Peťo Belanec je fotograf a cestovateľ, ktorý dlhodobo vyhľadáva africké krajiny. Tento čierny kontinent mu učaroval. Hovorí sa, kto raz podľahne čaru Afriky, neustále sa tam vracia. Peťove cesty do Ugandy, Madagaskaru, Etiópie, Tanzánie či Kene sú toho svedectvom. Africký kontinent, bohatý na staré rituály, tradičné kmene a rôznorodú kultúru opantáva sny nejedného cestovateľa, preto sa veľmi teším, že si Peťo našiel čas a porozprával mi o svojej nedávnej expedícii po Južnom Sudáne. Ciest do tohto najmladšieho štátu sveta je menej ako šafranu, prečítajte si preto jeho skúsenosti priamo z terénu a vychutnajte si jeho úžasné fotografie.

Peťo, práve si sa vrátil z expedície po Južnom Sudáne? Aké sú tvoje pocity? Splnila cesta cieľ?

Pocity sú vo mne stále veľmi intenzívne. Len pred pár dňami som prežil nádherné chvíle s domorodými kmeňmi, a aj keď som už naspäť v Európe, neustále sa tam v spomienkach vraciam. A či sa mi splnil cieľ? Aj keď si žiadny cieľ pred cestou nedávam, hovorím, áno. Tradičná Afrika je niečo, čo ma neprestáva udivovať. A krajín, kde možno ešte niečo také zažiť, je už veľmi málo. Mne sa to však splnilo.

Južný Sudán má vo svete pomerne zlý imidž – vojna, násilie, hladomor, neustály konflikt medzi kmeňmi, obrovská korupcia. Zaujímalo by ma, prečo si sa rozhodol navštíviť práve túto krajinu? Čo ťa k tomu viedlo?

K myšlienke vycestovať do Južného Sudánu som sa dostal už dávno, prostredníctvom jedného dokumentárneho článku. Vtedy ma fascinovala  prirodzenosť miestnych obyvateľov. A ako stojí v otázke, vojnové konflikty a korupcia mi moju cestu vždy odďaľovali. Počas pandémie mi však zostalo omnoho viac času na plánovanie. Začal som si zisťovať, hľadať kontakty a postupne organizovať výpravu. Všetko sa to nakoniec vykryštalizovalo tak, že sa nám (celkovo 3) podarilo odletieť aj počas všetkých tých lock-downov tu v Európe.

Na základe tvojej skúsenosti, aká je tam momentálne situácia?

Situácia je nateraz pokojná. Píšem nateraz, lebo desiatky plne ozbrojených áut v hlavnom meste a nespočetné vojenské a policajné kontroly pocit bezpečia u nikoho nenavodia. Cítiť  tam akési neustále napätie. Nedávne ozbrojené konflikty sú tam jednoducho neprehliadnuteľné. Nerád ale niečo zveličujem. Ja cestujem vždy s myšlienkou, že sa mi počas cesty nič neprihodí. Mám už na to akési svoje know-how.

Mohol by si mi priblížiť koľko trvá taká príprava na cestu? Predsa len, toto nie je ako cestovať do známeho Egypta. O Južnom Sudáne prakticky veľa nevieme. Koľko povolení a e-mailov si musel vopred vybaviť?

Výborná otázka 🙂 Odkedy som začal komunikovať s kamarátom v Južnom Sudáne, ubehlo asi 5 mesiacov. Maily a správy (WhatsApp – najjednoduchšia forma komunikácie v Afrike) by som zrátal na stovky. Pred žiadnou inou cestou som ešte toľko rôznych povolení nevybavoval. Od vstupných povolení, cez fotografické až po povolenie na pobyt v Južnom Sudáne. Okrem toho sme museli mať aj preukazy s potrebnými očkovaniami, vízami, plánom cesty…atd. Cestovať som začal už doma, komplikovanejšie to bolo hlavne kvôli pandémii a africkej mutácii, o ktorej  sa toľko v Európe píše. A čo je na Afrike nádherné, že včera dohodnutý plán už dnes neplatí. O to viac úsilia ma stála príprava.

Spomenul si, že prioritou vašej trojčlennej expedície boli miestne kmene. Koľko ste ich navštívili? Vedel by si mi priblížiť ako také nadväzovanie prvého kontaktu prebieha? Ako sa k vám cudzincom správali?

Áno, hlavným cieľom bolo navštíviť a zdokumentovať stále tradičné kmene. V celom JS ich je vraj 65. My sme si kmene vyberali a navštívili sme ich celkovo päť. Nadväzovanie prvého kontaktu je pre mňa vždy čímsi špeciálnym. Nesnažím sa nikdy na seba pútať pozornosť (aj keď s bielou pokožkou to nie je vždy ľahké) a nevyťahujem fotoaparát hneď pri príchode do kmeňa. Vzbudiť u nich nedôveru, by bol zlý začiatočný signál. O danom kmeni sa vždy snažím naštudovať si aspoň okrajovo ich zvyky. To všetko pomáha k spoločnej pohode, a tak predchádzam nedorozumeniam. Prvý deň v kmeni sa len snažím vžívať s miestnymi. Ukázať im, že neprichádzam ja a ani moji kamaráti s nejakým zlým úmyslom.  Na sympatie a akúsi ľudskosť mám jednoducho šťastie.   

Doprava. Pri cestovaní po málo známych afrických krajinách je to jedna z prvých vecí, ktorým treba čeliť. Aké ťažké je vôbec dostať sa k týmto kmeňom?    

Toto je naozaj komplikovaná vec. Častokrát ku kmeňom cesta ani nevedie. Všetko opäť závisí od dobrej organizácie a spoľahlivého kontaktu. Nevyhnutnosťou je mať kvalitné auto a to najdôležitejšie, informácie, kde treba kmene hľadať. Bez presnejších vedomostí by sme určite neuspeli.

Kto vám teda pomohol na mieste? Mali ste nejakého lokálneho sprievodcu?  

S konkrétnejšími oblasťami kam vyraziť za kmeňmi, môj kamarát z Južného Sudánu, ten s nami absolvoval aj väčšiu časť cesty. Kvôli pravidelným kontrolám je nevyhnutné mať so sebou niekoho lokálneho, ktorý vie, ako to na mieste funguje a pozná miestny jazyk. A v samotných kmeňoch sa vždy našiel niekto, kto nám bol ochotný ukázať osadu. Čo ma veľmi potešilo, nie za peniaze. Pre porovnanie, v Etiópii si už pred desiatimi rokmi odo mňa vopred pýtali peniaze. Nakoniec som síce aj ja odišiel bez topánok, ale z vlastnej iniciatívy 🙂

Čím ťa ľudia najviac prekvapili? Ktorú situáciu máš ešte stále živo v pamäti?

Mňa na afrických kmeňoch udivuje to, ako úžasne dokážu fungovať v spoločnom súžití s prírodou. Neraz som otváral ústa nad ich šikovnosťou. Mnoho vecí tam má logiku, ktorú mi nevidíme. Živo si spomínam, ako zmes prachu a popola využívali ako ochranné antiseptikum. Niekoľkokrát denne potierali svoje stáda, a tak ich chránili pred nepríjemnými hmyzom. Bolo to ako žiť v akejsi encyklopédii poznania.

Vedel by si aspoň trošku priblížiť akým spôsobom tam ľudia žijú? Sú to lovci, zberači alebo sa živia chovom dobytka?

Toto je pomerne rôznorodé. Zažil som kmeň, kde na mieste bolo takmer 4000 kusov dobytka a inde len 2 osle. Strava je tam ale veľmi skromná. Hlavnou potravinou tam stále majú cirok (Sorgo), ten vedia šikovne pripraviť na niekoľko spôsobov. Okrem toho stravu prispôsobujú obdobiam. Nie tým ročným, ale obdobiu suchu a dažďov. My sme ochutnali napríklad jutové listy (najdôležitejšia listová zelenina v Sudáne), ktoré vyzerajú ako hrubé špagety. Jedli sme ich v čerstvej arašidovej omáčke a k tomu skvelé lokálne ovocie. Mäso (kozacie) sa konzumuje len veľmi málo. Poznajú aj alkohol. Pivo. Ako kvasený cirok.

Začiatok cesty začal v Jube, hlavnom meste Južného Sudánu. Čítal som, že má problém s elektrinou, jeho hlučné generátory počuť všade. Je tam minimum asfaltových ciest, všade prach a podobne. Ako na teba pôsobilo hlavné mesto najmladšieho štátu sveta?

Neviem, odkiaľ máš takéto informácie, ale sú pomerne presné. Elektrina tam nie je samozrejmosť a veľká väčšina áut je tam s pohonom 4×4. Inak okrem čulého ruchu sa tam toho zažiť veľa nedá. Ja mám ale takéto chaotické mesta rád. Rád si zjednám cenu čerstvého ovocia na ulici a vymením si s miestnymi úsmev na rozveselenie.

Koľko stojí deň cestovania po Južnom Sudáne? Môžeš mi priblížiť cenu jedla, ubytovania či nejakých služieb?

JS je pomerne drahá krajina. Už len jednoduchý vzorec toho, že tam veľa vecí nefunguje, a ak niečo funguje, miestni si za to nechajú zaplatiť. A ako som vyššie spomenul, rád ochutnávam jedlo na ulici. Spôsobom cestovania ako all inclusive sa vyhýbam. Výborne najesť sa dá už za 2USD (pouličné jedlo) alebo za 10-15USD v 4* hoteli. Pre predstavu je zaujímavé uviesť, že policajti tam oficiálne zarábajú okolo 20 USD na mesiac. Aj kvôli tomuto je JS na popredných priečkach skorumpovanosti. Bezpečne dokáže človek prespať v hoteli od 70 USD a viac (bezpečne znamená, strážený objekt s vysokým ochranným múrom).

Čo ťa táto cesta naučila?

Čo ma naučila táto cesta si budem v hlave utvrdzovať ešte dlho. Určite mi však ukázala obraz dôveryhodnosti. Toho, že aj napriek veľkému množstvu zbraní som sa tam cítil bezpečne. Že v skvelej zostave a úsmevom dokážeš očariť aj ten najodľahlejší kmeň a že priateľstvá dokážu pretrvať aj bez sociálnych sietí.

Ďakujem za rozhovor.

Peťove cesty si môžete nájsť na jeho webstránke  peterbelanec.com  alebo na jeho instagrame. Vrelo odporúčam jeho web, nájdete tam mnoho krásnych fotografií z Madagaskaru, Etiópie, Tanzánie, Ugandy, Nepálu a mnoho ďalších krajín.

Ak sa vám rozhovor páčil, prosím pozdieľajte ho s kamarátmi. Ďakujem za podporu.

• ← Portrét mesta – vietnamský Hanoj, kde sa vôňa jedla mieša s ruchom ulíc. (fotoreportáž)
• Skryté tajomstvá hodvábnej cesty II. Uzbecká Chiva – orientálna perla v púšti(Reportáž) →