Vo svojej sérii “Portréty mesta,” vám chcem pomocou fotoreportáží priblížiť zaujímavé mestá z rôznych kútov sveta. Naposledy som písal o gruzínskom Tbilisi, dnes sa v spolupráci s cestovateľkou Ivanou Grešlíkovou presunieme do Vietnamu. Presnejšie do Hanoja. Ivana cestuje už niekoľko rokov a jej reportáže ma veľmi zaujali. Má totiž tú unikátnu schopnosť svojim textom čitateľa zaujať natoľko, že sa na chvíľu presunie do ďalekých a nepoznaných miest. A to sa mi páči. Hanoj nepoznám, nikdy som tam nebol, ale vďaka jej fotografiám a popisom si viem predstaviť, akoby to mesto na mňa pôsobilo. Páčilo by sa mi, o tom niet pochýb. Určite by som šiel na trh, ochutnal vietnamskú kuchyňu a v kaviarni kávu s vajíčkom. Na uliciach Hanoja sa to len tak hemží každodenným životom a to mám na cestách vždy veľmi rád. Remeselníkom stačí nakuknúť ponad plece do otvorenej dielne a už máme predstavu o starých tradíciach. Zeleninový trh na ulici a vôňa jedla ťahajúceho sa niekoľko metrov ďaleko. Niečo na hladný žalúdok. Ruch a atmosféra, ktorá človeka pohltí. Hanoj ma rozhodne veľa fotograficky vizuálne príťažlivých scén, však posúďte sami. Ivka na svojom blogu Ivanagreslikova.com o Hanoji píše takto: “Často som mala v Hanoji pocit, že sa tu točí film. Scény ozajstné, bez make-upu, herci spontánni, naučený scénar, ktorému som nerozumela. A predsa sme si neboli cudzí.”

HANOJ

Je jedno, aký je úzky. Stačia plastové stoličky a stolíky v rovnakej výške. Pokrčené kolená vyšších jedincov im tlačia na žalúdky. Každý chodník v Hanoji sa dokáže pretransformovať na malú reštauráciu. Do pár minút. Nikomu neprekáža, že spolu s ryžovými rezancami sa kŕmia aj výparmi z motoriek, áut. Na ulici prosto chutí viac.A potom uverte tomu, že na severe Vietnamu jedia psov. Tých, ktorí sa pyšne vezú na prednom sedadle s vyčesanou frizúrou? Psov tu hýčkajú, psom tu menia outfit podľa sezóny, berú ich so sebou nakúpiť na tržnicu. Na tú istú, kde na stoloch predávajú dedinskí farmári z hôr naporcované štvornohé stvorenia. Na dedine sa žije inak. Nepijete kávu. Rozumiem. Ale vo Vietname! Vo Vietname ju ochutnať musíte. Ideálne doobeda, aby ste sa vyhli bezsennej noci. Pre odvážnejších je tu espresso s našľahaným surovým žĺtkom. Egg coffee alebo ca phe trung hľadajte. Alebo si nájde ono vás. Budíček o 2:30. Aby sa stihlo na ranný trh so zeleninou. Budík nezlyhal, aj známy z Hanoja sa ponúkol ma tam sprevádzať. Po piatich minútach, kedy sa okolo nás začali nenápadne motať podivné živly, vidím jeho vystrašenú tvár. Rázne zahlási “musíme odísť”. Tak sme. Dodnes neviem prečo. Staré mesto so svojou architektúrou hlási, že už niečo zažilo. Hneď za centrom je však ukryté Creative City. Priestor pre mladých, ktorý ožíva hlavne podvečer, kedy sa tam schádzajú dídžeji, tanečníci, umelci.Ranná čajová ceremónia. Každý z predajcov na tržnici má svoje číslo. A svoju termosku. Pani na plynovej bombe v súkromnej pouličnej “ ajovni” na holom chodníku uvarí čaj, po ktorý si prídu vymrznutí predavači ešte predtým, než sa uličky zaplnia nakupujúcimi s motorkami. Čím väčší chrám, tým dlhšia prehliadka. Čím dlhšia turistická prehliadka, tým viac odpočinku pre šoférov autobusov. Vietnam na rozdiel od svojich laoských susedov na prvý pohľad nevyniká náboženskou atmosférou. Drvivá väčšina Vietnamcov sa podľa oficiálnych údajov hlási k neveriacim. V centre Hanoja však nájdete budhistické a taoistické chrámy a altánky s vonnými tyčinkami, soškami Budhu a Konfucia.Udrie to očí. Vojenská zelená farba. Nosia ju tu policajti, nosia ju barmani v retro kaviarňach. Vo vojenskej zelenej sa premávajú nosiči zeleniny na trhoch. Moment, kedy skočíte do minulosti, ktorá sa tu zdržala. Výbava do školy. Uniforma so sýto červenou šatkou. “Tesiláky”, sukňa, čo sa lepí v hanojskom dusne na nohy. Ešte stále realita.Kto nevidel mŕtve prasa, prepravky s pivami, kvetové výzdoby, tričká Made in Vietnam zabalené v metrovom balíku alebo stovky vajec na motorke – ten akoby by nebol v Hanoji. Úzke ulice nedovoľujú dostať sa nákladným autám všade. A tak pomáhajú motorky a šikovní šoféri, ktorí to vybalancujú.Hanojské ulice je jeden mikrokozmos. Je tu všetko. Čistič topánok, predavač pletených košov, kúpite tu narezaný sladký ananás, najete sa čerstvého pho, a k tomu vás aj ostrihajú. Hanojský biznis v kocke. Stena, kreslo, zrkadlo a dobrá pozícia v ulici. Tento holič bol na rohu. Ideál. Mohli pred ním zaparkovať všetci na motorke, ktorí si na poslednú chvíľu zmysleli, že potrebujú ostrihať, oholiť. Za pár vietnamských dongov.Staré mesto. Čo ulica, to iný tovar. Chvíľu trvá, než sa zorientujete, ale až sa to podarí, budete mať na výber z tisíciek tovaru toho, čo potrebujete. Napríklad plyšákov. O ulicu ďalej dostať kabelky, o dve ulice doprava kovové vedrá, naproti kávovary. Chce to zrejme cvik, pevnú ruku a dobrý postreh vyhnúť sa nečakaným autám a motorkám, ktoré sa môžu vynoriť spoza rohu. Zvládnutie parkovacích manévrov je už len extra bonus. Vždy čerstvé vietnamské ovocie a zelenina nepotrebujú reklamu. Umyté, inokedy nastrúhané, nakrájané, fermentované. S dokonalými sýtymi farbami. Vietnamská kuchyňa je v porovnaní s inými krajinami juhovýchodnej Ázie plná čerstvých byliniek. Tržnice sú dôkazom.Zo sedadla je to bezpečnejšie. Jednoznačne. Chodci v Hanoji si koledujú o problém. Dráždia vodičov. Zavadzajú tým, ktorí si prave parkujú motorku na chodníku. Pešo v Hanoji sa nechodí ani do obchodu za rohom. Sú všade. Na balkónoch, v kaviarňach, na ulici u holiča. Vyrezávané vtáčie klietky z dreva nejde vo Vietname prehliadnuť. Miestni tu majú dokonca klub nadšencov vtákov, ktorí berú svojich miláčikov na vzduch, kým oni si dajú kávu v parku.  Bežná scéna v Starej štvrti. Dvere otvorené dokorán, žiaden problém nahliadnuť. Remeselníci, ktorí by dokázali vyrobiť svoj tovar hádam aj so zatvorenými očami. Poctivé výrobky. A k tomu priamy prenos z procesu výroby. Made in Vietnam. Ulica vás nakŕmi. Raňajkuje, obeduje, večeria sa vonku. A u rôznych predajcov. Tí varia určité pokrmy len v určitý čas. Pho a bun cha ráno zahreje, zasýti. Plnená bageta banh mi po celý deň. Zachráni medzi jedlami. Často som mala v Hanoji pocit, že sa tu točí film. Scény ozajstné, bez make-upu, herci spontánni, naučený scénar, ktorému som nerozumela. A predsa sme si neboli cudzí. Slávnosti mesta Hanoj. Počas prehliadky a koncertov sa uzatvára centrum a priľahlé ulice. Ťažké vybrať si z programu. 

Ivka Grešlíková o svojích cestách napísala knižku, ktorá už v apríli uzrie svetlo sveta. Veľmi sa na nu teším, keďže momentálne máme stále neistotu, ako to bude s cestovaním v tomto roku. Jej kniha plná reportáží z rôznych kútov sveta je preto veľkým knižným povzbudením. Raz sa to celé skončí, ale kým sa tak stane, vyplňme si ten čas snívaním o ďalekých a neznámych krajinách z pera Ivky Grešlíkovej. Prichystala pre nás 12 cestovateľských príbehov z 8 krajín sveta. Kirgistan, Vietnam, Ukrajina, Filipíny, Podnestersko, India a ďalšie destinácie. Pre mňa všetko lákavé krajiny.

Ja ju podporím, pretože verím, že to bude kvalitné čítanie. Jej video o projekte nájdeš na tomto video linku na startlabe.

Ak sa vám táto fotoreportáž páčila, prosím pozdieľajte ju medzi priateľmi a fanúšikmi Vietnamu. verím, že sa potešia. Ďakujem.  Nabudúce sa presunieme do Káthmandú.

• ← Portrét mesta – gruzínske Tbilisi, perla Kaukazu a križovatka medzi Európou a Áziou (fotoreportáž).
• Rozhovor o Južnom Sudáne. Po stopách tradičných kmeňov v najmladšom štáte sveta. →