BRAZÍLIA IV. “PARÍŽ DŽUNGLE” – Amazonské mesto Manaus a jeho slávna opera Teatro Amazonas.
Amazonské divadlo – symbol bohatstva a úpadku
Stojím na námestí Largo de São Sebastião a neverím vlastným očiam. V meste, ktoré je obklopené tropickým amazonským pralesom, majú jednu z najkrajších opier na svete. Teatro Amazonas postavili v roku 1896 počas vládnutia charizmatického černošského guvernéra Eduarda Ribeira. Tento architektonický skvost je jedinečným svedkom zlatého obdobia rozmachu, keď v povodí rieky Amazonky naplno vypukla kaučuková horúčka. Manaus sa veľmi rýchlo stal hlavným strediskom obchodu s kaučukom pre celý svet. Začal sa nevídaný progres. Z provinčného mestečka, ktoré malo v polovici 19. storočia iba 5000 obyvateľov sa zrazu stalo jedno z najrozvinutejších a najbohatších miest v celej Brazílii. Bohatstvo priťahovalo, a tak sa už na konci storočia populácia zvýšila na 70 000. Manaus prudko rástol a ako prvé mesto v Brazílii zaviedlo elektrickú sieť. Kanalizačný systém bol najmodernejší v celej Južnej Amerike a v čase, keď v New Yorku a Prahe ťahal električky konský pohon, tu už boli poháňané elektrinou. Miestni kaučukoví baróni bohatli, stavali si rezidencie v exkluzívnom štýle s bohatými dekoráciami a stĺpmi z karrarského mramoru. Peňazí tu bolo tak veľa, že baróni už nevedeli, čo s nimi. Tradujú sa historky, že svoje kone napájali francúzskym šampanským a počas osláv a banketov si bohémsky zapaľovali kubánske cigary stodolárovkami. Nikomu nevadilo, že počas zlatej éry mesto nasiaklo kyslastým, odporným zápachom kaučuku. „Pecunia non olet (peniaze nesmrdia),“ hovoril slávny rímsky cisár Vespasián. Platí to aj pre Manaus. Teatro Amazonas je nielen symbolom tejto zašlej slávy a rozmachu, ale zároveň odkazuje na odvrátenú stránku kaučukového boomu. Pripomína zabíjanie a systematické zotročovanie domorodých indiánov, ktorí boli nútení ťažiť vytekajúce latexové mlieko z kôry divokých stromov kaučukovníka. Na vyhubenie celých indiánskych dedín sa používali také sofistikované metódy, ako bolo pridávanie arzénu do cukru. Predpokladá sa, že kvôli kaučuku zomrelo okolo 250 tisíc indiánov. Keď rozprávkový biznis v roku 1912 spľasol ako bublina, ostali po ňom honosné rezidencie bohatých barónov, niekoľko meštianskych domov, umeleckých pamätníkov, parkov a grandiózna opera uprostred zeleného pralesa. A práve tú idem teraz navštíviť.
Najskôr si ju poriadne obzerám z vonku, pretože sa neviem nabažiť pohľadu na jej obrovskú kupolu, ktorá je pokrytá 36 000 kusmi keramických kachličiek. Priviezli ich tu loďou z Alsaska. Namaľované sú vo farbách štátnej vlajky Brazílie. Celú kupolu tak pokrýva zeleno žltá farba kanárikov, ktorá sa dopĺňa s ružovou farbou fasády. Odvážne. Umelecky dokonalé. Opery vo Viedni a Prahe sú oproti nej fádne a nezáživné. Ak je exteriér takýto krásny, čo ma čaká vo vnútri? Nemôžem sa dočkať. Pri pokladni zaplatím za lístok a vstupujem do hlavnej sály. Sprievodkyňa našej päťčlennej skupinke hovorí, že na jej dekoráciu je použitý drahý taliansky kararský mramor. Je všade na sochách, stĺpoch aj na schodoch, po ktorých práve kráčam. Pohladím jeden chladný mramorový stĺp a zdá sa mi neuveriteľné, že socha Dávida od Michelangela je z toho istého mramoru ako stĺpy opery hlboko v pralese. Sála je plná vzácnych malieb. Dominuje jej obraz o odvážnom indiánovi, ktorý z lásky unáša mladé dievča. Maľba symbolizuje amazonský príbeh prvej lokálnej divadelnej hry. Dozvedám sa, že luxusný drevený nábytok bol vyrobený vo Francúzsku a stodeväťdesiatosem krištáľových lustrov pochádza z Talianska. Viac ako tridsať z nich sú z benátskeho skla Murano. Kráčame po podlahe a sprievodkyňa opäť len tak medzi rečou dodá, že na jej výrobu boli použité najrôznejšie druhy dreva z amazonského pralesa, preto je tak krásne farebná. Práve drevo na podlahu je jediný materiál z brazílskeho prostredia použitý na stavbu. Všetko ostatné tu bolo dovezené z Európy. Prechádzame jednotlivými poschodiami a dostaneme sa až k balkónom. Uložím sa na jedno červené sedadlo a s otvorenými ústami obdivujem hlavnú aulu s pódiom. Napadne mi slovo opulentnosť. Vystihuje tento prepych a bohatstvo. Kaučukoví baróni a guvernéri Amazónie boli rozhodne odvážni. Naozaj ničím nešetrili. Na konštrukciu auly bola použitá škótska oceľ z Glasgowa. Dvadsaťdva vibračných dutých stĺpov prispieva k vynikajúcej akustike. Avšak najelegantnejšou črtou 700 miestneho divadla je zakrivenie auly do tvaru lýry. Taliansky architekt Celestial Sacardim ho nadizajnoval podľa paláca Garnier v Paríži. Strop zase namaľoval jeho umelecký kolega Domenico De Angelis. Pozerám sa naň a niečo mi pripomína, ale neviem si spomenúť. V tom sprievodkyňa oznámi, že sa vlastne dívame do útrob Eiffelovej veže. Celá maľba stropu má na diváka pôsobiť tak, akoby vzhliadal na ikonickú stavbu secesného umenia v Európe. Secesný umelecký štýl Belle epoque zmenil tvár všetkých európskych metropol od Paríža, cez Berlín až po Prahu a nakoniec preskočil aj Atlantik, kde sa pretavil do grandiózneho divadla, ktoré navždy zmenilo tvár amazonského mesta Manaus. “Paríž džungle,” tak znela jeho prezývka v európskych kruhoch.
Prístav a jeho nebezpečné zákutia
Z námestia sa vyberám pešo k prístavu a starej tržnici Mercado principal, ktorá je kópiou slávnej parížskej tržnice Les Halles. Teším sa tam, milujem trhy a prístavy. Keď dorazím na miesto, ihneď zistím, že tržnicu práve opravujú. Zase je to celé zapratané pouličnými stánkami. Mám pocit, že tu snáď všetci pracujú ako pouliční predavači. Pozerám sa na ženu, ktorá zbiera papierové kartóny a ukladá ich na kopu. Stojí pri starej na červeno namaľovanej koloniálnej budove. Je bez okien a strechy. Rozpadáva sa. Napriek tomu si udržala kus zo svojej noblesy. V minulosti to musela byť krásna stavba. Na štíte rozpoznám nápis anno 1906. Podobný havarijný stav tu majú aj iné historické pamiatky. Mnohé staré meštianske domy sú bez strechy, fasády z obchodných budov z čias kaučukovej horúčky opadávajú alebo stoja opustené celkom bez života. Vyberiem sa do prístavu, ktorého okolie na mňa nepôsobí prívetivo. Potuluje sa tu priveľa podivných individualít. Necítim sa tu veľmi bezpečne. Celé to tu smrdí po zločine. Veľa špiny, smetí a podgurážených ľudí, ktorým nejde nič dobré z očí. Pred sebou vidím skupinku opitých mladíkov s potetovanými hnedými telami. Stoja vedľa polorozpadnutého mostu, popod ktorý musím prejsť. Za ním sú lode a prístav. Vidím, ako si medzi sebou podávajú fľašu najlacnejšej cachacy, pálenky z cukrovej trstiny podobne silnej ako naša slivovica. Pijú vo veľkom štýle. Priamo z fľaše. Jeden z nich sa na mňa dlho a nepríjemne zazerá ako na potenciálnu korisť. V duchu si hovorím: “Len pokoj.” A kráčam sebaisto ďalej. Nemôžem na sebe ukázať čo i len náznak strachu. Pocítili by to ako psi. Bol by som pre nich ľahké sústo. Keď okolo nich prechádzam, srdce mi bije ako zvon. Našťastie ma nechali prejsť. Som rád, že som nespanikáril. Zbrklá otočka by ma určite prezradila a upútal by som na seba ešte väčšiu pozornosť. V Manaus musí mať človek oči neustále na pozore. Popri rieke sa nakoniec dostanem až k Porto Flutuante. Jeho oficiálny názov znie Estacão Hidroviária de Manaus – Plávajúci prístav. Otvorený bol v roku 1902 a projekt vypracovali Angličania. Stavba sa považuje za technický unikát, pretože je postavená tak, aby sa vedela prispôsobiť meniacej sa hladine vody. Počas obdobia dažďov môže vystúpiť až o 15 metrov. Celý komplex je zrenovovaný a vnútri pôsobí moderne. Prístav je najdôležitejším centrom obchodu a prekladiskom tovaru pre celý amazonský región. Práve odtiaľto lode vyplávajú do okolitých brazílskych štátov ako je Roraima, Rondônia, Pará, ale aj do Venezuely či Kolumbie. V prístave si kupujem lístok na loď do mesta Belém, ktoré sa nachádza v ústí rieky Amazonky a podobne ako Manaus ho založili Portugalci. Ale o tom vám viac poviem až nabudúce.
V ďalšom blogu z Amazónie vám porozprávam ako vyzeral Silvester v tomto unikátnom meste nachádzajúcom sa na rieke Rio Negro, neďaleko sútoku rio Amazonas. Už o dva dni na webe pribudne ďalší diel z Amazónie.
Viac reportáži nájdete v knihe ÚŽASNÁ BRAZÍLIA
O autorovi
- BRAZÍLIA III. – 8 NAJÚŽASNEJŠÍCH PRÍRODNÝCH DIVOV BRAZÍLIE.
- Brazília V. – Ako som oslavoval Silvester v meste Manaus, v srdci Amazónie.