RIO A  JEHO GENIUS LOCI

Ak jestvuje nejaké mesto, ktoré dokáže vábiť ľudí svojim podmanivým vzhľadom, svojou krásou a pôvabom, bujarým karnevalom a energickou sambou –  je ním práve Rio de Janeiro. Rio bolo zrodené pre slávu. Je to magnet, ktorý priťahuje ľudí na všetkých kontinentoch. Stačí nahlas vysloviť jeho meno „Rio de Janeiro“ a už sa človeku rozprúdi krv v žilách. Opantávajú sa zmysly. Je ako bájna Siréna, ktorej čarovnému spevu je veľmi ťažké odolať. Rio je mesto plné kontrastov, srší nimi plným priehrštím. Blahobyt a bohatstvo strieda núdza v chudobných a rušných favelách. Vysoké sivé kopce striedajú krásne pieskové pláže Atlantiku, divoká zeleň národného parku Tijuca sa mieša s modernou zástavbou veľkomesta. Zábava sa mení na násilie. Čím väčší rozsah kontrastov, tým atraktívnejšie sa pre mňa mesto stáva. Neznášam totiž nudné moderné veľkomestá, tie výkladné skrine bulváru plného obchodov, v ktorých sa cítim úplne stratený a opúšťa ma môj zmysel pre orientáciu. Naopak, páčia sa mi mestá, kde prekvapenia číhajú na každom rohu, tak ako tu v Riu. Neprestajne sa tu niečo zaujímavé deje, človek je stále v strehu, sledujúc dianie na ulici. Tu sa skutočne napĺňa túžba po cestovateľskom pôžitku. Avšak najviac si Rio cením pre jeho schopnosť inšpirovať. V jeho útrobách sa totiž skrýva pavučina neviditeľných príbehov. A ja chcem niektorým z nich prinavrátiť život a nanovo ich rozpovedať. Vnútro človeka sa vytvára po celý život, modeluje sa rovnakým spôsobom ako vznik mesta. Aj to tvoria vzťahy, kde sa navzájom ovplyvňuje minulosť s prítomnosťou. Je to spleť udalostí. Sú to spomienky, ktoré si mesto častokrát uchováva iba pre seba. A len zvedavcovi dovolí čítať hlboké čiary vpísané v dlani jeho starých mestských ulíc, a to len preto, aby pochopil, že to oni vyformovali jedno z najkrajších miest na svete.

Po stopách prvých kolonizátorov na Pão de Açucar ( Cukrová homoľa)

Sedím v mestskom autobuse s názvom Urca. Chcem sa dostať na známy kopec Pão de Açucar. Jeden zo symbolov Ria. Šofér jazdí šialene a keď prudko zabrzdí, idem vyletieť zo sedadla. Akoby to boli nejaké preteky. Z okna autobusu zachytávam prvé obrazy Ria. Vidím samé domy, ulice plné áut a ľudí s nákupnými taškami. Všade, kde sa pozriem sú ľudia. Niektorí sa náhlia, iní zase sedia na lavičke, pijú pivo a odpočívajú. V jednej z bočných ulíc je veľa prachu a bordelu na zemi. Dvaja chlapi tam práve pália nazbieranú kopu smetí, zatiaľ čo si pouliční psi trhajú zvyšky z odpadkových plastových tašiek. Smrad a dym z pálenia sa dostane až do autobusu a štípu z toho oči. Ďalej zazriem muža iba v nohaviciach ako spolu s chlapcom zbierajú z košov plechovky od piva a vkladajú ich do čiernych plastových vriec. Naplnené vrecia potom odnášajú na malý voz, ktorý je ťahaný oslíkom. Zjavne je to otec so synom. To som veru nečakal. Bol to drsný pohľad na perifériu a razom sa moja romantická predstava o Riu s krásnymi plážami a kokosovými orechmi vytratila. Rio je veľkomesto a  každý si v ňom zvádza svoj súboj o prežitie. Ako vstupujeme hlbšie do centra, obraz ulíc sa postupne mení a je tu čistejšie a príjemnejšie. Po nejakom čase prechádzame cez štvrte Flamengo a Botafogo a ja zazriem Atlantický oceán. Môj cieľ je predo mnou. Vystupujem z autobusu a kráčam smerom k pláži. Chcem sa tu dostať na dva kopce Morro da Urca a Pão de Açucar. Na vrch oboch kopcov sa dá ísť lanovkou, ale rád by som to urobil inak. Na prvý kopec je totiž možné ísť pešo cez prales a keďže mám čas a nikam sa nenáhlim, idem tadiaľ. Najskôr sa ide okolo úzkej pláže Praia Vermelha a potom chodník stúpa do hustej zelenej vegetácie. Cestu si užívam, som tu sám, po stromoch utekajú skupinky malých opíc macacov a prekrásne výhľady na okolité ostrovy s Atlantikom patria iba mne. Po polhodine som na Morro da Urca. Odtiaľ lanovkou vystúpim ešte vyššie, pretože práve na vrchu Pão de Açucar chcem aspoň z časti zažiť to, čo videli prví portugalskí kolonizátori, keď prichádzali do Ria. Z vrchu je totiž najlepšia panoráma na okolitú krajinu a oceán.

Názov Ria ako Januárová rieka

Práve na tomto mieste som pochopil, prečo má Rio prezývku „Cidade Maravilhosa.“ Výhľad z tohto kopca je skutočne podmanivý. Podo mnou sa totiž rozprestiera 11 miliónové mesto, ktoré mi podlamuje kolená. Vidím svetoznámu pláž Copacabanu, rovnako aj krásny polkruhový záliv Guanabara, kde sa pokojne kolíšu bielučké jachty. Hneď za nimi sa rozlieva moderná spleť ulíc štvrti Botafogo s vysokými budovami, za ktorými sa na kopci Corcovado vo výške týči socha Krista Spasiteľa. Na ten obraz sa nezabúda. Nič podobné totiž človek nikde inde neuvidí. Iba tu. Ak by som teraz na kopci Pão de Açucar zalistoval v historickej knihe, naskytol by sa mi približne takýto pohľad. Portugalská loď na čele s objaviteľom Gasparom de Lemos vstupuje do zálivu Guanabara 1. januára v roku 1502. Kapitán Lemos si myslí, že sa jedná o rieku a preto oblasť pomenuje Rio de Janeiro, čo znamená „Januárova rieka.“ Názov, ktorý dnes pozná každý, ale stačilo málo a Rio by vôbec nemuselo existovať. Čo presne tým myslím? Keď cestujem a nejaké mesto na mňa veľmi zapôsobí, zaujíma ma ako sa zrodilo. A Rio si najskôr svoju existenciu muselo ubrániť, aby si neskôr svoju slávu vedelo vydobyť.

Rio ako francúzske mesto Henriville

Keď sa teraz pozerám na harmonický obraz zálivu Guanabara, skutočne nič nenasvedčuje tomu, že práve tu sa odohrala jedna z najvýznamnejších udalosti v histórii Ria. V polovici 16.storočia sa Francúzi  rozhodli kolonizovať jeden z okolitých ostrovov. Veliteľ expedície Nikol Durand de Villegaignon sa s utekajúcimi francúzskymi hugenotmi (600 mužov) vylodil v roku 1555 na ľavom brehu zálivu Guanabara. Založil tu pevnosť Coligny a mesto v okolí kopcov a bažín nazval Henriville, na počesť francúzskeho kráľa Henryho. Villegaignon bol človek renesancie, objaviteľ, tak trochu pirát a zároveň veliteľ s vysokými ambíciami. Bol to muž činu, ktorý sníval o vlastnej kolónii, ktorú by ako guvernér spravoval. A tak založil svoju „Francúzsku Antarktídu.“ Malo to byť kráľovstvo náboženskej tolerancie pre všetkých prenasledovaných protestantov, kalvínov či katolíkov, ktorí z Európy utekali kvôli svojej viere. Hlavný dôvod založenia kolónie bol však motivovaný ziskom z obchodu s brazílskym drevom Pau Brasil a snahe nájsť ložiská zlata a striebra. V spolupráci s domorodými indiánmi začal prieskum riek a pohorí v okolí zálivu Guanabara. Žiadne zlato sa nenašlo, ale Portugalčanov vo vtedajšom hlavnom meste Salvadore natoľko svojou činnosťou vystrašil, že si začali plne uvedomovať, že na juhu Brazílie im rastie nebezpečný konkurent. Tolerovať vybudovanie kamennej pevnosti a založenie cudzej  kolónie bolo samozrejme neprijateľné. Portugalská Brazília však nemala vojakov, skutočných bojaschopných mužov, ktorí by dokázali ubrániť pobrežie pred nepriateľom. Bola potrebná pomoc z Lisabonu, ale tá neprichádzala. Kráľovi trvalo 5 rokov, kým konečne vyslal vojenskú posádku s 1000 mužmi. Velil jej portugalský veliteľ Estácio de Sá, ktorý po niekoľkých bojoch francúzskych kolonistov porazil. V rámci svetovej histórie to bola bezvýznamná bitka, zdanlivo malá šarvátka, ktorých sa odohralo veľa, avšak natrvalo prepísala brazílske dejiny. Ak by jej nebolo, dnes by sme nemali Rio de Janeiro, ale Henriville. Rovnako by sme nemali Brazíliu, ale Francúzsku Antarktídu a rozprávalo by sa tu po francúzsky. Premýšľam, koľkí návštevníci Ria tušia, že letisko, kde pristávajú sa nachádza iba kúsok od ostrova s názvom Villegaignon.

NABUDÚCE REPORTÁŽ – PO STOPÁCH BRAZÍSLKEHO CISÁRSTVA

Viac reportáži nájdete v knihe ÚŽASNÁ BRAZÍLIA 

O autorovi

• ← BRAZÍLIA I. – Po stopách kávových barónov. Reportáž z kávovej plantáže.
• BRAZÍLIA III. – 8 NAJÚŽASNEJŠÍCH PRÍRODNÝCH DIVOV BRAZÍLIE. →