LISABON

LISABON, LISBOA je bez debaty jedna z najkrajších európskych metropol, o tom niet pochýb. Historické štvrte v Alfame, v Rossio, v Bairro Alto, či Beléme to sú len kúsky toho, čo všetko tu môže zvedavý človek objaviť. Vždy, keď som v Lisabone mám pocit, že to tu milujem, a potom zase prídem do Porta a som zmätený a neviem, ktoré z týchto dvoch portugalských miest sa mi viac páči. V podstate je to jedno, keďže sa s oboma mestami snažím nadviazať priateľský vzťah, nejaký druh spojenectva, hrám s nimi otvorenú hru, niečo ako poker, kde trpezlivo čakám, aké karty mi na stôl jednotlivé mestá vyložia. Potom už je len na mne, ako s nimi budem zaobchádzať, akú hru hrať. A Lisabon sa mi tentokrát ukázal v tom najkrajšom svetle. Bolo tu krásne slnečno, pokojná atmosféra, uvoľnení ľudia na námestí Rossio jedli sendviče plnené syrom, sušenou šunkou presunto a zapíjali to vínom z Alenteja. Užil som si výhľad zo sochy Krista na slávny lisabonský Most 25. abrila a rieku Tejo. Rovnako tak úzke uličky v štvrti Alfama, kde sú domy bývalých námorníkov a katedrála Sé, kde prisahal vernosť kráľovi Vasco de Gama pred svojou cestou do Indie. Kráčal som ulicami, kde sa zrodilo portugalské fado a navštívil kostol, kde sa narodil jeden z portugalských patrónov Anton Paduánsky. Spomínam aj na divokú nočnú atmosféru v Bairo Alto, na kaviareň Brasileira, kde chodil spisovateľ Fernando Pessoa. Snažím sa čítať tie staré zabudnuté príbehy, ukryté v uliciach, príbehy, ktoré si pamätajú viac ako 2000 ročnú históriu. Všetky tie vzostupy a pády, obdobia prosperity a úpadku, všetkú tu nakumulovanú energiu, tú snahu obyvateľov, kráľov, generálov a obchodníkov vytvoriť z Lisabonu v období zámorských objavov centrum nielen európskeho, ale aj svetového obchodu. To všetko tu je, ta ambícia vládnuť svetovým moriam, objavovať, kolonizovať, zotročovať, rásť, tvoriť a šíriť vedomosti. Mesto je naďalej krásne aj bez mejkapu, stále má čo ponúknuť. Dnes sa preto pozrieme do historickej štvrti Alfama.

Pohľad na ikonickú štvrť Alfamu, kde sa skrýva duša starého Lisabonu. História Alfamy je stará ako samotný Lisabon a siaha viac ako 1000 rokov dozadu. Predpokladá sa, že jeho názov má maurský pôvod a pochádza z arabského slova „al-hamma“, čo znamená kúpele alebo fontána. Alfama je preto spleť ulíc a uličiek, ktoré tvoria niečo ako malý labyrint, ktorý je dedičstvom islamského osídlenia.

Umajjovskí vládcovia mesta postavili mestské hradby na kopci, ktoré stoja dodnes. Maurskí vládcovia tiež zväčšili Castelo de Sao Jorge (hrad sv. Juraja), pôvodne malú pevnosť. Kresťania znovu dobyli mesto v roku 1147 ako súčasť druhej križiackej výpravy. Na rozdiel od väčšiny Lisabonu zostala Alfama nedotknutá a zachovalo si čaro zo svojej stredovekej podoby, pretože prežila veľké zemetrasenie, ktoré zničilo väčšinu Lisabonu v roku 1755. Keď sa budete túlať kľukatými uličkami Alfamy, užijete si výhľady z kopca na rieku Tejo.

Alfama sa v stredoveku stala domovom mnohých význmaných námorníkov, kartografov, obchodníkov a dobrodruhov, ktorí počas obdobia zámorských objavov spoznávali brehy ďalekej Afriky, Ázie a Ameriky. Architektúra Alfamy je fascinujúcou zmesou štýlov, ktorá odráža dlhú a bohatú históriu štvrte. Štvrť ponúka farebné a výrazné domy, z ktorých mnohé sú zdobené tradičnými portugalskými dlaždicami, ktoré sa používajú na zdobenie fasád domov a kostolov.  Zobrazenie fado speváčky Amálie Rodrigues na ulici v Alfame. Amália sa stala ikonou, “kráľovnou fado” v Portugalsku a ako prvá preslávila tento hudobný štýl po celom svete.   

ELEKTRIČKY V ALFAME

Ikonické električky Lisabonu brázdiace úzkymi historickými uličkami v Alfame. Prvé električky začali jazdiť ulicami Lisabonu v roku 1873. Vozne boli ťahané koňmi na rovine. Problém boli kopcovité svahy, a tak sa vybudovali prvé pozemné lanovky tzv. “elevador”. Spustili ich v roku 1884 a odvtedy sú ikonickou súčasťou Lisabonu a jeho neopakovateľnej atmosféry.

Prvá trať, uvedená do prevádzky 15. augusta 1890, bola dlhá 1,7 kilometra a viedla z Praça Camões do Largo da Estrela. V termináli Estrela spoločnosť zriadila malé depo, kde sa nachádzala aj parná elektráreň. Keďže na trase Estrela sa používali vozidlá s jedným koncom, na námestí Praça Camões sa nachádzala točňa a otočná slučka (raquette). Táto služba fungovala až do roku 1913, kedy bola vďaka konkurenčným elektrickým električkám ekonomicky nevýhodná. Jeho bývalá trasa je teraz súčasťou 28E.

Neskutočný čill má tento pánko v okne!

Lisabonský trh – Feira da Ladra, Alfama.

Organizuje sa každý utorok a sobotu v historickej Alfame hneď za kláštorom São Vicente de Fora. Mestský trh má v Lisabone dlhú tradíciu, jeho počiatky siahajú už do roku 1272. V priebehu 700 rokov sa častokrát miesto trhoviska menilo, aby nakoniec skončilo práve tu námestí Campo de Santa Clara za kláštorom svätého Vincenta. Nájdete tu množstvo krásnych starožitností, unikátne kusy nábytku, police plné starých kníh, množstvo second hand oblečenia, starých topánok, ale aj keramiky a iných osobných vecí. Milujem trhy a vždy sa rád ponorím do jedného z najstarších remesiel na svete – Umenia predávať! Sledujem ľudí, ich gestá, ich spôsoby a v tichosti sa od nich učím. Je to fascinujúci svet. Ako som sa prechádzal námestím pokrytím najrôznejšími vecami, miestami gýčovými haraburdami, bižutériou, ručnými výrobkami, kachličkami azulejos z 18.storočia, stánkami s malými vreckovými nožíkmi našiel som aj niečo po čom som pátral. Lisabonské spojky, ktoré odrážajú na staré koloniálne časy portugalskej Afriky.

Kláštor Sao Vincente de Fora postavený v 16.- 17 storočí okolo, ktorého sa nachádza slávny lisabonský trh.

Pohľad na portugalský Panteón. Vnútri sú pochované také legendy ako speváčka Fado Amália Rodrigues či mozambický futbalista Eusébio.

Túlal som sa trhom a čakal, čo upúta moju pozornosť. Netrvalo dlho a zbadal som malý kiosk s predavačom. Pred sebou mal drevené stoly plné vyložených kníh s veľavravným nápisom Old Books. Ihneď ma to k nim pritiahlo a so záujmom som sa prehrabával v jeho zbierke starých titulov.

Našiel som tu knihu Mensagem od najznámejšieho portugalského spisovateľa Fernanda Pessou. Tento tajomný a samotársky človek ešte aj dnes, viac ako 85 rokov po svojej smrti vzbudzuje vášne vo svetových literárnych kruhoch. Predstavte si spisovateľa, ktorý za svoj život publikuje iba nepatrný zlomok svojho bohatého literárneho diela a slávnym sa stane až po svojej smrti. V jeho truhlici sa totiž nájde viac ako 27 543 neznámych rukopisov, ktoré z veľkej časti napísal pod vymyslenými fiktívnymi menami.

 Takýmto spôsobom vytvoril viac ako 70 nových spisovateľov  tzv. heteronymov –  teda autorov, ktorí mali svoj vlastný život, svoj štýl písania a svoj osud. Medzi jeho najznámejšie heteronyma patria Alberto Caeiro, básnici Ricardo Reis a Alvaro de Campos alebo prozaik Bernardo Soares, ktorého Pessoa určil ako autora  svojho známeho diela – Knihy Nepokoja. Pessoa je záhadný, plný myšlienok o existencii, osamelosti a nevyspytateľných vrstvách ľudskej duše.

Tak čo pristane jej tá kožená bunda? Čo poviete?

Prichádzajú fotografie oblečenia. Od toho pána vzadu som kúpil pre kamaráta škatulky zápaliek, ktoré zbiera. Má takú neskutočnú zbierku z celého sveta, že by vám odpadla z toho hlava. Plná skriňa škatuliek so zápalkami. Čakám, kedy kvôli jeho vášni dokúpia další kus nábytku.

Berieš alebo nie? Všetko je za jedno euro!Hneď ako som zbadal jeho fotografie vynoril sa mi celý jeho príbeh. Chlapca, ktorý behal s loptou po uliciach v mozambickom Mapute v chudobnej štvrti Mafalala až sa dostal do hladáčika slávnych portugalských klubov Benfica a Sporting. Nakoniec sa preslávil ako Pantera Negra, čierny panter, vo farbách Benfici Lisabon. Diktátor António Salazar ho v 1960 vyhlásil za národný poklad, ktorý nemôžu kúpiť žiadne iné veľkokluby zo zahraničia ako Real Madrid či Inter Miláno, ktoré o neho mali veľký záujem. Takto sa šport a politika prepájali v minulosti. Eusébio totiž poslúžil bývalému diktátorovi k propagande  jeho politického režimu a vzťahu k africkým kolóniám.Lokálna keramika v Portugalsku vám zaručene vyrazí dych. Prekrásne kúsky.

Staré kachličky azulejo samozrejme nemôžu chýbať.

Tento pán je z Angoly. Pravidelne sa tam vracia a nakupuje africké masky, aby ich potom na trhu v Lisboa predával. Vysvetlil mi, že mnohé z nich sa využívajú počas rôznych rituáloch na odháňanie chorôb a zlých duchov. Mám pocit akoby tu staroveká mágia ožila. Pozerám sa na masky a premýšlam nad ľudmi, ktorí ich v minulosti na hlave nosili.  Všetky tie masky sa na mňa pozerajú nahnevaným pohľadom. Vzbudzujú vo mne záujem, ale hlavne rešpekt k africkému spirituálnemu svetu.

V interiéri starej tržnice sa koná trh s dizajnovými kúskami, plagátmi, obrazmi, drogériou, oblečením a jedlom – mal som tu kiwový koláč od dievčiny z Čile. Lisabon je plný prekvapení.

Ak sa vám článok páčil a máte chuť dozvedieť sa viac o Lisabone a Portugalsku, sledujte moju stránku. V najbližšej budúcnosti pridám ďalšie články. Rovnako dávam pozornosti moju prednášku v KINE ÚSMEV v Košiciach 24.9., kde vám priblížim ako vnímam Portugalsko.

• ← Brazília V. – Ako som oslavoval Silvester v meste Manaus, v srdci Amazónie.