V hornatom vnútrozemí ostrova Karpathos sa nachádza niekoľko malebných dediniek. Najsevernejšia z nich sa ukrýva pod horou Eliáš (718 m) a je tak trochu zabudnutá v čase. Volá sa Olympos a má okolo 260 obyvateľov. Vybral som sa ju navštíviť. Vedie k nej serpentínová cesta pomedzi kopce a skaly. Sedím v aute a z okna si vychutnávam krásne výhľady na okolité hory a more. Vzduch je presiaknutý sladkastou vôňou oregána a divého horského tymianu. Je radosť ho dýchať. Horúčava letného dňa už pomaly ustupuje a strieda ju príjemný večerný chládok. Do dediny dorazím s lenivým západom slnka, keď už všetci návštevníci odišli. Ideálny čas, nerušene tak môžem objavovať čaro tohto miesta. Dedina je pokojná, v tichosti učupená pod horou. Malé, modrobiele kamenné domčeky s niekoľkými uličkami, kde odpočívali už iba domáci. Vybral som sa medzi nich. Najskôr okolo mňa pokojným krokom prechádza starena v kroji, s čepcom na hlave a dlhou bielou sukňou. Kolíše sa z boka na bok, ruky má za chrbtom a spod sukne jej vytŕčajú vysoké čierne čižmy. Pomaličky kráča a stráca sa za najbližším domom. V miestnej taverne pri poháriku rakije zase sedí za stolíkom starý, fúzatý dedko, ktorého tvár je ošľahaná vetrom a zjazvená vráskami ako vyschnuté koryto rieky Jordán. Od barového pultu k nemu príde ďalší, rovnako fúzatý starec s vlasmi bielymi ako sneh. Pripomína mi Ernesta Hemingwaya. Spolu sedia a pomaličky srkajú rakiju. „Áno, cítim to, chlapi ju už našli, tú večernú pohodu.“ Udomácnila sa v ich pokojných pohľadoch ako loďka v prístave. Druhý si ešte zapáli cigaretu. Zdá sa, že starí páni umenie bezstarostnosti ovládajú dokonale. Prejde večnosť, kým niečo prehodia v gréčtine. Natŕčam uši, nech počujem intonáciu tých pár slov, čo vyrieknu. „Jangosa akkás, palum asta.“ Netuším, čo to znamená a o čom sa bavia, pretože si väčšinou aj tak odpovedajú mimikou tváre. Jeden skloní hlavu, druhý zase zdvihne obočie. Ako dve sfingy, ktoré toho vedia určite viac ako nahovoria. Zdá sa, že majú fúru času a peňazí tak akurát. Verím, že svoju dedinu poznajú do najmenších detailov, rodokmeň svojich a susedových potomkov vedia z hlavy možno až k samému Herkulesovi. Historici síce hovoria, že táto oblasť bola osídlená až v 7 stor. po Kr., pretože pobrežné osady a blízky ostrov Saria neustále plienili piráti a Saracéni. Ľudia sa kvôli tomu presunuli do hôr. Svoje okná na domoch nasmerovali do údolia a nie k moru, aby ich nepriateľ v noci nevidel svietiť. Dedina sa úplne izolovala a prakticky taká ostala po celé stáročia, vďaka čomu si uchovala svoje tradície a dokonca aj starý dórsky dialekt. Dedinčania sú kvôli tomu na Karpathose považovaní za veľkých čudákov. Po celé generácie sa totiž sobášili len medzi sebou v rámci dediny, aby majetok ostal v rodine. Veľmi sa preto na seba podobajú.   

V malom obchodíku so suvenírmi som narazil na Manila. Vysvetľuje mi, že jeho obchod v minulosti slúžil ako priestor na lisovanie olív. S hrdosťou mi ukazuje staré kamenné koleso, ktoré kedysi poháňal osol. Jemne po ňom svojimi dlaňami prechádza, akoby hladil ženu po hebkej pokožke. Je tu cítiť vášeň pre starú vec, o tom niet pochýb. Mne ako milovníkovi histórie sa to páčilo. O chvíľu nato sa už plazíme v prachu na zemi. Manilo mi totiž ukazuje úzky kamenný žľab, kadiaľ olej z čerstvo rozdrvených olív vytekal. Hovorí, že takto podomácky vylisovaný olej považuje za najkvalitnejší. Na susednej Kréte to v jednej dedine ešte stále tak robia. Fľaša stojí rovných 25€.  Za kvalitu sa platí. Vychádzajúc z obchodu som si iba na sucho oblizol pery, avšak predstava prestretého stola s bielym obrusom ma začala vábiť. Keď ma šťastie z ciest zamestnáva naplno, na hlad niekedy ani nepomyslím. Bolo však na čase niečo s tým urobiť. Pretĺkal som sa ulicou ďalej s vierou, že nejaký stôl si ma nájde. Na schodoch pred dverami zbadám sedieť staršiu pani, ktorá priamo predo mnou vyšíva závoj. Usmieva sa na mňa. Je oblečená v tradične zdobenom kroji s dlhou čiernou sukňou. Na hlave má čierny čepiec a na nohách červené kožené čižmy. Tie ma zaujali. Dozvedel som sa, že na Olympe ich jeden obuvník šije každému človeku na mieru. Vraj vydržia celý život. Miestne ženy sa tu už z tradície radi parádia. Každý rok si na seba počas sviatku Nanebovzatia Panny Márie (15.8.) obliekajú najkrajšie kroje, na hlavy si dajú zlaté ozdoby a celá dedina tancuje v kruhu za zvuku gájd a lýr. V minulosti si muži počas takýchto osláv vyberali svoje budúce manželky. Ženy si tu už od narodenia veľmi vážili, pretože prvorodené dcéry všetko dedili. Majetku nebolo veľa, a tak ho nechceli deliť. Druhorodené dcéry tieto tradície určite vnímali inak, ale rodičia zvyčajne nemali na ďalšie veno. Častokrát sa tak spolu s nevestami sťahovali do nového domu aj ich sestry. Takto to tu ešte donedávna fungovalo. Zmeny z vonka tu prichádzali iba veľmi pomaličky. Všetko tu má svoj čas, veď len také elektrické vedenie tu zaviedli až v roku 1980. Malý ostrov a ešte menšia dedina sa v kolobehu veľkých gréckych dejín ľahko stratia.

Úzkou uličkou som vykračoval až k starým veterným mlynom, ktoré kedysi mleli múku pre celú komunitu. Viaceré z nich sú už bez mlyna, nechané napospas svojmu osudu. Avšak dva z nich mali ešte stále natiahnuté funkčné plachty, ktoré odvážne odolávali nárazom vetra. Vybral som sa priamo k jednému z nich. O chvíľu som už mal rameno opreté o jeho bielu stenu a počúval škrípajúci zvuk starého mlyna. Pohľad som upriamil na bukolickú krajinu rozprestierajúcu priamo predo mnou. Veža kostola, strechy domov, zelené údolie a šíre modré more. Kto by tomu odolal? Na malej terase pod mlynom sa vietor opieral o biele obrusy s nachystaným príborom a taniermi. Stôl si ma nakoniec našiel. Vybral som sa preskúmať vnútra mlyna. Bolo to tam cítiť po múke, v pahrebe praskali uhlíky, drevené zúbky na veternom kolese vŕzgali a vôňa čerstvého chleba sa šírila okolím. Stará pani v čiernej blúze s veľkou drevenou lopatou práve vyberala z pece čerstvé bochníky. Bol na ňu úžasný pohľad. Mal som chuť ju objať a pobozkať. Prisahám! Takto pečie chleba každé dva dni a možno ani nevie ako krásne ilustruje spojenie starých tradícií s modernosťou. V maličkom priestore mlyna som jej totiž našiel na stolíku počítač s wifi pripojením. Babina cez youtube počúva grécke piesne a pečie si popritom chleby. Aký to absurdný dôkaz globalizácie! Spolu so svojimi priateľmi sme sa usalašili k stolu a začali sa hody. Babka nám s úsmevom prišla odkrojiť niekoľko krajcov. Neviem či kvôli tomu, že sme tu boli spolu s našou gréckou kamarátkou – učiteľkou Sofiou, alebo to bolo z čistej pohostinnosti. Krajec veľký ako moja dlaň som držal v ruke ako poklad. Bol hutný, v ústach chrumkal a vychutnával som si každé jedno sústo. Malo to atmosféru. S lakťami na stole sme si navzájom prerozprávali celý deň, zatiaľ čo na stôl postupne pristálo 5 chodov. Večer sa postupne lámal pri gréckom vínku, šaláte s kampari, kozom syre, olivách a mäsových guličkách v rajčinovej omáčke. Ako dezert sme dostali šúľance s orechami. Keď sa zotmelo, dedinka zmĺkla a naplnila sa tichom noci. Nočné osvetlenie, to jemné svetlo lámp ju urobilo ešte prítulnejšou. Tajomná noc medzitým otvorila svoju pokladnicu plnú žiarivých hviezd na nebi. My sme pomaličky kráčali ulicou k autu a míňali osvetlené okná, kľúče vo dverách a lúčili sa s mestom, ktoré sa chystalo do postele. Všetko sa tu krásne v ten večer prepletalo a spojilo. S chuťou posledného pohára vína na jazyku som sa s dedinkou Olympos rozlúčil aj ja. Rozhodne mi toto miesto učarovalo, rovnako ako celý Karpathos.

Ak sa vám článok páčil, prosím pozdieľajte ho medzi priateľmi. Prípadne, ak poznáte niekoho, kto sa chystá na grécke ostrovy, šupnite ho do komentáru na FB.

Vďaka za podporu. Krásne leto.

• ← Rubrika s knihami na cestách. Po stopách Ameriky, John Steinbeck.
• Po stopách bývalej portugalskej kolónie. Mozambik – 25 unikátnych fotografií. (Fotoreportáž) →