Dátum 30.3.2020 si navždy zapamätám. Mohol to byť deň ako každý iný, ale nebol. Dal som si rýchle raňajky, objal Katku, zašepkal jej do ucha, že všetko bude dobré a sadol do auta. Vyrazil som na cestu. Život okolo mňa vyzeral ako z nejakého apokalyptického filmu. Prázdne ulice, cesty bez áut, trať bez električiek. Na zastávke stáli iba dve osamelé postavy s rúškami, zahalené až po hlavu. Všade bolo cítiť strach z nákazy. Tá vyľudnenosť a prázdnota ma desila. Je šialené čo sa deje, pomyslím si a šoférujem ďalej. Korona zrušila moju prácu cestovného sprievodcu a uvrhla ma ako mnohých do obrovskej neistoty. Radšej však o tom ďalej nepremýšľam, keďže to sú veci, ktoré sú väčšie ako ja. Zaparkujem auto pod stromom a vykročím k budove. Je to mohutná a celkom pekná stavba, škoda, že nesie názov Východoslovenský onkologický ústav. Kráčam k vchodu okolo okien, kde ma nedávno operovali. Vstupujem dnu.

Vítajú ma zdravotné sestry oblečené v skafandroch. Na hlave plastová čiapka, na tvári plexisklo. Prvé, čo vidím je sprej, ktorým mi mieria na moje ruky. Pýtajú sa ma, či som bol v cudzine. Slobodné cestovanie, jeden z krásnych výdobytkov r. 1989 sa momentálne zmenilo na tiché označenie potenciálneho nebezpečenstva. Podpisujem vyhlásenie, že som posledných 14 dní nikde nebol. Už mesiac som doma a svet sa medzitým uzatvoril, zmenil sa tak rýchlo a náhle, že som si to ešte poriadne ani neuvedomil.
Čakám v tichosti pred dverami ambulancie na krčnom oddelení. Vonku fúka silný vietor, sneží a je zima. Som tu sám. O chvíľu príde jedna stará pani, čo tu som mnou ležala. Pozrie na mňa, ale akoby si ma nepamätala. Ja sedím a premýšľam: “Čo mi povedia?”
Zrazu ma zavolajú. Sadnem si nedočkavo na žltú kovovú chirurgickú stoličku a prichádza lekárka.
“Máme vaše výsledky z histológie.”
“Na tie som veľmi zvedavý pani doktorka!” Vidím ako lekárka drží kartu s výsledkami v ruke. Na sekundu sa nervózne na stoličke zamrví, otvorí správu.
“Máte pozitívne testy.”
„Takže je to zhubný nádor?”
“Áno. Ide o lymfóm. Vyberiem vám stehy a pôjdete dole na prvé poschodie, dnes o 10. hodine zasadá lymfómová komisia. Oni vám povedia viac. Nechcem vás zavádzať, nie som onkológ, ale bude to chemoterapia.”

Bol to šok, ale dverami som vyšiel presne o 9:40 h. a ticho ich zatvoril. Zastal som na chodbe a zhlboka sa nadýchol. Prehltol som ťažkú slinu a šiel sa hlásiť na príjem a ďalšie vyšetrenie. Ako povedala lekárka po výbere stehov: “U nás ste skončili, držte sa.”
Nemý som prešiel chodbou. Nebol čas na plač, hnev, smútok ani otázky. Dostanem sa do rady a predo mnou stojí asi 30 ľudí. Niektorí sú poriadne nervózni. Všetci sa tlačia k okienku na príjem. Málokto dodržuje odstup nariadený kvôli korone. Čakám tam ako omráčený, obklopený starými ľuďmi. Niektorí pozerajú okolo mňa, majú vyhasnutý pohľad a prázdne nevýrazné tváre. Manželské páry, otec so synom, muž na vozíku, chlap bez nohy, chudý starček, elegantná pani s parochňou a namaľovaným obočím. Bol tam aj jeden mocný chlap v čiapke. V duchu si vravím: „Aj takých si vyberá.“ Bez milosti všetkých. Mladých, starých silných, slabých. Po viac ako hodine sa konečne dostanem pred okienko, ale ono sa nechce otvoriť. Čakám trpezlivo ďalej. Stojím tam a hypnotizujem okno s nápisom: “Prosím, neklopať, voláme.” Plný irónie si čítam ďalší starý nápis na stene. “Prajeme vám krásny nový rok. Veľa šťastia, veľa zdravia, nech sa vaše plány zdaria.” Začal som sa smiať. A práve vtedy to na mňa prišlo. Emócie, uzamknuté rýchlym spádom udalostí sa začali uvoľňovať. Práve som sa dozvedel najzávažnejšiu diagnózu svojho života, nemal som čas to spracovať a musím čítať tento nápis! Veď to je absurdné, že som tu. Prečo mám čítať ten nápis o šťastnom novom roku v onkologickom ústave? Nechcem tu byť. Dýchať nemocničný vzduch. Chcel som sa otočiť a odísť. Zrazu sa otvorili dvere. Milá sestrička mi založí ako novému pacientovi kartu, podpíšem vyhlásenie. Vybavíme formality a sestrička mi oznámi: “Dostanete zelené číslo dva. Čakajte prosím vonku na chodbe.”
Položí predo mňa plastové číslo a povie: “Primár vás zavolá.” Dvere sa zatvoria. Stal sa zo mňa onkologický pacient. Mám 35 rokov a nechce sa mi veriť, že sa mi práve zmenil život. Nikde sa predsa nedá naučiť ako prijať správu, že mám rakovinu. Mal som chuť zakričať si, poplakať a pripraviť sa na boj o to najdôležitejšie v živote. Zdravie. Postupne som to začal prijímať. Len pokoj, treba mať pokoru pred takými vecami, opakujem si. Čakal som na chodbe na zavolanie. Zrazu sa ozve príjemný hlas primára rádiológie. Vyzerá milo, ľudsky. Ponúkne mi sedadlo a ospravedlní sa mi, že ma nechal čakať, ale mal veľa telefonátov. Pacienti volajú. Zoberie moju správu a číta.
Vravím mu: “Pán doktor, ako to mám tak zrozumiteľne povedať svojím najbližším, rodine?”
“Povedzte, že máte lymfóm, vysoko vyliečiteľný typ rakoviny lymfatického systému. Dôkladne si vás tu prešetríme, aby sme zistili jeho štádium, ale je veľká šanca, že sa úplne zostavíte. 80% ľudí sa z toho dostane. Mojou úlohou ako lekára je vás informovať a musím vám povedať pravdu, máte najagresívnejší podtyp tejto rakoviny, ale práve naň najlepšie zaberá chemoterapia.”
Doktor ma pošle na PET/CT vyšetrenie a ja odchádzam domov.
Cítim nádej a povzbudenie. V aute si pustím Follow the Sun od Xaviera Rudda. Spievam si celú cestu, smejem sa zo života, smejem sa zo smrti. Na červenom semafore už plačem a neviem sa zastaviť. Zaparkujem auto, utriem si slzy a idem domov. Oznámiť túto novinku.
Odvtedy už prešli dva týždne a ja práve ležím na onkológii. Je Veľká noc a užívam prvé dávky chemoterapie. Som šťastný.
Toto celé som spísal z niekoľkých dôvodov. Vždy ma bavilo písať a opisovať udalosti okolo mňa. Samozrejme, že by som radšej písal reportáž o nedávnom výlete v Mozambiku, ale toto je teraz dôležitejšie a cítim, že to je pre mňa spôsob ako sa s momentálnou situáciou vysporiadať. Vypísať sa z toho slovami. Ďalej som časom zistil, že to nie je tajomstvo. Mám pocit, že až keď nahlas vyslovím to slovo, rakovina, získavam nad ním presilu. Už sa ho nebojím, už si ho nešepkám v tichosti, ale dokážem o ňom hovoriť a písať. Urobiť tento krok ma stálo dosť síl. Navyše chcem skromne prispieť k tomu, aby slovo lymfóm a hlavne rakovina, ktoré je naďalej takým synonymom smrti už nebolo tabu. Ja som vlastne šťastlivec, mám nádej, že sa vyliečim. Koľkí iní ju ani nemajú. Preto chcem prispieť k šíreniu povedomia o tejto chorobe, lymfóm, totiž napadá veľké percento mladých ľudí do 30 rokov, ako aj starších nad 60 rokov. Hľadám ľudí, čo si tým prešli. Mám chuť sa spojiť a hľadať vzájomné povzbudenie a pevne kráčať k vytúženému cieľu. Uzdraveniu sa.
Čaká ma cesta dlhá 6-8 mesiacov a ja tuším, že to nebude jednoduché. Zároveň však viem, že nič sa nedeje len tak náhodou a všetko má svoj význam. Aj korona má svoj význam, takisto ako moja choroba. Na jej konci možno prídem na to, čo mi chcela povedať. Držte mi palce! Vďaka.

Zároveň sa chcem poďakovať všetkým lekárom, zdravotníkom a sestrám, veľmi si cením ich pozitívny a profesionálny prístup.

• ← Expedícia Mozambik – Po stopách Vasca de Gamu.
• Mestá, ktoré vstali z popola. Fotoesej o Budapešti. →