Milujem cestovanie. Je súčasťou môjho života. Rovnako ako moja obľuba v písaní. Rozhodol som sa preto spojiť tieto 2  moje obľúbené aktivity v jedno. Skromne som sa pokúsil moju vášeň pre cestovanie spútať veršom. Ako som písal v predchádzajúcom príspevku – akcia je dôležitá. Viem, že dnes už poézia nemá také miesto v spoločnosti ako tomu bolo v minulosti. Postupne mizne a stráca sa v hluku každodennosti, v hrubých nánosoch prachu a všeobecného nezáujmu. Ja ju mám však rád. Poézia je pre mňa nástroj, ktorým sa dá presúvať časom a priestorom. Vďaka poézii môžem cestovať do neznámych diaľok, vytvárať nové svety, obsiahnuť city a emócie, zhmotniť lásku a uväzniť ju do slov či oslobodiť ju od železných okov spútaných rúk. Vďaka nej sa ponáram do studnice starých spomienok a ošúchané pohľadnice zabudnutých chvíľ mením na reálne obrazy vymodelované z piesku slov. S poéziou sa žije, človek cíti ako ho posúva a mení. Ako obohacuje jeho vnútorný svet. Ako prispieva k tomu, aby vlastný život dostal formu, farbu a melódiu. Je krásne započúvať sa do poézie ako do zvuku milovaného hudobného nástroja. To je moja túžba.

                        Bon Voyage 

Už chcem cítiť to vzrušenie z novej cesty,

ten zvon bijúci v hrudi oznamujúci duchu,

že opäť moja noha vstúpi na miesta,

ktoré otrasú mnou ako meteor

padajúci v púšti

a povznesú moje myšlienky do nebeských výšin.

Už cítim závan neznámych kultúr a národov,

a vidím vrcholy vzdialených krútňav nášho glóbu.

Už opäť túžim byť zaprášený od prachu poľných ciest,

zobudiť sa na pláži a mať piesok medzi prstami.

Večer vidieť nebo plné žiarivých hviezd

a dívať sa na ne s údivom ako náš Štefánik.

Už chcem na ťavách putovať Arábiou ako Burton

a študovať korán ako Burckhardt v púšti.

Letieť ako vták Linberg nad Atlantikom,

plaviť sa Amazonkou ako španiel Orellano

a kričať od radosti ako Hiram Birgham,

že nohou vstúpil som na posvätné miesta dávnych kultúr.

Už chcem rozprávať cudzími jazykmi

a lámať tvrdý chlieb priateľom,

tancovať s nimi až do rána, pokiaľ hmla nepohltí polia a lúky,

a zase do večera, kým tmu neprebudí svetlo lampášov.

Už počujem hlas svojej duše,

ktorá hovorí mi:

„choď, choď a vyber sa do neznáma,

nájdeš tam cudzinca, čo podá ti pomocnú ruku,

prekonáš sám seba tisíckrát viac, než si myslíš,

očarí ťa svet, keď sa budeš plaviť veľkým oceánom,

či uvidíš s hukotom padať vodopády Iguacú.

Vyrazí ti dych pohľad na zapadajúce slnko v šírom mori

a pocítiš dotyk Boží v živej prírode.“

Obrň sa teda rozvahou a napi z kalichu smelosti,

zhlboka sa nadýchni, chvíľku postoj a vykroč,

vykroč,

veď brány nepoznaných pokladov sveta na teba čakajú.

AUTOR: ZDENO SOMOROVSKÝ

Plavba po rieke Rio Maderia, ktorá ma dĺžku 3239 km a patrí medzi najhlavnejšie prítoky Rio Amazonas.

Sledovanie ružových plameniakov pri lagúne Hedionda v Bolívii.

Dno lagúny Hedionda. Nachádza sa 4100 metrov nad morom v náhornej plošine bolívijského Altiplana.

Zvráskavené ruky tvrdo pracujúceho farmára z brazílskej plantáže.

Rybári na severozápade Brazílie v blízkosti parku Lencois Maranheses.

Dúha nad Yellowstonským kaňonom. USA.

Západ slnka v štáte Minas Gerais. Brazília.

Vysnívané Machu Picchu. Peru.

Vodopád Cachoeira Veu de Noiva má 86 m. a patrí medzi najkrajšie v Brazílii.

Strom Sumaúma sa považuje za najväčší strom amazonského pralesa.

Cachoeira Tabuleiro je  3. najväčší vodopád v Brazílii.  Voda s hukotom dopadá  z výšky 273 metrov.

Americký národný park  Monument Valley v Utahu. Práve tu žijú indiáni z rezervácie Navajo.

Vysoké Tatry. Slovensko. Výhľad zo Slavkovského štítu.

                                            Hit the road don’t wait! 

• ← Motivácia. Poznaj 5 dôležitých vecí, ktoré cestovaním získavame!
• Židia a židovská štvrť v Budapešti (časť 1.) →