavia. Sme na najposvätnejšom mieste v tejto štôlni! Začína sa rituál. António odrieka slová v kečuánskom jazyku a preto to vyzerá ako skutočné mystérium. Zoberie do oboch rúk lístky koky, priloží si ich k ústam, dvakrát fúkne a začne sa obeta. Lístky najskôr sype na ruky (symbolizuje to silu rúk a ramien,  ktorá by baníkov nemala opúšťať počas práce), neskôr na nohy (aby ich tie šťastlivo priviedli na svetlo) a nakoniec na penis, ktorý symbolizuje plodnosť. Diabol spolu s matkou zeme Pachamamou počas noci kopuluje a plodí nové čisté strieborné žily. Všetci ticho sedíme a počúvame so zadržaným dychom. António z vrecka bundy vytiahne šúľané cigarety a s úsmevom hovorí „strýčko George si rád aj zapáli, preferuje hlavne Marlboro,“ a hneď nato mu strčí do úst jednu cigaretu, ktorú mu podávam. Neskôr zapáli aj druhej soške. „Obetu treba vždy zapiť“ hovorí a vyťahuje fľašu s 96 % alkoholom. „Čistý alkohol plodí čisté striebro“ dodáva s úsmevom. Naleje si do kalíška, polku z neho vypije a ostatné rozleje najskôr na zem ako obetu a potom opäť na ruky, nohy a penis sošiek. Alkohol koluje medzi nás. Naše trpké a scvrknuté tváre by sa hodili do reklamy na citrónovú šťavu. Síce sú to malé dávky, ale je to ako oheň a rituál treba zopakovať štyrikrát (za každého člena skupiny). Je tu ticho ako v hrobe a pripadám si ako v antických časoch, keď sa uctievali pohanské sochy. Vzduch je napáchnutý cigaretovým dymom a arómou koky, ktorá sa šíri všetkými chodbami. Zvláštne miesto so zvláštnou atmosférou.

Na záver sa António rozlúči s diablom kečuánskym ďakujem „Io spagra sunke.“ My sa lúčime tiež a po 4 hod. strávených v bani sme radi, že sa vraciame na denné svetlo.

„Io spagra sunke“ Cerro Rico!

Ak sa vám reportáž páčila, šupnite tu prosím, jeden palec hore 🙂

Vďaka za podporu. Prajem krásny deň

• ← Mestá, ktoré vstali z popola. Fotoesej o Budapešti.
• Denník onkologického pacienta →