Otvoril som oči a uvidel pred sebou obraz vodopádu padajúceho z neba. Sníva sa mi to? Nie, to sa iba môj sen pretavil na skutočnosť. Vodopád Seljalandsfoss mohutne a s veľkou silou dopadá na zem, na skaly a vytvára tak pôvabný farebný dúhový oblúk. Hukot a trieštenie bolo počuť už z diaľky. Priťahovalo ma to ako magnet. Konečne ho vidím a zhmotním tak do reality cudzie fotografie obrazov, ktoré už dlhšie zamestnávali moju myseľ. Uväznil som ich tam vtedy, keď som si prvýkrát robil prieskum o  prírodných pokladoch Islandu. Jeho drsná, relatívne opustená krajina plná vodopádov, ľadovcov, čiernych pláži, či aktívnych gejzírov ma lákala. Rôznorodosť prírodných scenérii pútala a dráždila zároveň. Odľahlosť a chladná severská nehostinnosť prebúdzala moju zvedavosť a nadšenie spoznať jedno z posledných  miest nespútanej európskej divočiny. Vidieť miesta, kde slobodne cválajú kone po holých pláňach, kde vtáky vo veľkých húfoch hniezdia na pobrežných útesoch a vody Atlantiku „pretínajú“ veľryby putujúce za svojou potravou. Trpezlivo som čakal na svoj čas, vhodnú chvíľu a teraz tu stojím na mokrej tráve, oblizujem si suché pery a s hlbokým nádychom vykračujem v ústrety vodopádu Seljalandsfoss. Steny veľkého skalného útesu oblizujú kúsky zelene, vodný poprašok sa šíri vzduchom  a ochladzuje ľudskú tvár. Jeho voda dopadá z 60 m vysokého útesu. Bravúrne dielo prírody a rieky Seljaland, ktorá vyviera z vulkanického ľadovca Eyjafjallajokull. Nemýlite sa, je to práve ten ľadovec, ktorý sa nám v roku 2010 pripomenul erupciou, ktorá vystrašila celú Európu a ochromila leteckú dopravu na niekoľko dní. Vodopád je úžasný. Je ešte krajší ako v mojich predstavách. Neviem sa naň vynadívať. Unikátnym zážitkom bol aj prechod popod jeho vodný závoj cez malú jaskynku.

Prechádzka polostrovom Dýrholaey a spojenie s prírodou  

Práve toto som potreboval. Spojiť sa s prírodou. Opätovne vytvoriť niekdajšie harmonické puto medzi dvomi živlami. Človekom a prírodou. Na Islande sa to dá silnejšie ako na iných miestach sveta. Vnímal som to tak už v prvý deň, ale ešte silnejšie po niekoľkých nociach strávených v maličkom mestečku Vík, ktoré bolo ideálne na výlety do okolia. Island totiž každý deň servíroval kúsok svojho koláča. A ja som s pôžitkom chutnal.  Presviedčal ma o tom ďalší vodopád Skógafoss, ale aj prechádzka po polostrove Dýrholaey s úžasnými výhľadmi do okolia. Útes, ktorý bol na konci mi svojou scenériou doslova vyrazil dych. Pohľad na krajinu bez väčších ľudských zásahov a nánosov bol upokojujúci. Prázdne vyľudnené oblasti pôsobili veľmi drsne, naturálne a neprístupne. Všade navôkol iba príroda. Smerom na východ vystupovali z oceánu ako skamenení trolovia čierne lávové stĺpy Reynisdrangar a na západe ležalo dlhé morské pobrežie bez jediného človiečika. Na chvíľu som mal pocit, že som súčasťou filmov ako Pán prsteňov či seriálu Hra o tróny. To krehké spojenie medzi ľuďmi a prírodou som si azda najsilnejšie uvedomil pri návšteve ľadovca Skaftafellsstofa, ale hlavne pri ľadovcovej lagúne Jökulsárlón.

Jökulsárlón – miesto, kde sa topia ľadovce

Vonku besnel silný dážď, fúkal chladný vietor, ktorý sa postupne zarezával do tela a neúnavne šľahal na okná autobusu a bubnoval svoju melódiu. Návšteva Islandu môže byť tak pre človeka veľkou výzvou, musí prekonávať extrémne počasie, a tým aj svoje vlastné limity. A to sme robili. Počasie totiž nikoho neodradilo a my sme sa šli poprechádzať k brehom ľadovcového jazera. Pretože práve na tomto mieste, pri lagúne Jökulsárlón človek zažije veľmi silné emočné precítenie. Stál som tam na čiernej vulkanickej pláži, na zemi ležali 1000 ročné kusy odlomeného ľadovca. Celé pobrežie bolo nimi posiate. Vyzerali ako zlámané trosky z mohutného ľadovcového Titaniku. Bol to  neuveriteľný doslova až surrealistický pohľad. Silné vlny Atlantického oceánu postupne a nemilosrdne topili ľadovce priamo pred mojimi očami. Keď som sa dotkol jedného z nich, pocítil som to krehké spojenie s prírodou, jej slabnúcou silou. Akoby jej niekto vypúšťal krv zo žíl. Ten kúsok ľadovej kryhy pre mňa symbolizoval celosvetový kŕč, v ktorom sa dnes príroda na našej planéte nachádza. Globálne otepľovanie v priamom prenose. Od roku 1970 sa veľkosť ľadovcového  jazera 4x zväčšila a dnes sa nachádza už iba 1,5 km od oceánu. Vďaka topiacim sa ľadovcom sa z neho stalo najhlbšie jazero (248 m) na Islande. V budúcnosti bude ešte hlbšie. Nebuďme však pesimisti, práve návšteva takýchto miest nám otvára oči. Malo by to vidieť čo najviac ľudí, pretože iba osobná skúsenosť dokáže zmeniť pohľad človeka a naštartovať v ňom vnútorný prerod, aby sa výraznejšie zaujímal o svoje okolie a prostredie, v ktorom žije.

Výhľad na ľadovec Skaftafellsstofa

Ľadovcová lagúna Jökulsárlón

Kúsok topiaceho sa ľadovca je pre mňa nielen symbolom globálneho otepľovania, ale zároveň aj snahou niečo s tým urobiť.

Toto je len krátky opis miest, ktoré človek navštívi počas 3 dní na ostrove. Ďalšie unikátne lokality ako dych vyrážajúci vodopád Gulfoss, aktívny gejzír Strokurr, kráter Kerid, miesto prvého parlamentu Althing či Reykjavík opíšem v inom príspevku.

Ak ste nad cestou na Island práve rozmýšľali, dúfam, že som vás svojim príspevkom trošku inšpiroval. Ak ešte váhate, možno vás prehovoria lacné letenky od cestovateľského portálu https://kadetade.com/tag/letenky-na-island . Možno vás práve oni nakopnú na novú cestu.

Ak sa vám článok páčil, inšpirujte aj priateľov a zdieľajte ho aj s ostatnými. Vďaka za podporu. Prajem krásny výlet.

• ← Photo of today- Krásna kalvária v Banskej Štiavnici
• Portugalská Batalha – architektonický šperk s kráľovskými hrobkami →