Ako sa rodí zdravá, slušná a autentická spoločnosť? Ako sa tvoria dejiny? Tvoria sa príbehmi odvážnych jednotlivcov, ktorý sa svojou prácou snažia zlepšiť náš spoločný verejný priestor. Práve ich osudy, činy a postoje môžu z času na čas a celkom nečakane zmeniť aktuálny stav a náladu v spoločnosti. Pretože v určitom historickom momente sa spoločnosť zrazu prebudí a preberá ich osobné príbehy za svoje a začne ich prežívať spoločne, zjednocujúco. Presne takýto príbeh práve prežíva slovenský národ. Koleso dejín opäť raz rozvírilo nehybnú hladinu vody, pod ktorou sa rokmi kulminoval tichý nesúhlas a odpor. Je veľmi dôležité pestovať si v spoločnosti kultúru odporu. Myslím pod tým viesť neustále odborné debaty a diskusie, vedieť sa občiansky angažovať, zhromaždiť ak je treba a vnímať akým smerom sa uberá rozvoj krajiny. Pretože spoločnosť si vďaka kultúre odporu zvyšuje svoju citlivosť, ostražitosť a vytrháva sa z tichej ľahostajnosti. A tak je to dobré. Pretože ľahostajnosť bolí, ľahostajnosť je najlepším priateľom zla. Za komunizmu bola akákoľvek kultúra vzdoru potlačená a zdecimovaná v pracovných táboroch pri ťažbe uránu. Avšak všetko sa vyhubiť nepodarilo, a tak sa zrodila tichá kultúra odporu, ktorá svoju intelektuálnu silu stelesnila v osobe Václava Havla. Práve on a jeho blízki priatelia zmenili dovtedy tolerovanú dohodu o ľahostajnosti, ktorú dodržiavali obete, vinníci a rovnako ako aj celá spoločnosť. Národ sa tomu vtedy iba pasívne prizeral a raz za čas svoj politický postoj vyjadril opäť iba vo voľbách. Verím, že minulosť dokáže byť hnacou silou budúcnosti. Obraz lepšej budúcnosti, ktorú si nechceme nechať vziať. Pretože už sa nám to raz stalo a tých 40 rokov komunizmu v nás zanechalo hlboké jazvy, ktoré sú dodnes viditeľné. V 1989 sme sa Nežnou revolúciou vytrhli z náručia Ruska, do ktorého bola vtedy unesená celá stredná Európa. Vrátili sme sa tam, kam sme myšlienkovo patrili, do srdca Európy. Ak sa pozriem na náš národný príbeh, tak práve teraz vidím zárodky vzdoru, ktorý sa postupne rozvíja a mení svoju podobu. Raz mal tvár Zuzany Hlávkovej, inokedy študentov organizujúcich protikorupčné pochody a teraz má tvár Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Spoločnosť sa opäť prebudila a koleso dejín píše svoju novú slovenskú kapitolu. Ľudia chcú dôkladné a transparentné vyšetrenie ich tragickej smrti. Otázka teda znie, aké Slovensko si predstavujeme? Buď také, ktoré si nenechá zabíjať svojich občanov, alebo také, ktoré sa tomu ticho prizerá a neurobí nič. Vidím, že teraz je citlivosť národa opäť na vzostupe, je ju vidieť, existuje a je hodná obdivu a sympatií. Pevne verím, že dokáže byť vzorom aj pre ostatných.

• ← Košice – pochod za slušné Slovensko (fotogaléria)
• 6 silných príbehov zachytených na 7-mich čiernobielych fotografiách. →