Kráľ

Je hlboká noc, práve odbilo pol jednej a ja stále v rukách zvieram knihu Kráľ. Nemôžem sa od nej odlepiť, aj keď som už poriadne unavený… Čítam ju neprestajne už štvrtý deň po sebe. Vždy večer a ťahám do noci ako opilec. Spisovateľ Szczepan Twardoch ma zobral do predvojnovej Varšavy v roku 1937, ktorá je rozdelená na dva svety, poľský a židovský. A tieto dva svety sa nenávidia, bijú a vraždia medzi sebou. Rozprávajú inými jazykmi, čítajú rozdielne noviny, žijú a nakupujú na iných miestach, majú svoje bary, svoje kostoly a synagógy, svojich krajčírov a na ostatok, aj svojich vlastných pouličných gangstrov. Vo vzduchu cítiť politické napätie, snaha o prevrat poľskými fašistami sa odohráva na pozadí krvavých pouličných nepokojov a násilia. Prichádza zmena a nie každý je schopný ju akceptovať. Ambície jednotlivcov rušia rokmi zabehané mocenské status quo. Najviac na to doplácajú miestni Židia, pretože nové Veľké Poľsko, chce byť bez Židov, začínajú sa tu uplatňovať norimberské zákony ako numerus clausus  na univerzitách, v armáde, stavajú sa pracovné a väzenské tábory po vzore Nemecka ako v Dachau, Veľké Poľsko je totiž ešte pred vypuknutím 2.svetovej vojny spoločensky rozdelené na mnohé frakcie túžiace po moci. Pre segregovaných Židov žijúcich vo Varšave existuje  niekoľko možností ako čeliť tejto nepriateľskej atmosfére – buď predať všetok majetok a emigrovať do cudziny (najlepšie do Palestíny), alebo sa situácii postaviť s holými päsťami a prebiť sa. Obe verzie sú v tomto vzrušujúcom príbehu prítomné v podobe bratov Šapirovcov.

„A čo na univerzite, Móric?“

„Poriadok. Sedíme v lavicovom gete.“ Jakub sa náhle rozzúril a buchol päsťou do stola. 

„Jakub, ja to štúdium skrátka chcem dokončiť, kým odcestujeme. Ešte mi zostávajú dva predmety, už len trochu a hotovo. Veď preto odchádzame. Na miesto, kde nás žiaden posratý Poliak nebude zatvárať do geta alebo nám prikazovať, koľkí môžeme študovať na fakulte, aby sa dostalo aj na tie ich plavovlasé intelektuálne esá. A potom z tejto prekliatej krajiny odídeme.“  

Opis reálií mestského života Varšavy s jeho chudobnými a bohatými európskymi štvrťami je tak precízne zobrazený a zároveň tak pútavý, že si pripadám ako v kine, jednotlivé scény sa predo mnou odohrávajú v sekvenciách ako na filmovom plátne. Twardoch dokáže do detailov napínavo opísať situácie, vďaka ktorým čitateľa vtiahne do deja a ten sa veľmi rýchlo stáva jeho súčasťou. Je skvelým rozprávačom. Hlavnú zápletku ťahá bravúrne vykreslená postava boxera Jakuba Šapira, ktorej rozporuplný charakter putá moju čitateľskú pozornosť. Je to elegantný gangster, bitkár a boxer, ktorý získa titul majstra Varšavy. Priťahuje ma jeho sila, rozhodnosť a zároveň ma odpudzuje jeho násilie. Je to milujúci muž, otec dvoch detí a zároveň nemilosrdný človek, pijan, vrah. Napriek týmto atribútom si Šapira človek v priebehu knihy ihneď obľúbi. Som s ním v židovskom klube Makabi a boxujeme, v krčme pijeme vodku a jeme slede, v bordeli s prostitútkami dávame pozor na poriadok, na trhu vyberáme výpalné medzi židovskými obchodníkmi a u poľského krajčíra si nechávame šiť drahé obleky na mieru. Šapiro častokrát napína svaly, v priamych a drsných dialógoch ukazuje myslenie boxera s jeho jasným životným presvedčením.

„Toto je moje mesto. Žiaden hitlerkovec vo vojenských gatiach nám nebude hovoriť, kde máme sedieť na prednáškach v našom meste. Čo bude nasledovať? Oboženú nás ostnatým drôtom? Musíme sa postaviť na odpor, lebo inak si budú myslieť, že môžu všetko. Potom príde nejaký ďalší poľský hitlerkovec a bude to tu ako u skutočného Hitlera. Proti nemu sa tiež nikto nepostavil a sám vidíte, čo sa tam stalo.“

Kniha sa však netočí iba okolo neho, je plná zaujímavých postáv a každá z nich je vierohodná, má svoju líniu a životné prostredie, ktoré ju vyformovalo. Charaktery sú silné, častokrát plné konfrontácie, kontrastov či už kmotor Kaplica alias poľský Krstný otec opísaný v štýle fenomenálneho mafiánskeho románu Maria Puza z roku 1969, pouličná prostitútka Rifka alebo diabolský zabijak Pantaleon s dvomi tvárami. Čo postava, to príbeh so silnými emóciami a charaktermi ľudí, ktorí povstali z chudobných židovských ulíc Varšavy. Sex sa tu mieša s drogami, alkoholom, násilím v koncentračných táboroch a hrubými spôsobmi mafiánov, prokurátorov či vysokou hrou politikov. Twardoch poriadne mieša karty s osudím postáv a ukazuje nám, že predvojnová Varšava bola nielen turbulentným svetom nacionalistov, komunistov, fašistov, kresťanov a Židov, ale hlavne nebezpečný sud pušného prachu, ktorý čakal na nacistickú rozbušku.

Päť hviezdičiek z piatich! Vrelo odporúčam všetkým milovníkom dobrej literatúry, ja už som knihu posunul manželke a tá už ju číta aj pri raňajkách.

Kufor

 Klikni na obrázok a pozri si môj instragram profil.

Tak toto bola skvelá jednohubka. Ruský spisovateľ Sergej Dovlatov emigroval do USA, kde jeho poviedky vychádzali v najznámejšom literárnom časopise New Yorker. Čítať túto knižku znamená objavovať panoptikum absurdít zo života sovietskeho človeka. Je to vtipné, plné satiry, irónie a smútku. Hneď po úvodnej poviedke som si uvedomil, že toto si treba šetriť. Vychutnávať si čítanie pri vzácnych chvíľach večerného pokoja. Číta sa to totiž výborne a mňa veľmi mrzí, že toho nebolo viac, pretože jednotlivé príbehy sa mi rýchlo minuli. Dovlatov má úžasnú schopnosť ihneď vrhnúť čitateľa do deja. Ste tam s ním, v Leningrade, s opitými robotníkmi staviate metro, so sochárom tvarujete monumentálne sovietske sochy, popíjate vodku s bláznivými vojakmi či s vekslákmi pašujete fínske ponožky. Čo príbeh, to slzy smiechu, sladko bôle a irónie zo života v bývalom ZSSR.

Zavolal som staršiemu bratovi Boriovi. Stretli sme sa neďaleko potravín na Taudskej ulici. Boria hovorí: Poďme do hotela Sovietskaja, sú tam ubytovaní moji priatelia z Ľvova.“ Zo spomenutých priateľov sa vykľuli tri pomerne mladé ženy. Tieto dámy sa volali Sofa, Rita a Galina Pavlovna. Natáčali akýsi dokumentárny film s názvom Mohutný akord. Išlo v ňom o kombinovanú stravu pre ošípané. Môj brat povedal: „Poďme na to!“ Vypil si, očervenel a vyzliekol si sako. Aj ja som si chcel vyzliecť sako, ale poslali ma do bufetu. O tri minúty som sa vrátil a za ten čas sa ženy stihli zaľúbiť do môjho brata. Všetky tri súčasne. Môjmu bratovi stačilo predniesť hocijakú hlúposť a ženy sa hneď piskľavo rozchichotali. Napríklad, keď vodku zajedol cuketovou nátierkou a povedal: „Tak sa mi zdá, že túto nátierku už niekto raz zjedol.“ A všetky ženy vypukli v smiech. Boria rozprával klebety o hercoch a spieval väzenské šansóny. Opil sa a rozopínal Galine blúzu. Ja som klesol tak hlboko, že som si otvoril včerajšie noviny. Potom Rita povedala, že musí ísť na letisko, má stretnutie s producentom. A môj brat povedal: „Choď s ňou. Aj tak tu iba čítaš noviny.“ Nasadil som si svoju lyžiarsku čiapku. Rita sa zahalila do kožucha. Celú cestu mlčala. Povedala iba jedinú vetu: „Obliekate sa ako trhan.“      

Ako nakŕmiť diktátora

 Klikni na obrázok a pozri si môj instragram profil.

Už keď som si myslel, že mám minulý rok najlepšiu knihu za sebou, dostala sa mi do rúk táto krasotinka! Knižný obal zafarbený citrónovou kôrou od grafika Romana Juhasa je krásnou čerešničkou k hlavnému chodu – čítaniu príbehov o kuchároch svetových diktátorov. Ponárať sa do búrlivých reálií krajín a spoznávať život diktátorov prostredníctvom ich jedál je skutočne strhujúce! Toto je jedna z kníh, ktorú chcete mať doma a zároveň je ideálnym darčekom pre niekoho, kto rád varí a chce poznať historické pozadie nielen samotných jedál, ale aj krajín.

Akú polievku varil kuchár Saddámovi Husajnovi, keď dal rozkaz na útok na Irak a Kuvajt? A čo ugandský prezident Idi Amin, ktorý vraj jedol ľudské časti tela svojich nepriateľov? Kto mu ich navaril a ako? Po také drsné príbehy však nemusíme ísť len do Afriky, stačí nám aj horúci Balkán. Albánsko počas komunistického diktátora Envera Hodžu. Vedeli ste, že dal postaviť viac ako 800 000 bunkrov? Albánsko si počas jeho viac ako 40 ročnej vlády mnohé vytrpelo a možno za niektoré krutosti môže fakt, že mal problémy so žalúdkom, držal prísnu diétu a preto bol neustále hladný, nepríjemný a mrzutý. Jeho kuchár ešte stále žije a opisuje aké špeciálne jedlá a koláče pre neho pripravoval, pretože práve tie ovplyvňovali náladu všemocného diktátora, čo častokrát rozhodovalo o živote a smrti miestnych obyvateľov.  Witold Szablowski patrí medzi najvýraznejšie postavy poľskej reportážnej školy, v jeho knihe je to cítiť, umenie písať príbehy sa tu totiž skĺbilo s pútavou témou o najväčších diktátoroch 20. storočia, na ktorých sa pozeráme z perspektívy ich kuchárov. Nejde tu však len o vysokú gastronómiu, treba k tomu primiešať aj zážitok z cestovania v ďalekých krajinách, spoznávanie špecifickej politiky a kultúry a miestami až detektívne hľadanie kuchárov, ktorí nechcú byť opätovne spoznaní.  Struhujúce, skvelé, vrelo odporúčam pribaliť si k letnému sombreru, dobrému koktejlu a plavkám.

Pevne verím, že som vás aspoň jednou knihou inšpiroval na letné čítanie. Ak máte ešte čas, pozrite si nejaké moje fotografie alebo sa ponorte do sveta reportáži z ďalekých ciest. Ďakujem za podporu a prípadné zdieľanie tohto článku.

Prajem príjemný deň.

• ← Skryté tajomstvá hodvábnej cesty II. Uzbecká Chiva – orientálna perla v púšti(Reportáž)
• Azorskými ostrovmi kedysi prechádzal celý svet. (Reportáž) →